Denník N

Športový lekár Pavel Malovič: Naše telo môže byť úplne fit aj v sedemdesiatke

Pavel Malovič. Foto N – Tomáš Benedikovič
Pavel Malovič. Foto N – Tomáš Benedikovič

Ak si nešportovec nechce ublížiť, nemá nadváhu a srdce má v poriadku, tak polmaratón by mohol natrénovať za tri – štyri mesiace, hovorí špecialista na športovú medicínu, ktorý bol lekárom futbalovej reprezentácie i Dominika Hrbatého.

Pred dvadsiatimi rokmi som mal veľké bolesti brucha a pochodil som niekoľko špecialistov, všetkými otvormi tela do mňa pchali káble s kamerami, ale nič nenašli a nevedeli mi pomôcť. Pavla Maloviča som poznal ešte z 80. rokov ako hudobníka, básnika a neskôr ako kritika, ale vedel som, že je aj lekár a napadlo mi sa na neho obrátiť. Za tri sekundy len obyčajným dotykom určil diagnózu – natrhnutý brušný sval, zrejme z tenisového podania. Do troch hodín ma zbavil bolesti a o tri týždne som opäť hral tenis.

Pre mňa to bol zázrak, pre MUDr. Maloviča len banálny zásah, jeden z mnohých, ktorými opravil pokazené telá dlhého zástupu svojich pacientov. Jeho kariéra je plná významných funkcií – od lekára československej a neskôr slovenskej futbalovej reprezentácie až po súčasnú funkciu dopingového komisára európskej futbalovej federácie UEFA či funkciu prednostu Kliniky telovýchovného lekárstva v Bratislave. Podstatné však je, že o ľudskom tele vie toho toľko, ako málokto a vie o ňom aj pôsobivo rozprávať.

V rozhovore sa dočítate: 

  • aká je najväčšia konštrukčná slabina nášho tela,
  • ako predísť zraneniam a odplaviť z tela toxíny,
  • ako človek zistí, že má zle postavenú nohu, a ako vznikajú únavové zlomeniny,
  • aké sú odporúčané cvičenia a ako fungujú rôzne módne trendy v cvičení,
  • koľko trvá nešportovcovi, ktorý sa rozhodne behať, aby zabehol polmaratón,
  • ktoré športy sú najnáročnejšie na telo a ktoré sa dajú robiť do vysokého veku,
  • ako spomaliť starnutie a aký doplnok je pre Pavla Maloviča „zázračným elixírom života“.

Je ľudské telo niečím výnimočné proti ostatným tvorom, ak nepočítame mozog?

Žiadny tvor nedokáže tak využívať všetky štyri končatiny a zároveň žiadny tvor nedokáže túto výnimočnosť tak potlačiť ako človek, keď popiera svoju prirodzenosť a nehýbe sa.

Aká je najväčšia konštrukčná slabina nášho tela?

Máme slabé kolená, majú komplikovanú nechránenú štruktúru a sú ľahko zraniteľné. A sme tiež veľmi zraniteľní v tvári, nevieme si dostatočne chrániť zrak. A nevieme si tiež prirodzene liečiť zranenia. Pes si líže rany, ale my to nevieme. Keď nemáme náplasť, sme stratení.

Myslel som si, že z hľadiska konštrukcie máme najslabšiu chrbticu. Funguje nám teda dobre?

Chrbtica je zaujímavá ako oporný stĺp tela, ktorý nie je veľmi pružný, ale funkčný je dostatočne. Problém je opäť civilizačný, že si chrbticu ničíme nedostatkom pohybu a sedením.

Ktorá časť tela je, naopak, konštrukčne najlepšia?

Z môjho pohľadu napríklad pankreas, kde sa tvoria hormóny. Je síce veľmi zraniteľný, ale zároveň veľmi špecifický voči ostatným živočíchom, rovnako ako pečeň, ktorej detoxikačné schopnosti sú mimoriadne.

Myslel som si, že poviete chodidlo a jeho klenbu. To nie je v prírode výnimočné?

Keby sme chodili bosí ako kedysi, tak by chodidlo ako také bolo naozaj v prírode výnimočné svojou stavbou, ktorá nás dokáže uniesť. Dvojnohých tvorov nie je veľa. Lenže opäť: my dnes nedokážeme chodidlo používať tak, ako bolo prírodou vymyslené.

Takže my sme ho pokazili?

Áno.

Prečo nám naše telo dovolí, aby sme ho zranili? Prečo sa nejako nebráni napríklad proti natrhnutiu svalu? Prečo nás nevaruje?

Telo nás varuje, ale my ho často nepočúvame. Ale niekedy môže ísť aj o nešťastnú náhodu. Napríklad ma prekvapilo, ako sa nedávno zranil Zlatan Ibrahimovič. Má napríklad výborne trénované kolená a je neuveriteľne ohybný, ale pri jednom nešťastnom dopade vznikol z nohy taký ohnutý luk a nevydržala to tetiva, teda väzy.

Keď vynecháme nešťastné náhody, ktorým sa nedá zabrániť, prečo nevydržia naše svaly námahu, ktorú niekedy ani nepociťujeme ako extrémnu?

Lebo nejde len to, či máme svaly trénované, či sú dosť štíhle a silné. Sval má bunky, ktoré majú svoje elektrárne nazývané mitochondrie, a tie potrebujú palivo, teda výživu. Ak nie je správna, sval tú námahu nevydrží. Mnoho športovcov to dnes vie, aj preto majú lekárov, ktorí im výživu dávkujú.

To znamená, že amatér bez lekára je vystavený vyššiemu riziku svalového zranenia?

Áno, v tomto znalosti z internetu nemusia stačiť. Často môže ísť o nejaký drobný nedostatok vo výžive, ktorý sa ukáže až po dvoch rokoch.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Pavel Malovič (1952)

Vyštudoval Lekársku fakultu UK v Bratislave, špecializuje sa na športovú medicínu, je primárom Kliniky telovýchovného lekárstva Univerzitnej nemocnice v Bratislave. Bol lekárom československej a neskôr slovenskej futbalovej reprezentácie, bol i osobným lekárom tenistu Dominika Hrbatého. Od roku 2002 je dopingovým komisárom UEFA. Vydal niekoľko kníh o zdraví a životnom štýle. Bol i folkovým hudobníkom a textárom.

Ale prečo ma telo nezabrzdí skôr, než si natrhnem sval?

Napríklad sedením sa nám zadný stehenný sval na nohách skracuje. A my potom urobíme krok, pri ktorom si ho natiahneme, lebo nevieme, že sme si ho sedením skrátili. Ale natiahnutie je práve ešte to varovanie. Natrhnutie je už iný problém.

Sval sa môže naozaj roztrhnúť?

Áno. Časté bývajú mikrotrhliny, ktoré ani nie sú viditeľné a prídeme na ne až neskôr, keď sa viackrát zopakujú.

Je to dôsledok našej slabej kondície? Prírodní ľudia nemávali natrhnuté svaly?

Nie, lebo oni boli neustále v pohybe. Zaujímavá je aj moja skúsenosť, že v oblastiach s vyššou vlhkosťou a teplotou sa svaly u športovcov tak netrhajú.

Čo máme robiť, aby sa nám svaly na nohách neskracovali?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Človek

Rozhovory

Šport a pohyb, Veda, Zdravie

Teraz najčítanejšie