Denník N

Najvyššie postavená Slovenka v európskej diplomacii: Buď prvá liga v EÚ, alebo cesta na východ

Katarína Mathernová je zástupkyňou generálneho riaditeľa v tej časti Európskej komisie, ktorá sa venuje krajinám východného partnerstva. Foto - Archív K. M.
Katarína Mathernová je zástupkyňou generálneho riaditeľa v tej časti Európskej komisie, ktorá sa venuje krajinám východného partnerstva. Foto – Archív K. M.

S najvyššie postavenou Slovenkou v európskej diplomacii Katarínou Mathernovou o dvojrýchlostnej Európe, budúcnosti Ukrajiny a štátov na východ od nás.

Kto je v Európskej komisii zo Slovákov formálne vyššie ako vy?

Maroš Šefčovič je komisár a Vladimír Šucha je generálnym riaditeľom Centra pre výskum. Ja som v Európskej komisii zástupkyňou generálneho riaditeľa pre susedské vzťahy a rozširovanie. Ale čo sa týka diplomatických kruhov a európskej zahraničnej politiky, tam som vlastne najvyššie postavenou Slovenkou.

Ale neboli ste na túto pozíciu nominovaná slovenskou vládou, nezastupujete teda Slovensko?

Nie. Som na tejto pozícii na základe konkurzu, ktorým som sa dostala do Komisie ešte v roku 2005 a kde som pracovala v oblasti eurofondov. S tým istým komisárom ako teraz, Johannesom Hahnom.

Je v Bruseli veľa Slovákov na úradníckych postoch, ktorí na konkurzoch obstáli v konkurencii?

Asi tristo, čo je slušné číslo, ale zasa nie výnimočné.

Je v Bruseli lepšia nálada než pred rokom po brexite?

Áno. Po brexite a víťazstve Donalda Trumpa bola veľká nervozita, ale nálada sa otočila po porážke populistov vo voľbách v Rakúsku, Holandsku a najmä vo Francúzsku.

Je cítiť aj zmenu v postoji, ktorý naznačila nemecká kancelárka Angela Merkelová, že Európania sa už nemôžu spoliehať na Ameriku?

Áno, to malo v Bruseli veľmi silný ohlas a ja si myslím, že Donald Trump paradoxne výrazne posilnil európsku identitu, hlavne v oblasti bezpečnosti. Iná vec je, že by bolo veľkou tragédiou, keby Amerika podkopala spojenectvo s Európou.

Pracovali ste zhruba dekádu v Svetovej banke a tiež v Európskej komisii. Dajú sa tieto inštitúcie porovnať v kvalite?

Tieto inštitúcie sú príliš odlišné, aby sa dali porovnávať, lebo Svetová banka je projektová a finančná organizácia, kým komisia je administratíva. Ale musím povedať, že kvalita ľudí na našom riaditeľstve je veľmi dobrá. A aj celkovo je bruselská administratíva rozhodne kvalitnejšia ako vo väčšine vlád členských štátov vrátane slovenskej.

Ako zvládlo Slovensko predsedníctvo EÚ?

Dobre, aj vďaka tomu, že malo šťastie na relatívne pokojné obdobie, keď opadla imigrantská vlna a hoci bolo práve po brexite, rokovania sa ešte nezačali a žiadna veľká kríza nebola.

Katarína Mathernová na konferencii Slovenskej atlantickej komisie. Foto – TASR

Debatuje sa v kuloároch o dvojrýchlostnej EÚ?

To je veľmi živá debata, ktorá je prirodzenou reakciou na veľkú ťarbavosť rozhodovania v EÚ a veľké rozdiely v predstavách o budúcnosti, ktorú majú jednotlivé členské štáty. Myslím, že dvojrýchlostná EÚ je veľmi reálna.

Na Slovensku hovorí premiér Robert Fico, že Slovensko musí byť v prvej lige, teda v jadre EÚ, predseda SaS Richard Sulík to odmieta a tvrdí, že je to pre nás nevýhodné. Aký je váš názor?

To nie je tak, že existuje nejaké iné, výhodnejšie postavenie Slovenska mimo prvej ligy, taká cesta totiž vedie iba na východ. Sme malý, otvorený štát, ktorý sa úspešne napojil na európsku, najmä nemeckú ekonomiku a sme takí závislí od EÚ aj od eurozóny, že výstup z týchto štruktúr by nás bolel oveľa viac, ako bude bolieť Veľkú Britániu.

