Denník N

Dobré spomienky môžu vzniknúť aj v zlých budovách

História architektúry je plná mužských mien. Umelkyňa Katarina Burin vytvorila fiktívnu architektku P. A. Molnár, o ktorej si mnohí myslia, že naozaj žila. Foto – archív K. B.
História architektúry je plná mužských mien. Umelkyňa Katarina Burin vytvorila fiktívnu architektku P. A. Molnár, o ktorej si mnohí myslia, že naozaj žila. Foto – archív K. B.

Ako umelec si môžete myslieť, že sa meníte, ale vždy sa napokon vrátite späť, odkiaľ ste prišli, hovorí umelkyňa Katarina Burin, ktorá sa narodila na Slovensku a dnes učí umenie na Harvarde.

Keď hovorí, že je Slovenka, málokto jej verí. Má stopercentný americký prízvuk, rodičov navštevuje v Georgii, magisterský titul má z Yale a vedie hodiny umenia na Harvarde. Do svojich šiestich rokov však bývala na Kvetnej ulici v Bratislave, až kým sa jej rodičia nerozhodli emigrovať.

Na tých prvých šesť rokov a na to, čo si pamätá zo socialistického Československa, nevie a ani nechce zabudnúť, skôr naopak.

„Roky som sa vo svojich dielach vyhýbala tomu, aby som hovorila o sebe a o svojej skúsenosti, ale ono to asi človeka aj tak dobehne,“ hovorí umelkyňa Katarina Burin.

Aj preto bola rada, keď ju oslovila kurátorka Ivana Rumanová zo žilinskej Novej synagógy. Po prvý raz sa tak Katarina Burin vrátila do krajiny, kde sa narodila, a nielen ako na súkromnú návštevu. V Žiline viedla workshop s mladými architektmi, ktorého výsledky uvidíte na Pracovnej výstave až do konca júla.

Prvá výstava v zrekonštruovanej Novej synagóge v Žiline sa volá Pracovná výstava. Vidieť ju môžete do 22. júla, participuje na nej viacero umelcov:  Katarina Burin, Bolka, Martin Groch, Tomáš Libertíny, Jakub Kopec, Martin Piaček, PLURAL, Magda Stanová, Studio Miessen, Peter Szalay, The Society for Nontrivial Pursuits, Martin Zaiček. Kurátorkou projektu je Ivana Rumanová. Súčasťou výstavy sú aj rôzne prednášky, najbližšia je v pondelok 19. 6. s Lukášom Likavčanom, Katarina Burin má prednášku 20. júla. Foto – Nová synagóga

Jedno z diel, ktoré uvidíte na Pracovnej výstave v Žiline. Foto – Nová synagóga

Katarina Burin sa vo svojich najnovších prácach vracia k rodinnej histórii a k obdobiu, keď sa jej rodičia rozhodli emigrovať. Foto – Nová synagóga

Rodina Katariny Burin v prvý týždeň po príchode do Kanady z ČSSR. Foto – archív K. B.

Nová energia

„Veľmi to tu na mňa zapôsobilo. Okolo Stanice a Novej synagógy je úžasná atmosféra a skvelí ľudia,“ hovorí Katarina Burin po trojdňovom workshope.

Na takéto niečo sa už vraj v Amerike nedá len tak natrafiť – na nové miesta, ktoré sa ešte len formujú. „Všetko je už zabehnuté, všetci sa poznajú navzájom a vy viete, čo máte robiť a ako to všetko presne funguje. Tu je to celkom iné – vzrušujúce. Už samotná budova je krásne zrekonštruovaná, až má človek pocit, že tam už nič nemá robiť, lebo tam má akýsi duchovný zážitok, no teraz máte ešte šancu urobiť z nej aj dobrý priestor na rôzne druhy umenia,“ hovorí.

Páči sa jej tiež, že kurátorka nešla overenou cestou a prvú výstavu poňala presne v duchu, v akom sa nachádza aj budúce poslanie synagógy – ako otvorený koncept, prístupný akýmkoľvek nápadom, ktoré tematizujú budovu synagógy od architekta Petra Behrensa.

