Len Corbyn európsku ľavicu nespasí – a je to dobre

Francúzski socialisti aj so svojimi spojencami dostali v prvom kole nedeľných parlamentných volieb osem percent hlasov. V prvom kole predchádzajúcich volieb v roku 2012 získali ešte 47 percent. Vtedy síce bolo súčasťou ľavicového spojenectva okolo socialistov viac menších, radikálnejších strán, to však nie je hlavnou príčinou obrovského rozdielu.

Dnes francúzski socialisti spolu s ostatnými budúcimi opozičnými stranami varujú pred hrozbou koncentrácie moci, ktorá nastane, ak bude jediná politická sila, hnutie Emmanuela Macrona, ovládať prezidentský úrad, dolnú komoru parlamentu a časom pravdepodobne aj senát.

Pred piatimi rokmi varovali ich protivníci v rovnakom duchu pred prílišnou mocou socialistov. Ťažko tomu veriť, keď sa dnes naopak hovorí o zániku jednej z dvoch strán, ktoré desaťročia ovládali francúzsku politiku.

Česká sociálna demokracia (ČSSD) by podľa jedného prieskumu v októbrových parlamentných voľbách dosiahla s biedou desať percent. Najvyššiu podporu mali socialisti v roku 2006, keď získali viac ako 32 percent hlasov.

Odvtedy ich výsledky klesajú, nikdy im však medzi dvomi voľbami nehrozil podobný prepad – desať percent by bola polovica oproti výsledku z posledných volieb, ktorý ešte vždy stačil na to, aby sa ČSSD stala najsilnejšou stranou novej vlády a dala jej premiéra.

Ľavica v problémoch

Dnes sa v strane vedie vážna debata o tom, či pred voľbami nemastného-neslaného predsedu a premiéra Bohuslava Sobotku narýchlo nenahradiť niekým, kto by predsa len dokázal osloviť viac voličov. Strana upadá napriek tomu, že sa za súčasnej vlády darí ekonomike, nezamestnanosť je nízka, rastú platy i sociálne výdavky.

Zásluhu za to si však v očiach voličov úspešne pripisuje druhá vládna strana, ANO bývalého vicepremiéra a ministra financií Andreja Babiša. Tomuto oligarchovi v očiach jeho voličov nezaškodilo ani zmätené vystupovanie počas vládnej krízy, nehovoriac o škandáloch, ktoré krízu spôsobili. Sobotkovi, naopak, jeho väčšinou tiež veľmi chaotické kroky voliči neodpustili.

Maďarská socialistická strana (MSZP) získala ešte v roku 2006 43 percent hlasov a len tesne jej uniklo, aby opäť mala sama absolútnu väčšinu v parlamente (ako ju raz dosiahla po voľbách v roku 1994). V posledných parlamentných voľbách v roku 2014 získala široká stredoľavá koalícia, ktorú viedla, už len 26 percent. Aj vďaka prevažne väčšinovému volebnému systému to stačilo na necelú pätinu mandátov.

Podľa májového prieskumu agentúry Medián by socialistov dnes volilo len 13 percent rozhodnutých voličov a hlavnú demokratickú opozičnú stranu výrazne predbehol aj krajne pravicový Jobbik s 20 percentami.

Od posledných volieb má strana už tretieho predsedu a evidentne márne hľadá, kým a čím by oslovila voličov. Do budúcoročných volieb ju nepovedie jej aktuálny predseda Gyula Molnár, ale László Botka, najúspešnejší regio­nálny politik MSZP. Botka je od roku 2002 nepretržite primátorom juhomaďarského Segedína (Szeged), tretieho najväčšieho mesta v krajine.

Smer Roberta Fica z tohto výpočtu vynechávame, aj keď jeho preferencie menej prudko, ale tiež klesajú. Francúzski socialisti, ČSSD a MSZP sú dnes tradičnými sociálnymi demokratickými stranami. Platí to napriek tomu, že k tomuto stavu dospeli všelijako a najmä v českej a maďarskej partaji stále hrajú významnú úlohu bývalí komunisti.

Smer typologicky patrí do kategórie „strana čudných podnikateľov“ a má bližšie k ANO. Jeho postupný úpadok je skôr prejavom cyklu, vyčerpania sa, ktorým podobné (jedno)účelové a ideovo prázdne strany zákonite prechádzajú.

V každom prípade sa zdá, že tradičné ľavicové strany v Európe upadajú alebo sa nedokážu vymaniť z pozície druhej najsilnejšej, ale napokon vždy porazenej strany danej krajiny. Po krátkom vzostupe preferencií spôsobenom rozčarovaním voličov a nástupom nového lídra to dnes platí aj pre nemeckých sociálnych demokratov. Aspoň v doterajších regionálnych voľbách napokon voliči pred neistou zmenou dali vždy prednosť už známym a vcelku bezpečným pomerom a stabilite zaručenej kancelárkou Angelou Merkelovou.

Priveľa konkurentov

Niet sa čo čudovať, že je zúfalá európska demokratická ľavica taká nadšená z volebného výsledku britských labouristov pod vedením Jeremyho Corbyna. Už keď začali preferencie labouristov stúpať, v ČSSD aj v MSZP sa začalo hovoriť o tom, že sa treba inšpirovať Corbynom.