Sulík tvrdí, že nechce, aby Slovensko vystúpilo z EÚ, len nechce, aby bolo v onom tvrdom jadre, ktoré sa bude tesnejšie integrovať. Je reálny taký scenár, že okolo jadra bude pás voľnejšie pridružených členov?

Asi áno, o tom možno uvažujú viaceré štáty vrátane Česka, ale pán Sulík očividne zabúda na takú drobnosť, že Slovensko je členom eurozóny. Čo teda navrhuje? Vrátiť sa ku korune? A ak to nenavrhuje, tak potom vlastne hovorí, že budeme mať euro, ale zároveň nebudeme mať na spoločnú menu nijaký vplyv, lebo o eure sa bude rozhodovať práve v tej prvej lige. Myslím, že takýto pohľad je založený na značnej neznalosti pomerov a nedocenení dosahov takýchto rozhodnutí. Byť v jadre EÚ je v životnom záujme Slovenska a jeho občanov.

Katarína Mathernová

Vyštudovala právo a začiatkom deväťdesiatych rokov zbierala skúsenosti v Spojených štátoch, v roku 1993 nastúpila do Svetovej banky. V rokoch 1999 až 2002 pracovala pre podpredsedu vlády Ivana Mikloša, potom sa opäť vrátila do Svetovej banky. V Európskej komisii je od roku 2005, momentálne zastáva post zástupkyne generálneho riaditeľa pre susedské vzťahy a rozširovanie. Jej agendou je udržovanie vzťahov s Ukrajinou, Moldavskom, Bieloruskom, Gruzínskom, Azerbajdžanom a Arménskom.

Ako sa Brusel pozerá na krajiny V4? Vidí túto skupinu ako celok, alebo rozlišuje medzi Poľskom a napríklad Slovenskom?

Vyvíja sa to. Keď v roku 2015 vypukla migrantská kríza a štáty strednej Európy odmietali prijímať utečencov, stala sa V4 pojmom s veľmi nelichotivým obsahom. Medzitým sa Maďarsko a Poľsko vyvíjajú k autokratickým režimom, takže – s istým zveličením – nech my urobíme čokoľvek, Maďari a Poliaci sú momentálne braní ako tí horší a sú vnímaní ako samostatná kategória.

Množia sa výroky európskych politikov, že štátom, ktoré odmietajú prijímať utečencov, by mali byť okresané eurofondy, keďže porušujú zásady solidarity. Môže sa to naozaj stať?

Ja zastávam názor, že solidarita nie je jednosmerná cesta a postoj Slovenska, ktoré sa na solidarite v otázke utečencov odmieta podieľať, považujem za chybný. Čo sa týka eurofondov, myslím si, že tento postoj bude mať negatívny vplyv na ich výšku, ale to až v budúcom rozpočte EÚ, po roku 2020. Krátenie tých súčasných nie je veľmi pravdepodobné, ale nevylučujem, že také snahy budú a niektoré môžu byť aj úspešné. Na jednej strane je aj teraz možné ich krátiť, ak štát poruší základné princípy, podľa ktorých EÚ funguje, ale zrejme by rozhodnutie o škrtaní eurofondov neprešlo pri hlasovaní štátov v Európskej rade.

Prečo? Hlasovanie o tejto veci je väčšinové.

Áno, ale väčšina nových členských štátov by asi bola proti už len z toho dôvodu, že by sa mohli dostať do podobnej situácie. A ak by sa nejaká ďalšia krajina pridala, tak by mohli taký návrh zablokovať.

Nedávno bol zverejnený graf, podľa ktorého je Slovensko štátom, ktorý musí vracať do európskeho rozpočtu v prepočte najviac peňazí z eurofondov. O čom to svedčí?

Spravovanie štrukturálnych fondov je na Slovensku dlhodobo nie veľmi dobré vinou klientelizmu, korupcie. Mnohé krajiny to zvládli oveľa lepšie.

Môže sa stať, že po roku 2020 bude v novom rozpočte tak málo peňazí na eurofondy, že Slovensko sa stane čistým platcom do európskeho rozpočtu, teda že do neho budeme viac peňazí posielať než z neho dostávať?

Nemyslím si, že je to reálne. Suma z eurofondov sa nebude zmenšovať tak rýchlo, aj preto, lebo viaceré časti Slovenska sú výrazne pod európskym priemerom, takže ich nárok na eurofondy bude pretrvávať. Ale celkový objem bude určite nižší ako v rozpočtovom období do roku 2020.

Budúcnosť EÚ je spätá s Ukrajinou

Ste v Európskej komisii zástupkyňou generálneho riaditeľa pre susedskú politiku a rozširovanie EÚ. Čo to znamená?

