Z knižnice architekta: Mestá sú ako sny vystavané z túžob a obáv

Le Corbusier nazval v roku 1931 dobové mesto divokou beštiou, ktorá sa prebúdza k životu. A na otázku, ako s ňou bojovať, odpovedal svojím racionálnym snom o solitérnych vežiakoch vztýčených z koberca zelene.

Ponúkol nástroj precízneho geometrického plánu s jasne definovanými a oddelenými zónami bývania, práce a odpočinku, prepojenými hierarchizovanou sieťou dopravy.

Aká lákavá predstava v dobe prehustených, zapáchajúcich, nepresvetlených ulíc a dvorov priemyselného mesta. Jeho predstava kultivovaného hygienického stroja sa v priebehu niekoľkých desaťročí mení na skutočnosť a mesto-beštia sa prebúdza v novej podobe.

Odvtedy sa boj prostredníctvom snov, formulovaného či neformulovaného mestského povedomia alebo pomocou detailných územných plánov zopakoval už viackrát a v rôznych podobách. Ostatne, tak ako aj predtým.

A mesto-beštia stále žije. Našťastie. Žije, lebo jeho existencia v čase, priestore a komplexnosti ďaleko prekračuje tú našu. A aj o tom hovorí na prvý pohľad malá, no zároveň nekonečná kniha Itala Calvina Neviditeľné mestá z roku 1972.

My formujeme mesto, mesto formuje nás

Staviame mestá, niekedy na zelenej lúke či v džungli, niekedy v ruinách starých miest, ale hlavne v žijúcich mestách. Dávame im nové mená alebo ich naďalej nazývame tými starými.

Tvoríme ich a chceme ich mať pod kontrolou. Kreslíme geometrické plány a nastavujeme procesy ich fungovania. Infraštruktúrou usmerňujeme toky pohybov a zákonmi kodifikujeme spôsoby nášho spoločného obývania. Považujeme mesto za produkt našej civilizačnej existencie a predstierame, že dokážeme zvládnuť jeho ohromnú rozmanitosť vrstvenú v priestore a v čase.

Rovnako však mestá produkujú nás a naše spoločné bývanie. Naše vysokošpecializované kultúrne a civilizované individuality sú produktmi mesta. Procesy, fenomény a vlastnosti, ktorými nás mesto modeluje, sú – na rozdiel od našich aktivít – neviditeľné, pretože ich čas a priestor nie je porovnateľný s naším.

Čo je skutočné

To, že sú neviditeľné, však neznamená, že sú nepredstaviteľné či nemysliteľné. V stredoveku nám skutočná alebo technologicky podmienená neviditeľnosť nezabránila vytvárať katalógy bytostí, ktoré v sebe miešali známe zvieratá s existujúcimi, no nevidenými či bájnymi a mytologickými. Beštiáre neboli iba nepresnými súpismi známeho sveta, ale tiež alegorickou projekciou našich túžob a obáv.

Kniha Neviditeľné mestá z roku 1972 od Taliana Itala Calvina je takýmto krásnym beštiárom miest. Ponúka nám 55 obrazov miest, ktoré Marco Polo opisuje Kublaj Chánovi. Všetky nesú ženské mená a sú opismi fiktívnych miest existujúcich niekde v medzipriestore zažitej či možnej reality, historickej či subjektívnej pamäte, náhody či úmyslu, života a smrti. Sú spomienkou či snom a existujú medzi strachom a túžbou, medzi univerzálnym a jedinečným.

Zenobia, Chloe, Zora, Despima, Tamara, Marozia, Argia, Smeraldina či Eufemia sú fantastickými podobami mestskej beštie. Vystavané sú zo známych prvkov: domov, ulíc, námestí, vývesných štítov, vodovodných potrubí, mostov, veží či antén. Avšak vzájomné vzťahy častí a fragmentov reality sú posunuté k prekvapivým a v mestskej skutočnosti neviditeľným, avšak možným obrazom. A produkujú stále nové otázky spochybňujúce naše vnímanie zažívaného priestoru mesta.

Pokus netriviálne povedať, čo je to mesto

Jednotlivé mestá sú radené do skupín rovnako ako stredoveké či Borgesov beštiár. Štíhle mestá, Skryté mestá, Nepretržité mestá, Mestá a pamäť, Mestá a túžby… Ich číslovaním v rámci skupín a opakovaním s posunom naprieč kapitolami vytvára Calvino špirálovú štruktúru textu, ktorá je dynamická, nepretržitá a zároveň variabilná a doplniteľná.

Takáto organizácia textu je skôr projektom mesta ako románom. Celá kniha sa dá čítať ako zbierka jednotlivých, krátkych a ľahkých poetických literárnych obrazov bez vzájomnej súvislosti. Ako zbierka pohľadníc zachytených v bizarných momentoch. Ale taktiež ako otvorený celok starostlivo vystavaný z rôznorodých fragmentov, ktorý sa pridaním každého ďalšieho vrství a mení. Ako pokus o netriviálnu charakteristiku nedefinovateľného fenoménu mesta.

Neviditeľné mestá sú malá, no nekonečná kniha. Otvorená a povzbudzujúca k stále novým interpretáciám nášho vnímania a chápania mestského prostredia. Ukazuje nám bohatstvo existujúcich a možných podôb mesta a provokuje nás k vytváraniu jeho ďalších vrstiev.

Lucie Mičíková (1986) je absolventkou Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave v ateliéri Ilony Németh. Jej práce sa často inšpirujú radom otázok vyplývajúcich z architektonickej tematiky, jej utopických a sociálnych vízií a tým, ako sa tieto vízie prejavujú v skiciach a vizualizáciách svojich tvorcov. Dôležitý je pre ňu aj špecifický svet „architektúry“ detských svetov, bunkrov a úkrytov, ktoré v sebe nesú nielen svoju túžbu po úniku a bezpečí, ale aj improvizačnú formu analogickú onomu idealistickému utopizmu modernej architektúry. Popri častej práci s kolážou a kresbou realizuje autorka aj inštalácie, akou bol aj jej projekt Stromové mestá spojený so zložkou platformy na diskusie a prezentácie. Konal sa v azyle – v korunách stromov visutej konštrukcie, kde sa spájal moment únikového detského sveta s vážnymi problémami súčasného mestského života. (Viktor Čech)