Ani to však nebolo nič nové, u francúzskych, českých, maďarských i nemeckých socialistov už dlhšie znie heslo o návrate ku skutočnej a autentickej ľavicovej politike. Po dlhoročnej snahe tlačiť sa viac do stredu prebieha návrat k sociálnej demokracii minulosti, ktorá sa bude opäť orientovať na nižšie vrstvy a na rázny boj za sociálne istoty.

Sobotka a ČSSD stavajú svoju predvolebnú kampaň na požiadavke vyšších platov a zvyšovaní a rozširovaní rôznych sociálnych dávok. Botka a MSZP začali kampaň pripomínaním sociálnej spravodlivosti a údernými plagátmi s nápisom: „Nech platia bohatí.“

Zatiaľ to príliš nefunguje a je veľmi otázne, či niekedy v dohľadnom čase fungovať bude. Podmienky v rôznych krajinách sú rôzne, všade však platí, že táto taktika má viacero slabín. Platí aj to, že Corbyn nie je až taký úspešný, nasledovaniahodný a ľahko napodobniteľný príklad, ako sa zdá.

Prvým z problémov je, že nová, radikálnejšia sociálna rétorika alebo sociálny populizmus, ku ktorým sa chce demokratická ľavica vrátiť, je dnes až príliš populárna. Na tomto poli majú sociálni demokrati veľa konkurentov, ktorí sú v populizme oveľa lepší. V Maďarsku a Česku k nim patria aj nominálne pravicové či stredové vládne strany Fidesz a ANO. Sľuby z ich masívnych PR kampaní sa dajú ťažko niečím prebiť.

Sociálni demokrati, ktorí v minulosti neraz (z nutnosti a obvykle správne) presadzovali protrhovú a úspornú politiku a sú súčasťou tradičnej politickej elity, navyše nie sú dôveryhodní práve pre tých voličov, ktorých dokáže populistická ľavicová politika najviac osloviť.

Predseda MSZP Molnár to donedávna ešte dobre chápal. V rozhovore pre týždenník Magyar Narancs vlani tvrdil, že by „návrat k ľavici“ jeho stranu uzatvoril do úzkeho voličského geta a riadiť sa Corbynovým príkladom v Maďarsku nie je reálne.

Na takúto politiku tiež potrebujete autentického a dôveryhodného lídra, akými napríklad Sobotka ani Botka nie sú a ČSSD, MSZP ani francúzski socialisti dnes žiadnu takú osobnosť nemajú. Corbyn, naopak, je, napriek všetkým svojim chybám, vo vlastnej kategórii presvedčivý a charizmatický, je to proste autentický a dôsledný radikálny ľavičiar.

Aj keď sú jeho názory často šialené a sľuby nereálne, opakuje desaťročia to isté a voliči veria, že to myslí vážne. A ak sa v niečom predsa len dostáva do rozporu, je dosť šikovný politik a vie dosiahnuť, aby na to voliči pozabudli.

Jeho najšikovnejším predvolebným ťahom bolo, že sa dokázal postaviť na čelo ľudí sklamaných brexitom. Sám pritom proti odchodu z Únie nijako rozhodne nevystupoval a je pravdepodobne tiež proti členstvu v EÚ. Úniu považuje, napokon ako skoro väčšinu toho, čo sa vo svete deje, za protiľudové sprisahanie nadnárodného kapitálu.

Slabina

Dôveryhodnosť však paradoxne zostáva aj jednou z Corbynových slabín, aspoň v očiach tých, čo sa boja, že by po uchopení vlády začal svoje vážne myslené nápady uskutočňovať. Pritiahol síce k labouristom nových voličov a dokázal osloviť mládež, napriek tomu všetkému však voľby nevyhral a dnes by mal so zostavovaním vlády ešte väčšie problémy ako Theresa Mayová.

A pritom mu podmienky neskutočne nahrávali. Mayová nie je volebný líder a jej kampaň bola katastrofálna: arogantná, nepremyslená, chybne zacielená na brexit, ktorý pritom už Briti prijali ako fakt a v kampani až tak veľmi neriešili, na rozdiel napríklad od plánovaných sociálnych reštrikcií vlády.

Stále sú oprávnené pochybnosti o tom, či Corbyn dokáže niekedy priviesť labouristov k volebnému víťazstvu, ak nedokázal vyhrať ani za takých priaznivých okolností proti takému slabému a pasívnemu súperovi. Corbyn stranu stále rozdeľuje a mnohých jej potenciálnych voličov právom odpudzuje.

Aj keby teda iné socialistické strany odkiaľsi vyhrabali nejakého svojho Corbyna a prevzali jeho rétoriku, nie je vôbec isté, že by im to pomohlo. A rozhodne by to nepomohlo v boji proti populizmu a extrémizmu, ktorý dnes ohrozuje naše demokracie.

Corbyn je súčasťou tohto nebezpečného trendu, a nie liekom proti nemu. Ak by mnohé jeho protielitárske názory, obdiv k rôznym teroristickým skupinám a k Rusku hlásal niekto z pravice, boli by to aj mnohí Corbynovi dnešní obdivovatelia, čo by dotyčného okamžite označili za fašistu.