Máme na starosti niekoľko skupín krajín. Tie, o ktoré by sa EÚ mala v budúcnosti rozšíriť, teda západný Balkán, Albánsko a Turecko. Potom sú to krajiny východného susedstva: Ukrajina, Moldavsko, Bielorusko, Gruzínsko, Azerbajdžan a Arménsko. Túto časť mám na starosti ja. Ďalšia oblasť je južné susedstvo, teda Blízky východ a pobrežie severnej Afriky.

Minulý víkend boli Ukrajincom zrušené víza do EÚ. Čo to znamená pre nich a pre nás?

Pre Ukrajincov je to obrovský krok, konkrétny aj symbolický.  K zrušeniu víz museli splniť asi 140 podmienok a dokázali to. Na nás to nebude mať nijako dramatický vplyv, už teraz tu mnohí Ukrajinci pracujú a v Poľsku ich pracuje asi milión. Zrušenie víz pritom nijako neovplyvňuje, že musia mať pracovné povolenie.

Keby ste mali Slovákom vysvetliť, prečo by sa mali zaujímať o Ukrajinu a tamojší vývoj, čo by ste im povedali?

Mali by sa o Ukrajinu zaujímať oveľa viac, pretože som hlboko presvedčená, že budúcnosť EÚ je úzko spojená s tým, aký bude vývoj na Ukrajine. Je to veľká európska krajina, kultúrne veľmi blízka, kde sa dejú veľké veci. Je to však aj európska krajina, kde sa vedie vojna. Podliehame ilúzii, že žijeme v mieri, pritom susedíme s krajinou, ktorá je vo vojne. A je to krajina, kde za posledné tri roky položilo život za smerovanie do Európy asi desaťtisíc ľudí. Najprv na Majdane a teraz vo vojne v Donbase na východe Ukrajiny.

Na Slovensku dnes prevláda predstava, že Ukrajina je zlyhávajúci štát, v ktorom sa reformy zasekli, vládne tam korupcia a oligarchovia. Zodpovedá tento pohľad realite?

Rozhodne je to veľmi sploštené videnie Ukrajiny, z ktorého je mi veľmi smutno, keď som s ním konfrontovaná na návštevách na Slovensku. Nezáujem a neinformovanosť – vrátane bratislavskej elity – o dianie na Ukrajine ma udivuje, keďže ide o takú dôležitú a blízku krajinu. Do značnej miery je obraz o Ukrajine aj výsledkom hybridnej vojny, ktorú Rusko vedie aj na území Slovenska.

Máte na mysli informačnú vojnu?

Áno. Pretože Rusko útočí na dva hlavné ciele: liberálnu demokraciu a Ukrajinu. A Rusi sú, bohužiaľ, v ovplyvňovaní pohľadu na Ukrajinu úspešní. Samozrejme, že na Ukrajine je korupcia, ale zároveň s ňou ukrajinská vláda relatívne úspešne bojuje. Zhruba päťdesiat ľudí už je obvinených zo závažnej korupcie, medzi nimi jeden poslanec,  šéf daňového úradu a guvernér jedného z krajov. A čo sa týka reforiem, za posledné tri roky sa urobilo veľmi veľa, viac ako za predošlých dvadsať, keď krajinu ovládali oligarchovia.

To znamená, že ich vplyv klesá?

Je tam stále veľký, ale oligarchovia sú dnes podstatne chudobnejší ako ešte pred dvoma rokmi.

Prečo?

Napríklad preto, lebo vláda zreformovala plynový sektor, kde sa predtým ročne rozkradlo asi šesť miliárd dolárov tak, že oligarchovia zneužívali rozdiel medzi cenou plynu pre domácnosti a pre firmy. Pred rokom počas jedného dňa vláda ceny zjednotila a tým zavrela oligarchom kohútik. Druhý veľký krok urobila, keď zrušila vyše 90 licencií bankám, ktoré ovládali oligarchovia. A po tretie: zaviedla veľmi prísny elektronický systém verejného obstarávania. Celkovo tak vláda ušetrila týmito reformami desať percent HDP, ktoré boli doteraz rozkrádané.

Aká je tam rola Ivana Mikloša?

Myslím, že veľmi dobrá, pretože má veľmi blízko k premiérovi, ktorý je ťahúňom reforiem.

Ivan Mikloš je do veľkej miery považovaný za reprezentanta neoliberálneho pohľadu na ekonomiku, ktorý je dnes do veľkej miery prekonaný. Je to pre Ukrajinu tá správna cesta?

