Padá aj naša posledná hranica, Ukrajinci, vitajte
Je to historická udalosť, ktorej význam už my, čo sme na hranice takmer zabudli, nedoceňujeme. Ukrajinci môžu ísť od tejto nedele do EÚ bez víz.
Nevysoký chudý mladík Erik tvrdí, že je basketbalista. Dobre, uveríme mu.
Je pondelok deväť ráno a Ukrajinec z Užhorodu práve prešiel na Slovensko – peši. Je v rozpakoch, čaká na kamarátov, ktorých ešte kontrolujú naši colníci na maličkom priechode v obci Veľké Slemence. Autá ani motorky tadiaľto nesmú. Jediným zvukom je štebot lastovičiek.
Za rodinou? Nie, na nákupy
Je to tak trochu marquezovské Macondo, no v tomto prípade ide o iba šesťdesiat rokov samoty. Pôvodne spoločné Slemence po vojne v roku 1946 rozdelil Stalin hranicou, v roku 2005 v nej urobili „dierku“, prechod pre peších. Bolože to slávy! Pod vyrezávanou drevenou sikulskou bránou si miestni aj poplakali, aj zaspievali, aj páleného popili. Politici privolili, vraj aby sa po desaťročiach odlúčenia stretli násilne rozdelené rodiny.
Prajme Ukrajincom bezvízové privilégium
V skutočnosti však za posledných dvanásť rokov našich ľudí k výletom „cez čiaru“ vedú skôr prízemnejšie dôvody. Na Ukrajine si kupujú najmä lacnejší alkohol a cigarety. Pochopiteľne, colníci nie sú načisto hlúpi a vedia, ako na to. Mesačná norma týchto pochutín sa postupne znižovala až na súčasné dve škatuľky a liter tvrdého na osobu a na týždeň. A nevybabrete s nimi. Na každého, kto prechádza, si vedú evidenčnú kartičku.
Iba biometrický pas, žiadna práca a 56 eur na deň
„Idem navštíviť brata, športovca, žije v Bratislave,“ povie Erik, pričom nervózne skrýva v ruke svoj starší modrý pas. Má v ňom schengenské vízum, ktoré mu vydal náš konzulát. „Vidíte?“ ukazuje na obal pasu, na ktorom pritom nič nevidíme. „Keby som mal biometrický pas, bola by tam taká malá značka, to je jediný rozdiel,“ vysvetľuje.
Biometrický pas, ktorý je podmienkou bezvízového pobytu Ukrajincov v krajinách EÚ, ich vyjde v prepočte na tridsať eur. Málo? Vôbec nie, je to tretina tamojšej minimálnej mzdy a asi šestina tej priemernej. Okrem toho, Ukrajinci potrebujú na hranici preukázať 56 eur na každý deň pobytu. Inými slovami, za mesiac si zarobia asi tak na štyri dni pobytu. Absurdné, nie? Pravda, v EÚ sa môžu bez víz pohybovať iba tri mesiace počas pol roka a nesmú tam pracovať. Tento režim slúži iba na turistické, obchodné či vedecké kontakty. Teda, mal by. Zamestnávanie bez povolenia by mali kontrolovať inšpektoráty práce.
Slovensko-ukrajinská hranica (Google Maps)
Počas prvého dňa platnosti bezvízového režimu, ktorý vo Vyšnom Nemeckom spoločne oslávili prezidenti Andrej Kiska a Petro Porošenko, využilo možnosť vycestovať do EÚ bez víz asi 1800 Ukrajincov. Väčšina smerovala do Poľska. No ani jeden z 32 hraničných priechodov do Poľska, na Slovensko a do Maďarska nepraskal vo švíkoch.
V nedeľu a pondelok sa zásadne počet Ukrajincov prichádzajúcich na Slovensko nezvýšil, zaznamenali 16-percentný nárast.
Biometrické pasy si zatiaľ vybavila asi desatina ukrajinskej populácie. Väčšina, podobne ako Erik, bude využívať tie staré dovtedy, kým v nich majú platné víza.
