Z košického paneláka na zámok: Príbeh rodu, ktorý sa vrátil do sídla po desaťročiach socialistického vyhnanstva

Keď sa v roku 1972 česko-slovenskému manželskému páru z Košíc narodila dcéra Karla, mala pred sebou budúcnosť dieťaťa s veľmi zlým kádrovým posudkom. Jej matka Magdaléna rodená Železníková bola buržoázneho pôvodu a komunistický režim jej dovolil pracovať najprv v pozícii žeriavničky a neskôr úradníčky.

Otec bol na tom z kádrového hľadiska ešte horšie. V tom čase používal meno Karel Mornstein, teraz sa však vrátil k menu, ktoré vyplýva z jeho pôvodu. Karel hrabě Mornstein-Zierotin pochádza zo starého moravského šľachtického rodu a jeho rodinu režim nielen pripravil o celý majetok, ale snažil sa jej vziať aj budúcnosť. Príbeh rodiny Mornstein-Zierotin má ale šťastný koniec.

800 rokov Žerotínov
Rod Žerotínov (v prepise do češtiny, ktorá sa používala pred 15. storočím, Zierotin) patril stáročia k najznámejším a najmocnejším na Morave a v Čechách. V prvej polovici 13. storočia stál na jeho začiatku přerovský kastelán Blud z Bludova a rodina získala šľachtický titul už v roku 1478. Od roku 1706 nosia jej členovia titul hrabě a hraběnka, čo je v slovenčine gróf a grófka.

Žerotínovci v priebehu stáročí vlastnili tri desiatky panstiev, mnohé s hradmi a so zámkami. Boli v príbuzenskom vzťahu s najvýznamnejšími českými rodmi ako Valdštejnovci, Kolovratovci, či páni z Boskovíc. Zrejme najznámejší člen rodu Karel starší zo Žerotína bol svetskou hlavou českobratskej cirkvi na Morave, rod sa zaslúžil aj o vydanie prvej českej tlačenej biblie známej ako Kralická biblia, finančne podporoval Jána Amosa Komenského a v rodine mali aj rektora Karlovej univerzity.

Po bitke na Bielej hore v roku 1620 žili striedavo na Morave a v zahraničí a na začiatku 18. storočia sa usídlili na pôvodne renesančnom zámku Bludov pri Šumperku pod kopcami Jeseníkov. Súčasné meno Mornstein-Zierotin pochádza zo spojenia rodu Žerotínovcov s nemeckým rytierskym rodom Mornstein, ktorý do Čiech prišiel s družinou manželky Karla IV. Anny Falckej.

Znárodňovanie sa začalo za Masaryka
Hoci bola história rodu pestrá – bojovali v mnohých vojnách a neskôr z českobratskej prestúpili na katolícku vieru –, aspoň časť svojho majetku a tituly si zvykli stáročia udržať. O majetok rodina začala prichádzať až v 20. storočí. Veľkú časť nehnuteľností rodine zabavil štát už po vzniku Československa v rámci pozemkovej reformy.

Žerotínovcom však aj tak zostalo niekoľko stoviek hektárov lesov a polí a zámok v Bludove. V roku 1934 zomrel posledný mužský dedič rodu Karel Emanuel zo Žerotína a jeho pokračovateľkami boli jeho dve dcéry, ktoré boli na niekoľko desaťročí poslednými šľachtickými obyvateľkami zámku. Rod vymrel „po meči“, ale nie „po praslici“ a dynastia nezanikla.

„Najstaršie spomienky mám ešte z obdobia vojny, keď ma babička a jej sestra hojdali na hojdačke a teta mi chodila zbierať z hriadok jahody. Vraj som ju volal Tante Ahoda,“ spomína na detstvo na zámku Bludov dnes 78-ročný gróf Karel Mornstein-Zierotin. Je prívetivý, pohostinný a hneď si všimnete jeho spisovné vyjadrovanie a správanie „zo starej školy“. Hoci je z Moravy, hovorí stále dobre po slovensky. Po slovensky hovorí aj jeho manželka Magdaléna a dcéra Karla, ktorá prežila polovicu života na Slovensku.
Komunisti nechali zámockú paniu vymrznúť
Karlovo bezstarostné detstvo na zámku ukončili roky 1945 až 1948, keď nastupujúci komunisti zámok postupne konfiškovali. Okrem „feudálneho“ pôvodu boli dôvodom aj čiastočne nemecké korene rodiny. Žerotínovcov však neodsunuli na základe Benešových dekrétov z Československa aj pre to, že za vojny pomáhali Čechom prenasledovaným nacistami a bolo to aj verejne známe. Pred konfiškáciou majetku ich však pomoc odboju neuchránila.