Nemyslím si, že to, čo podporuje Ivan Mikloš, je prekonané. Aj vďaka nemu sa ide liberalizovať predaj pôdy, trvá na privatizácii, reforme zdravotníctva a školstva. On bol ten, kto tlačil na rýchle zjednotenie ceny plynu, aby sa odstránila korupcia.

Privatizácia je klasický neoliberálny recept, pričom v mnohých krajinách Západu podniky vlastnené štátom fungujú dobre.

Privatizácia je pre Ukrajinu úplne zásadná. Má vyše tritisíc štátnych firiem, teda zďaleka nehovorím len o strategických podnikoch. A tieto tisícky firiem potrebujú investície. Lenže investori tam teraz neprídu, práve pre obraz, ktorý Ukrajina má v zahraničí. Transparentný proces privatizácie pritahne do krajiny peniaze a zároveň zvýši jej dôveryhodnosť. A napokon, privatizáciou sa opäť obmedzí korupcia. Argument, že na Západe fungujú podniky vlastnené štátom, neplatí na Ukrajine, tak ako neplatil ani na Slovensku. Inštitúcie sú tam veľmi slabé a štát by nedokázal ozdraviť štátne podniky sám od seba. A nesúhlasím s tézou, že štát je dobrým vlastníkom aj v tých krajinách, kde vlastní výrobné firmy.

Ako vyzerá Ukrajina politicky? Prežije vláda do volieb v roku 2019?

Zatiaľ to vyzerá tak, že áno. Parlament je však veľmi fragmentovaný a strany vládnej koalície sú nedisciplinované. Na druhej strane minulý rok prijal parlament ústavnou väčšinou súdnu reformu, v čo nikto nedúfal.

O čo opierate svoje tvrdenie, že Ukrajina je nám kultúrne blízka a je to európska krajina? Mnohí Slováci by s tým asi nesúhlasili.

Stačí sa ísť pozrieť do Kyjeva, nehovoriac o mestách ako je Ľvov. Je to európska kultúra porovnateľná s mnohými členskými štátmi EÚ a odlišná od ruskej. Napríklad aj vzťahom k životu jednotlivca, ktorý v Rusku nikdy nemal príliš vysokú cenu, ale na Ukrajine ju má. Je tam obdivuhodne silná nezisková sféra a občianske iniciatívy. V mnohom mi dianie na Ukrajine pripomína Slovensko počas transformácie.

Na Ukrajine ešte stále cítiť nadšenie pre Európu, ako to bolo pred troma rokmi, keď padol Janukovyčov režim?

Cítiť tam veľmi silný proeurópsky ťah, ale zároveň tam cítiť aj frustráciu napríklad z toho, že zrušenie víz odďaľovala EÚ tak dlho.

Mali sme obrovské šťastie

Ktorá zo šiestich krajín, ktoré máte na starosti, je na tom najlepšie ekonomicky a politicky?

Gruzínsko a Ukrajina, Gruzínsko dokonca možno ešte viac, majú asi štvorpercentný rast a cítiť aj rast životnej úrovne.

Ako žijú v porovnaní s Rusmi, ktorí proti nim viedli v roku 2008 vojnu a okupujú dve oblasti?

Majú se lepšie a majú hlavne lepšiu perspektívu, keďže Rusko chradne, demograficky aj ekonomicky. Gruzínska vláda má silný mandát, dokonca ústavnú väčšinu a premiér má veľké reformné plány.

Aký je vzťah Gruzínska k Rusku?

Od roku 2008, odkedy Rusi okupujú časť gruzínskeho územie v Abcházsku a Južnom Osetsku, sú Gruzínci opatrní a snažia sa nevyvolávať konflikty. Veľmi dôležitú úlohu tam zohráva aj pravoslávna cirkev, ktorá je veľmi konzervatívna a napriek tomu, že nepodlieha priamo Moskve, bola do určitého času v podstate pod jej vplyvom a verila ruským mýtom, že Európska únia chce Gruzíncom nanútiť liberálne hodnoty vrátane svadieb homosexuálov a tak ďalej. Brusel pozval minulý rok pred gruzínskymi voľbami asi dvadsať cirkevných hodnostárov a vysvetlili sme im, že Gruzíncom nehrozí zo strany EÚ žiadny oficiálny kultúrny tlak. Vrátili sa domov, patriarcha vyhlásil, že dôveruje Európskej únii a želá si, aby Gruzínsko smerovalo na Západ.

To znamená, že Rusi v Gruzínsku prehrávajú?