Mladí Ukrajinci sa nám sťažovali na to, že slovenský konzulát v Užhorode im vraj vydával schengenské víza podľa nejasného kľúča či podľa ľubovôle: niekomu na mesiac, inému na tri.
Po vlastných do Únie
Počas hodiny sme v pondelok ráno v Slemenciach stretli iba asi desať Ukrajincov, ktorí prekročili hranicu – a biometrický pas mal iba jeden z nich. Zato štyria mali maďarské pasy.
V prihraničí na ukrajinskej strane žijú etnickí Maďari, ktorým Orbánova vláda ochotne vydáva dokumenty, takže nijaké víza ani povolenia už dlho nepotrebujú. Predsa len, Viktor Orbán sa už dávno, vlastne na začiatku svojho vládnutia, vyznal z toho, že sa cíti byť premiérom všetkých pätnástich miliónov Maďarov v „Karpatskej kotline“. A to je, ako vieme, eufemizmus na označenie Veľkého Maďarska (myslené toho pred Trianonom, keď v roku 1920 mocnosti tretinu národa nadelili do susedných štátov vrátane Slovenska). V samotnom Maďarsku, ktoré sa už dnes, za Orbána, nevolá republikou, iba Maďarskom, žije asi 10 miliónov obyvateľov.
Ukrajinci si vypracovali sofistikovaný systém, ako obísť dlhé a úmorné čakanie vo Vyšnom Nemeckom alebo v Ubli, kde sú priechody pre autá. Z Užhorodu ich za pár eur odvezie do Malých Slemeniec taxík, prejdú peši cez hranicu, na parkovisku pri cintoríne vo Veľkých Slemenciach si po dvesto metroch vyzdvihnú svoje auto, ktoré si tam za jedno euro na deň môžu odparkovať – a idú ďalej, kam chcú.
Podobne ako Erik tak urobili všetci „turisti“, ktorí k nám prišli teraz v pondelok ráno. Všimli sme si aj dvojicu počerných mladíkov v rifliach a bielych tričkách, zrejme šoférov, prevozníkov s maskulatúrou vyformovanou v posilňovniach. Na slovenskej strane asi čakali na ukrajinských zákazníkov. Tí však neprišli.
„Naposledy som bol na ukrajinskej strane pred mesiacom,“ spomína starosta Veľkých Slemeniec Ľudovít Tóth a pokračuje: „Na nákupy tam už nechodíme, ceny sa takmer vyrovnali a môžete si doviezť iba málo. Máme športové a kultúrne styky, tretieho júna sme spoločne varili guláš.“
Starosta Tóth priznáva, že pôvodný zámer hraničného priechodu pre peších vybudovaného v roku 2005, aby sa hranicou rozdelené rodiny opäť navštevovali, sa naplnil iba čiastočne. Je otvorený od ôsmej ráno do ôsmej večer, to áno, obvykle je tu však pusto. Na slovenskej strane majú Slemence 576 obyvateľov, na ukrajinskej asi 200, väčšina z nich na oboch stranách má maďarskú národnosť. Tóth dodáva, že jeho spoluobčania nechcú ani počuť o tom, aby tu zriadili veľký priechod aj pre autá tak, ako to požaduje ukrajinská strana: „To by nám tu zasmradili celú dedinu!“
Čo vyviedol Pišta báči
Keď ešte platila vízová povinnosť, museli občania Slovenska zo Slemeniec, ak chceli navštíviť príbuzných, podstúpiť martýrium. 150 kilometrov do Prešova a 150 späť po žiadosti o vízum na konzulát za tisíc korún. Potom pokorne čakať týždeň-dva na jej vybavenie a opäť: 300 kilometrov ísť po vízum. A napokon museli ísť autom 30 kilometrov do Vyšného Nemeckého, čakať tri, päť, desať hodín vo fronte… navštíviť ujca či sesternicu, odovzdať im bonboniéru a kvety, poklebetiť si pri vodke a cestou domov kúpiť lacný benzín a cigarety.
Závora tu strašila od roku 1946, keď tretina československej obce pripadla k ZSSR. Sovietski vojaci totiž s pomocou sľubov o žírnych lánoch a kvalitnej koženej obuvi presvedčili 17 gazdov v obci Malé Slemence, aby súhlasili s takýmto krokom. V obci Veľké Slemence, kde bol zhodou okolností po vojne starostom starý otec dnešného starostu, nepochodili. Umelo vytýčená hranica viedla dokonca spálňou domu, ktorý potom museli zbúrať.
„Keby išla hranica cez obecný cintorín vo Veľkých Slemenciach, náš dom by pričlenili k ZSSR. Našťastie, potiahli to o kúsok ďalej. Problém bol však inde. Na ukrajinskej strane vlastní naša rodina ešte stále päť hektárov pozemkov. Doteraz žiadame o kompenzácie. Prvý rok po vytýčení hranice sme ešte mohli obrábať pôdu, potom nám to zrazu zakázali. Otec spomínal, ako v auguste vozili jačmeň a poslednú fúru museli hodiť do priekopy,“ opisoval nám svojho času Peter Lizák, obyvateľ prvého domu pri hranici. Dnes už nežije.
Starosta Tóth dodal, že občania Slovenska majú na ukrajinskej strane ešte približne päťsto hektárov nevyriešených pozemkov v celkovej hodnote pol milióna eur.
Hranica za humnami sa stala súčasťou slemenskej mytológie. Rodičia strašili deti, že ak nebudú dobré, prehodia ich cez plot.
Pre miestnych frajerov, ktorí menili so šikmookými sovietskymi vojakmi rum za odznaky alebo nožíky, slúžila železná opona ako skúška odvahy. Posielali k plotu túlavých psov, pričom sa z bezpečnej vzdialenosti zabávali na tom, ako spustia poplašné zariadenia a pribehnú vojaci. Tí odvážnejší kráčali chrbtom smerom k hranici, takže vydesení vojaci si podľa stôp smerujúcich zo ZSSR potom mysleli, že im niekto utiekol.
Raz sa borci stavili o dva litre rumu, kto nepozorovane prejde na Ukrajinu. „Víťaz“ mal smolu. Vrátil sa o týždeň, vychudnutý z väzenia, kde ho kŕmili iba cukrovou repou. Iný nešťastník sa tak opil na zábave, že si splietol cestu domov. Rozbehol sa na motorke po nesprávnej ulici, pričom v plnej rýchlosti vrazil do závory. Telo ostalo na Slovensku, motorka prešla na Ukrajinu.
Svojrázny bol aj spôsob, akým si dedinčania z obidvoch strán hranice vymieňali užitočné informácie: správou napísanou na papieriku pripevnenom klincom v rozrezanom zemiaku, ktorý prehodili na druhú stranu, alebo aj spevom v maďarčine, ktorej sovietski vojaci nerozumeli.
Súčasťou mytológie je aj historka o tom, ako sa raz Pišta báči z Veľkých Slemeniec dostal na ukrajinskú stranu, posedel v krčme a opitý na mol sa vrátil domov.
Dedina však dnes vymiera, či lepšie povedané, mení zloženie. Keď pred pätnástimi rokmi starosta Tóth nastúpil do funkcie, mali Veľké Slemence desať percent rómskej populácie. Dnes je to štyrikrát viac. Napokon, iné Slovensko sa začína už za Košicami. Ak idete k ukrajinskej hranici cez Slanec a okolo Trebišova, vytrasú z vás dušu rozbité cesty. Miestni sa smejú, že keď tu nedávno v Oboríne dostal Béla Bugár na svojom BMW defekt, rozčúlený zavolal svojmu ministrovi dopravy: „Arpi? Urob tu s tými cestami niečo!“
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