Zoštátňovanie začalo postupne. Kým jedna zo sestier odišla do Rakúska, jej matka Zdeňka Podstatská Zierotinová zo zámku odmietala odísť. Miestni komunisti starú paniu presťahovali do jednej z izieb na prízemí, skonfiškovali jej drevo a uhlie a po zime v nevykúrenom zámku v roku 1947 Zdeňka Podstatská Zierotinová zomrela na zápal pľúc.

„Doško ku konfiškácii. Otec sa voči tomu odvolal, ale vtedy už komunistický krajský národný výbor v Olomouci odvolanie zamietol,“ spomína Karel Zierotin. Zo zámku si mohli zobrať len niekoľko osobných vecí. V rukách štátu skončilo aj vzácne zariadenie, vrátane cenných umeleckých diel. „Najcennejšie a najkrajšie veci zmizli. Tie sa potom objavili na dražbách vo Švajčiarsku. Môj starší bratranec mal veľmi významné kontakty vo švajčiarskych bankách. Podarilo sa mu zistiť, že tie veci predával istý obchodný zástupca z Prahy a peniaze ukladal na tajné konto prezidenta Gottwalda.“

Na rovnakom účte končili aj peniaze z predaja majetku iných vyvlastnených šľachtických rodov. Karel Zierotin pripomína Gottwaldovu dvojtvárnosť. Verejne pohŕdal západom a kapitalizmom, jeho dcéra však svojho potomka porodila na súkromnej klinike vo Švajčiarsku a dieťa tak získalo tamojšie občianstvo.
Na históriu ani náhodou
Rodina neskôr žila v Brne v bežnom byte v štvrti Židenice. Karel Zierotin dokončil gymnázium a chcel podľa rodinnej tradície študovať históriu. „Odkázali mi, či som sa so svojím triednym pôvodom úplne zbláznil. Tak som sa aspoň dostal na stavebnú fakultu.“

Keď školu dokončil, musel si prebrať svoju „umiestnenku“, teda miesto, kam nastúpi do prvého zamestnania. Na rozdiel od väčšiny spolužiakov, ktorí skončili v Brne a okolí, Karla Zierotina umiestnili ako statika v košickej fabrike na výrobu panelov Prefa. Tam sa zoznámil so svojou budúcou manželkou, ktorú pre buržoázny pôvod nechali pracovať ako obsluhu žeriavu, a v Košiciach zostal až do 90. rokov.

Vraví, že za komunizmu o ich šľachtickom pôvode nevedela ani väčšina susedov z paneláku. „Nijako sme to nepropagovali. Bol som radový stavebný inžinier a prešiel som si radovým kariérnym postupom.“ Susedov do bytu na desiatom poschodí na sídlisku Terasa príliš nepúšťali, keďže vyzeral ako múzeum. Izby boli zariadené niekoľkými kusmi dobového nábytku, ktorý sa im predsa podarilo z Bludova odviezť. Na stenách viseli rodinné erby, vo vitrínach boli starožitnosti.

Ani o tom, že je mladá Karla s občianskym menom Mornsteinová grófka, nevedelo veľa ľudí. A tí, ktorí to vedeli či tušili, väčšinou nevedeli skoro nič o moravskej šľachte či Žerotínoch. „Občas sa ma niekto spýtal: Si ‚fon‘? A ja som nevedela, o akom sifóne to hovoria. Tato sa občas smeje, že bol v Košiciach ako keby v emigrácii. Vedeli o ňom. Nikdy nevstúpil do strany, bol ale šikovný a vždy keď to vyzeralo, že by mohol dostať nejakú funkciu, niekto z hora upozornil – preboha pozor, veď to je ten hrabě, zabudnite na to.“

Spomínanie v paneláku
Šľachtická rodina v košickej bytovke ani v čase normalizácie na svojich predkov nezabudla. „V byte sme nemali tie obrovské rodinné portréty, ale ich fotografie. Originály nám zabavili. Keď sme potom o vydanie týchto portrétov žiadali štát, prvý, ktorý som chcela, bol portrét môjho obľúbenca.

Bol to starší syn môjho prapradeda, ktorého nešťastne zastrelili pri streleckej súťaži. Zomrel v mladom veku ako bezdetný,“ spomína na život v Košiciach Karla Mornstein-Zierotin. „Mali sme tam veľký okrúhly stôl, pri ktorom sa sedelo a spomínalo a jedlo z toho porcelánu, z ktorého sa jedlo kedysi na zámku. Takže sme si troška z toho života na zámku prepašovali do toho paneláka.“