V princípe áno. Rusi zakladali v Gruzínsku veľa mimovládok na ovplyvňovanie verejnej mienky a podporovali dve proruské politické strany, ale tie vo voľbách úplne prepadli. Aj pod vplyvom toho, že gruzínska cirkev podporila západné smerovanie krajiny.

Zvyšné štyri krajiny však ostávajú pod výrazným ruským vplyvom, či nie?

Azerbajdžan až tak nie, má totiž vlastné zásoby ropy a chce sa s EÚ dohodnúť, podobne Arménsko, ktoré nepodpísalo asociačnú dohodu s EÚ, by teraz rado hralo na obe strany. Po anexii Krymu sa totiž všetci vystrašili, že ich môže stihnúť podobný osud. Moldavsko na tom nie je dobre, hoci súčasná technokratická vláda sa snaží robiť reformy, ale majú vysokú mieru korupcie a nedávno si zvolili dosť proruského prezidenta.

Ako dlho ešte vydrží diktatúra v Bielorusku?

Myslím si, že režim sa tam postupne mení, Lukašenko prepustil politických väzňov, načo EÚ zrušila väčšinu sankcií. Je to zaujímavá krajina, veľmi veľa ľudí tam vie po anglicky, sú tam relatívne malé sociálne rozdiely a takmer tam neexistuje korupcia.

Nie je to tak, že hlavou korupcie je samotný Lukašenko, ktorý ju má ako diktátor úplne pod kontrolou?

Určite to hrá rolu. Lenže málokto vie, že asi polovicu ekonomiky krajiny tvorí súkromný sektor. Hoci je samozrejme pravda, že bez dotácie plynu a ropy z Moskvy by na tom bola ekonomika podstatne horšie. Aj preto ich tlačíme do reforiem.

Keď tam prídete, stretávate sa aj s opozíciou a disidentmi?

Samozrejme. EÚ tiež finačne výrazne podporuje tamojšie mimovládky, ktoré bojujú za ľudské práva a občiansku spoločnosť.

A Lukašenko to toleruje?

Áno, dokonca s väčšou noblesou ako napríklad Azerbajdžan.

Platí, že EÚ má najsilnejšie páky na reformy a demokratizačný proces v krajinách, ktoré chcú byť súčasťou Západu, teda najmä Gruzínsko a Ukrajina?

Áno. Ale aj tie krajiny, ktoré na Západ nechcú, majú záujem o dobré vzťahy s EÚ, takže je to istá páka.

Ešte pred desiatimi rokmi bola Európska únia príťažlivá pre mnoho krajín a vďaka tomu mohla v oblastiach svojho záujmu uplatňovať takzvanú „mäkkú silu“, lebo mnohé chceli európsky model napodobniť. Lenže dnes už sa táto príťažlivosť po všetkých krízach trochu vytráca, či nie?

Myslím si, že EÚ má ešte stále veľkú príťažlivosť. Vidieť to na Balkáne, ale aj na Ukrajine. Tamojší ľudia majú Európsku úniu radšej ako mnohí Európania. Musím povedať, že ma veľmi prekvapuje miera euroskepticizmu v Česku.

Keď cestujete po krajinách východnej Európy, ktoré by sa rady stali členmi EÚ, vnímate, že my sme mali vlastne obrovské šťastie, že sa nám otvorilo okno príležitosti na vstup v roku 2004?

Áno, mali sme obrovské šťastie. Vidieť to aj pri porovnaní s Balkánom, ktorý tú príležitosť nemal a potáca sa dodnes v neustálych problémoch. Keď vidina rozširovania nie je taká konkrétna, ako bola v našom prípade, tak reformná výdrž časom poľaví.

Nie je to aj preto, lebo rozšírenie EÚ je pre pôvodných členov skôr sklamaním, a preto sa o ďalšie rozšírenie príliš neusilujú?

Faktom je, že sa Európskej únii nepodarilo dosiahnuť, aby boli demokratické procesy nových členov nezvratné, ako vidíme v Poľsku a Maďarsku. A v Bruseli naozaj cítiť frustráciu z tohto vývoja. A sklamanie bolo hmatateľné aj v roku 2015, keď sa noví členovia odmietali podieľať na riešení imigračnej krízy. Pre mnohých zo starých členských štátov to bolo veľmi emocionálne.

Nie je to tak, že vlády štátov V4 neboli schopné odhadnúť mieru sklamania napríklad Nemcov z ich postoja?

Je to tak. Sme síce členmi EÚ, ale nie som si istá, či sme sa už naučili precítiť, čo to členstvo vlastne znamená.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie