Ako sa to končí, keď sa fašizmus vymkne spod kontroly

Autor je historik

Za siedmimi horami, za siedmimi dolami, bola raz jedna krajina a volala sa Rumunsko. Rumunsku vládol kráľ Karol, ktorý mal zo všetkého najradšej ženy a peniaze. Jeho honosný život bol pre krajinu veľmi nákladný, skladali sa mu naň chudobní roľníci zo zapadnutých kútov štátu, ktorých prepychový život kráľa a skorumpovaných politikov vládnych strán poburoval. Vedeli však, že na tých hore sú prikrátki, finančné škandály sa samy nevyšetria a každý pokus o občiansky aktivizmus sa skončí policajným buchnátom, prípadne kriminálom.

Roky plynuli, vlády sa striedali, veľká svetová hospodárska kríza urobila z chudobných ešte chudobnejších, zatiaľ čo kráľ s ministrami si žili vo svojej bavlnke a o periférne regióny sa ani len neobtreli. Vtom sa ako blesk z jasného neba zjavili mladíci, ktorí síce Rumunov nevytiahli z beznádeje a sociálnej mizérie, ale vedeli svoj záujem o ich problémy dokonale predstierať.

Lesk dôveryhodnosti im dodával aj názov – volali sa Légia archanjela Michala. Švárni junáci v krojoch, prechovávajúci hlbokú úctu ku Kristovi, začali Bohom zabudnuté regióny pravidelne navštevovať. Nie na vyleštených limuzínach, ale ako praví sedliaci, na koňoch. S roľníkmi, živoriacimi v pote a mozoľoch, sa priateľsky porozprávali, zaujato si vypočuli ich ponosy, pomohli im zasiať, požať, podojiť dobytok, zašli s nimi na služby Božie či cirkevné púte.

Najcharizmatickejší z krojovaných junákov zdraviacich sa vztýčenou pravicou, Corneliu Codreanu, bol vzdelaným človekom s univerzitným diplomom z práva, čo iba prehlbovalo rešpekt obyčajných ľudí voči nemu. Intelektuálmi, taktiež vyštudovanými právnikmi, boli aj jeho najbližší spolupracovníci Ion Moţa a Vasile Marin, ktorí v roku 1937 padli za Franca v španielskej občianskej vojne a španielsky diktátor im potom nechal pri Majadahonde postaviť za ich „obetu pre vieru“ obrovský kamenný pomník s krížom.

Legionárov podporoval aj Mircea Eliade, slávny rumunský spisovateľ a filozof, neskôr profesor na univerzite v Chicagu. Neboli to hlupáci. Eliademu, ako aj ďalším podporovateľom hnutia od vzdelaných intelektuálov až po jednoduchých roľníkov imponovali heslá o nutnosti duchovného zmŕtvychvstania Rumunska, obrody kresťanského ducha, vytrestaní korupčníkov a nastolení sociálnej spravodlivosti, ktorú podľa codreanovcov škrtili okrem skazených tradičných politikov Židia.

Legionári nemali demokratický systém radi. Demokraciu považovali za nefunkčný a prehnitý režim, vinný za frustráciu a všetky problémy utrápených roľníkov, na pracovnom trhu neuplatniteľných absolventov univerzít a strednej triedy.

V roku 1935 si legionári zjemnili militaristicky znejúci názov. Do parlamentných volieb v decembri 1937 išli pod zelenou straníckou vlajkou a ľúbezným názvom – „Všetko za vlasť“. Vo voľbách získali 15,8 percenta, stali sa treťou najsilnejšou politickou stranou v Rumunsku, v parlamente obsadili 66 kresiel a trúfali si na viac, chceli si ukradnúť štát, lebo kráľ sa nepoučil, namiesto vyvodenia dôsledkov voči sebe a svojmu skorumpovanému okruhu vo februári 1938 ústavne obmedzil demokraciu, zaviedol autoritatívny režim a Codreana zatvoril do väzenia. Zakrátko Codreana pri narafičenom úteku z väzenia zastrelili žandári a legionári, ktorí vždy prahli po martýrovi, ho zrazu mali ako na podnose.

Počas prvých dvoch vojnových rokov sa legionári zviezli na vlne vzostupu európskeho fašizmu. Po Karolovej abdikácii sa v septembri 1940 dostali k moci. Za dobu krátkeho súvládia s maršalom Ionom Antonescom, premiérom a „vodcom“ Rumunska, ukázali svoju pravú tvár. Antonescov diktátorský režim s národnosocialistickými prvkami sa im málil. Stačilo, aby po totálnej explózii demokracie v Európe nabrali svaly, a svoje vyhrážky poslať všetkých „zradcov“ do tábora a „prehnať im guľku hlavou“, ako spievali vo svojej hymne, začali expresnou rýchlosťou napĺňať. V novembri 1940 pomstili svojho martýra Codreana, prezývaného inak medzi legionárskymi druhmi kapitánom, keď v jilavskej väznici povraždili 64 politických oponentov.

V januári 1941 sa im znepáčila koaličná vláda s údajne primäkkým Antonescom, obviňovaným z hatenia „rumunizácie“ židovských majetkov a zo stykov so slobodomurármi. V Bukurešti vypukli nepokoje a protižidovské násilnosti. Fanatickí legionári počas troch januárových dní v repete nacistickej krištáľovej noci vypálili synagógy v hlavnom meste, zničili 1 274 židovských obchodov a domov a sadistickým spôsobom zavraždili prinajmenšom 125 Židov. Nahé telá zavraždených povešali na mäsiarske háky a vystavili na ne tabuľku s nápisom „kóšer“.

Hitler dovolil Antonescovi Légiu archanjela Michala po vojenskom rozprášení puču zákonne zrušiť, lebo beštiality, ktorých sa dopúšťali jej príslušníci, boli príliš veľkou porciou aj preňho a chaos spôsobený fašistickými anarchistami v Rumunsku, ktorí nevedeli konsolidovane vládnuť, bolo to posledné, po čom túžil. Fašistov teda nedokázal zastaviť demokratický režim, ktorý chceli sami zniesť zo sveta, ale v konečnom dôsledku až ich konkurencia z rovnakého ideologického súdka.

História nie je učiteľkou života, ale občas nie je na škodu v nej trochu zalistovať, aby sme aspoň tie najzávažnejšie krízové situácie dokázali druhýkrát vyriešiť zodpovedne. Niektoré spoločenské javy z ríše politického mordoru sa v časoch spoločenskej krízy vracajú ako cez kopirák a paralely s históriou sú viac než do očí bijúce. Aj zdanlivo nevinný, ľudomilný agrofašizmus, chameleónsky maskovaný do národných, sociálnych a antisystémových hesiel, vyčačkaný mandátom pre svoje činy od božskej autority, sa môže skončiť kataklizmou – napríklad ľudským bitúnkom…

PS: V roku 2000 sa v Bukurešti konal ustanovujúci zjazd hnutia Noua Dreaptă (od roku 2015 pôsobiaceho ako politická strana), ktoré sa prehlásilo za priameho ideového pokračovateľa Légie archanjela Michala. Len tak mimochodom, môžete hádať, u koho boli lídri tohto zoskupenia nedávno na oficiálnej návšteve v Banskej Bystrici. Staré kamarátstva nehrdzavejú.