Rodina nakoniec aj o časť týchto vecí prišla, keď byt v roku 1991 vykradli. „Niekto z tých, čo boli u nás na návšteve, to niekde vykecal. Bola to vyslovene krádež na objednávku. Ukradli najcennejšie obrazy, šperky, príbory s erbom Žerotínovcov – to bol svadobný dar pre moju babičku.“
Verili, že sa vrátia
Karel Mornstein-Zierotin opisuje, ako sa rodina počas komunizmu do Bludova niekoľkokrát vybrala. Navštívili bývalých zamestnancov, s ktorým mali vždy dobré vzťahy. Rozpráva, že sa v rodine nepestovala nenávisť ani voči tým, ktorí ich obrali o majetok. „Mamička bola dobrá duša. Starala sa o domácnosť, keď mala čas, hrala pasiáns, alebo si vykladala karty. Otec mal okruh svojich priateľov a známych, ktorí si ho veľmi vážili, pretože bol veľmi dobrý historik a o histórii vedel veľmi pútavo rozprávať – a nielen o histórii našej rodiny.“

Verili, že komunizmus padne a vrátia sa do Bludova. „Môj otec neochvejne tvrdil: Karol, pamätaj si, ty sa raz do bludovského zámku vrátiš. Ty sa toho určite dožiješ. Otec sa však nedožil. Hoci umrel až ako 92-ročný, bolo to päť rokov pred nežnou revolúciou.“ Starému pánovi museli tiež sľúbiť, že si raz, keď to bude možné, zmenia priezviská z Mornstein na Mornstein-Zierotin a že Karla vyštuduje históriu, čo aj splnila.

Socializmus na zámku
Zámok medzičasom komunisti zmenili. Po tom, ako z neho vysťahovali vzácny dobový nábytok, sa doň nasťahoval miestny národný výbor, zdravotné centrum, pošta, škôlka a dokonca aj keramická dielňa. V 70. a 80 rokoch prešiel nie príliš citlivou a podarenou rekonštrukciou a zásah komunistického režimu je v ňom vidieť dodnes.

Fušersky urobená elektroinštalácia, vypínač či kľučky zo 70. rokov sú v mnohých miestnostiach, na chodbe je „socialistická“ kamenná dlažba. Strecha bola zanedbaná, na dvore bola umiestnená benzínová pumpa, na ktorej tankovali traktory z družstva. Aj to je na bývalom pozemku Žerotínovcov, súd ho však rodine nevrátil.

Ani pád komunizmu zámok rodine automaticky nevrátil. Súdila sa oň desať rokov. „Trvalo to dlho. Veľmi sa tomu bránil hlavne vtedajší starosta obce. Nesúhlasil, že by nám obec mala čokoľvek vracať. Stále sa odvolával, takže sme nakoniec skončili na Ústavnom súde, ktorý definitívne rozhodol, že máme právo na podiel, ktorý moja babička mala dostať podľa závetu svojho otca,“ hovorí Karla.

Žerotínovci sa však po súdnych ťahaniciach dostali len k polovici zámku. Druhá zostala obci, keďže patrila pôvodne sestre Gabriele Zierotin, ktorá sa po vojne odsťahovala do Rakúska, vydala sa tam za rakúskeho šľachtica, a preto na svoj podiel ako cudzia štátna občianka stratila nárok. Jej dedičia na súde neuspeli. Keď sa starosta a zastupiteľstvo zmenili, nové vedenie obce súhlasilo s tým, že obec druhú polovicu zámku vymení s rodinou za niektoré jej pozemky.
Piati na 40 miestností
Vtedy ešte trojčlenná rodina – manželia na dôchodku a dvadsiatnička Karla – sa tak mohla konečne presťahovať do Bludova, hoci prvé tri roky pre stav, v ktorom zámok bol, žila na okraji obce v budove miestnej farmy. Teraz vlastnia zámok s vyše 40 miestnosťami, zámocký park s rozlohou štyri hektáre a zhruba 250 hektárov pozemkov, na ktorých sú hlavne lesy.

„Neboli tu síce chlievy, ale zdevastovaný bol. Nestarali sa napríklad o strechu, ktorá sa prepadla, niekedy v 80. rokoch sa zosypalo celé priečelie. Mali sme ale šťastie, že potom zámok nezbúrali, ale strechu opravili,“ opisuje Karla Mornstein-Zierotin stav, v akom zámok prebrali. Spomína, ako rodina strhávala červené koženkové obloženie, ktoré bolo takmer na všetkých dverách, a odstraňovala neónové svetlá spod stropov so štukami.
Miestni radosť nemali
Čo na staronových majiteľov hovorili miestni? „Keď sme sa sem chceli nasťahovať, niektorí nám vraveli: Tu nevydržíte, tu straší. Tu nikto nechcel po zotmení zostať sám a robiť nadčasy, lebo tu straší. Takže asi komunistov strašilo, ale nás nestraší,“ vraví Karla. Jej otec si vraj získal rešpekt pomerne rýchlo, horšie to však bolo s matkou, ktorá hovorila po slovensky.

