Cesta do hĺbky fašistovej duše

Autor je pedagóg, riaditeľ občianskeho združenia eduRoma

Juraj mal 17, keď sa dostal do „decáku“. Spolu s ním a s ďalšími siedmimi rómskymi chalanmi sme žili v jednej izbe. Často sme diskutovali o význame rasistických textov kapely Orlík, ktorú nám zvykol prehrávať. Mnohé z nich si pamätám dodnes. Neboli to jednoduché diskusie. Najmä, ak on zaryto veril v nesmrteľnosť Adolfa Hitlera a väčšina (presila) z nás zase bola neoblomne presvedčená o božskom pôvode Michaela Jacksona.

Ak po rokoch správne čítam spoločenský vývoj, pravicový extrémizmus sa od začiatku 90. rokoch na Slovensku stihol prehnať (zatiaľ) v troch vlnách: od pouličnej násilnej subkultúry, ktorú sme si s Jurajom užili plnými dúškami, každý z tej druhej strany, cez nástup vyholených uniformovaných mužov, ktorí sa od roku 2000 začali organizovane uchádzať (za podpory matičiarov a katolíckych kňazov) o spoločenskú legitimitu, až po súčasný zápas o politický stred.

Dodnes sa však nezmenila ich slepá viera a povaha hnevu. Ak opomeniem medicínske dôvody, ktoré vedú pravicových extrémistov k ich výkonom, skúsenosť mi prezrádza, že ich hnev pramení v stratách v rodinnom a osobnom živote.

Juraj pochádzal paradoxne zo zmiešaného manželstva. Otec bol Róm a matka Nerómka. Nemal dobrý vzťah so sestrou, ktorá bola viditeľne tmavšia, a s otcom viedol neustály vnútorný boj. Väčšinu asi neprekvapí, ak poviem, že pocity istoty, bezpečia a ocenenia sú esenciou ľudského konania a ich absencia má neraz iracionálny mobilizujúci účinok pri ich (znovu)nachádzaní.

Po revolúcii zostali „decáky“ územím nikoho. Ústavmi bez ukotvenej ideológie, ideí a rodinných rituálov. Bol to priestor, v ktorom bolo možné stretnúť čokoľvek a kohokoľvek, za sprievodu neustálej fluktuácie dospelých, pre ktorých sme boli často ako „z divých vajec“. Po viacerých návštevách to s nami vzdali jehovisti aj dobrovoľníci z katolíckej cirkvi.

V období ekonomickej transformácie zatvorili v obci miestny kravín. Aby neprišli o pracovné miesta, ženy zamestnali u nás ako pomocné pracovné sily. Bolo to obdobie vzdoru, keď pravidelne končili v kotloch stovky ruských kníh, ktoré nám dovtedy vypĺňali chatrné drevené police v preplnených obývačkách. S odstupom času nad tým len neveriacky krútim hlavou a neraz sa ma zmocní oslobodzujúci smiech.

Dodnes si však kladiem otázku, k čomu vlastne môže prispieť porozumenie človeku, ktorý oddane veril v nacistické ideály. Chcel by som veriť, že osobná skúsenosť dokáže meniť osobný postoj. V tomto prípade to však neplatilo. Juraj sa síce prispôsobil prostrediu, v ktorom s nami žil, no ani po rokoch to nijako nezmenilo jeho pôvodné presvedčenie. Ako potom osobná skúsenosť dokáže napomôcť naordinovať to správne, účinné antibiotikum na šíriaci sa „hnedý mor“ v spoločnosti?

Odpoveď je následovná: úlohou spoločenských elít predsa nie je plniť rolu osobných rodinných lekárov a terapeutov. To, čím demokratická spoločnosť dokáže ubrániť samu seba, sú principiálne postoje spoločenských inštitúcií a politikov voči prejavom pravicových extrémistov. Účinné je tiež prijímanie potrebných zákonov, ktoré už z krátkodobého pohľadu dokážu meniť konanie ľudí.

Úlohou spoločenských elít nie je pri obrane princípov liberálnej demokracie absolvovať dobrodružnú cestu do hĺbky duše fašistických dogmatikov, ale dostať ich konanie pod sociálnu kontrolu a vytlačiť ich na okraj spoločnosti. Z tohto pohľadu je mi moja osobná skúsenosť nanič a vo finále sa nelíši ničím od tej sprostredkovanej.