„Asi sme neboli nikomu ľahostajní. Je možné, že nás tí ľudia podporovali, a keď videli, že niečo robíme a snažíme sa, skôr sa naklonili na našu stranu. Veľa ľudí to však nikdy nerozchodí a neprijmú nás, nech by sme urobili čokoľvek. Vždy budú mať pocit, že sme im niečo zobrali. Že by tu mal byť obecný úrad a škôlka a nie tu bývať nejaká rodina.“

Na zbližovaní s ľuďmi z obce Bludov rodine záležalo. Preto pre deti organizovala rôzne akcie ako oslavy Halloweenu a na nádvorí zámku sa každoročne spievajú pred Vianocami koledy. Okrem toho rodina miestnym prenajíma reprezentatívne priestory na svadby. „Je to za nami. Dnes s väčšinou ľudí v obci vychádzame dobre,“ vysvetľuje Karel Mornstein-Zierotin.

Zbližovanie s miestnymi narušil jediný incident. Svorka piatich loveckých psov pred časom ušla zo zámku a zamierila si to na neďaleké futbalové ihrisko. Keďže futbalisti pred psami utekali, tí sa rozhodli ich loviť. Psov lákali hlavne partie okolo trenírok a niekoľkých pohrýzli. K zásadnému ochladeniu vzťahov medzi zámkom a podzámčím však nakoniec nedošlo, keďže sa rovnaká svorka psov pred miestnymi vyznamenala tým, že ulovila zlodeja.
Hraběnka je sedliak telom i dušou
Dnes sa o hospodárenie rodinných lesov stará hlavne 44-ročná Karla. Smeje sa na tom, ako vyštudovaná historička na Trnavskej univerzite a Karlovej univerzite v lese pred 17 rokmi začínala. Dokázala vraj rozoznať len listnatý strom od ihličnatého, ale postupne sa naučila v lese hospodáriť a obchoduje s drevom. „Hrozne ma to napĺňa a baví. Už som sedliak telom i dušou,“ hovorí. Hospodárenie v lese je podľa nej ako na hojdačke. Jeden rok sa darí, druhý nie. Momentálne zisky rodinnej firmy stagnujú kvôli lykožrútovi, ktorý sa v Jeseníkoch rozšíril. Niektoré roky boli aj v strate.

Údržba a postupná rekonštrukcia zámku však vyžaduje obrovské peniaze a rodina žije v podstate bez štátnych príspevkov. Istú čiastku dostali v rámci dotácií na obnovu zámockého parku, ktorý je verejne prístupný. Len záhradnícke práce v ňom vyjdú Žerotínovcov na zhruba 12-tisíc eur ročne. Preto v podstate každá koruna, ktorú zarobia predajom dreva, ide do zámku. „Zo začiatku to bolo až úmorné. Na jedny Vianoce sme si všetci navzájom pod stromček kúpili kľučky na dvere. Potrebovali sme ich asi tridsať.“

Pokračovateľom rodu je Oneš
Rodina Mornstein-Zierotin teraz žije v časti jedného z krídiel rozsiahleho zámku. V zime kúria iba v tejto časti, aby to ich rozpočet nezruinovalo. O sprístupnení zámku pre verejnosť zatiaľ neuvažujú. Karla tvrdí, že konkurovať iným zámkom je veľmi zložité a ziskové sú len projekty, ktoré z nich urobia „disneyland“, čo rodina nechce. V obytných priestoroch si zariadili „ružový salónik“, do ktorého presťahovali zariadenie svojho panelákového bytu.

Karla Mornstein-Zierotin sa medzičasom vydala a s manželom, úspešným advokátom, majú spolu dieťa – trinásťročného Zdeňka Karla Mornstein-Zierotina. Okrem prvých dvoch mien má ešte päť ďalších, medzi ktorými je aj meno Oneš. Takto sa volal potomok zakladateľa rodu Bluda z Bludova, ktorý žil v prvej polovici 13. storočia a bol olomou­ckým kastelánom. „Meno Blud sme mu dať nemohli, to by sa mu asi nepáčilo,“ smeje sa Karla, ktorá je teraz jedinou majiteľkou dedičstva Žerotínovcov.

„Žijeme tu svoj spokojný šťastný život,“ hovorí jej matka Magdaléna. Karla vraví, že má pocit, ako keby v ich rodine existovala akási genetická pamäť. Keď sa na zámok nasťahovala, okamžite cítila, že je tu doma a patrí tam, hoci na ňom nikdy nebývala. Rodine vraj nikdy nenapadlo, že by bludovský zámok predala. Tvrdia, že sa necítia byť jeho majiteľmi, ale len akýmisi správcami. Majiteľom je stáročia rod Žerotínovcov a tak to aj ostane.