Oslovila rôznych domácich aj zahraničných umelcov, teoretikov či architektov, ktorí mohli v Žiline stráviť pár dní rovnako ako Katarina Burin a pracovať na svojom príspevku či diele na výstavu. „Pre kurátorku to nebola ľahká cesta, keď nevedela, ako to vlastne dopadne, ale takto naozaj môže vzniknúť dialóg o tom, čo sa dá urobiť v synagóge a v meste, akým je Žilina.“

Ponuku prísť prijala s radosťou. Po prvé preto, lebo má rada architektúru a od samého začiatku sa v jej dielach objavuje, a po druhé aj preto, lebo už dávnejšie chcela prísť na Slovensko a pracovať na umeleckom projekte. Čoraz viac si totiž uvedomuje, aké silné sú jej zážitky a spomienky z doby, ktorú tu zažila ako dieťa.

„Vždy som rada kreslila a od samého začiatku som kreslila budovy, neviem prečo, ale tak to bolo. Časom som si uvedomila, že sú to najmä budovy, ktoré si pamätám z Československa alebo z vtedajšej Juhoslávie, kam sme chodievali v lete. Tá komunistická architektúra vo mne ostala veľmi hlboko. Bolo to totálne odlišné od toho, čo som neskôr zažila v Kanade alebo v Amerike. Stále som ju niekde hľadala, vracala sa k nej a vracala sa sem, lebo som ju opäť chcela vidieť.“

Neberie to pritom ako nejakú oslavu týchto stavieb, architektúru vníma najmä ako čosi, čo utvára spomienky, s ktorými je bezprostredne spojená bez ohľadu na ich architektonickú kvalitu. „Fascinujú ma sídliská. Iste, asi nie je ľahké žiť tam, ale vnímam ich aj skrz utopické vízie, na základe ktorých vznikali. Ich pôvodné návrhy vyzerali inak, lepšie, akurát sa tak napokon nepostavili,“ hovorí.

Katarina Burin – zo Slovenska jej rodina emigrovala do Toronta, keď mala šesť rokov. Umenie študovala na Yale, osem rokov pôsobila v Berlíne, vystavovala v USA aj v Európe. Vo svojej tvorbe pracuje najmä s históriou architektúry, obzvlášť sa venuje modernizmu a postaveniu žien v architektúre. Za svoju prácu o fiktívnej brnianskej architektke P. A. Molnár získala v roku 2013 James and Audrey Foster Prize.

Pred siedmimi rokmi vymyslela Katarina Burin postavu fiktívnej brnianskej architektky P. A. Molnár, aby upozornila na mnohé bezmenné ženy, ktoré pôsobili v architektúre popri mužoch a ostali v zabudnutí. Architektku predstavuje formou kresieb, fotografií, objektmi či korešpondenciou. Záber z inštalácie v Institute of Contemporary Art, Boston, Foster Prize, 2013.

Výstava Nová Strana s dielami Katariny Burin o architektke P. A. Molnár v Kunstverein Langenhagen, 2014.

Čo formuje spomienky

O spomienkach na život v panelákoch sa rozprávala aj s mladými architektmi počas svojho workshopu v Žiline. Výsledkom boli vraj zmiešané pocity, lebo mnohí na sídliskách vyrástli alebo tam dodnes chodia navštevovať rodinu – a to zrazu mení celkový pohľad na vec. Dôležitú časť svojho života tam totiž boli „doma“, rovnako ako bola ona „doma“ v Bratislave, bez ohľadu na okolnosti.

„Každé leto sme chodievali k moru, buď do Bulharska, alebo do Juhoslávie. Až sa v jedno leto moji rodičia rozhodli a už sme sa nevrátili. V našom byte ostalo všetko tak, akoby sme len odišli na dovolenku ako každý rok,“ spomína Katarina Burin.

Jej rodičia chceli odísť už dlhšie, boli prví z rodiny s vysokoškolským vzdelaním, otec učil na univerzite, mama bola architektka. Koncom 70. rokov dostal otec štipendium a odišiel na cestu do Japonska, ktorá ho definitívne presvedčila, že musia odísť. Doklady skryli do sadry na dno tanierov.

„Všetko som si to pamätala, ale iba matne. Často sme sa o tom rozprávali, počúvala som tie príbehy, ale až teraz som si uvedomila, že to nemám nikde presne napísané, že neviem množstvo detailov alebo presnú trasu, ktorou sme išli. Tak som sa na to rodičov opäť začala pýtať. Súčasne som sa snažila nejak tieto miesta, ktorými sme prechádzali, vizualizovať,“ hovorí Katarina Burin.

Tri mesiace strávili v záchytných táboroch, v atmosfére neistoty a strachu, čo bude ďalej. Namiesto do Spojených štátov išli napokon do Kanady, kde žili dvanásť rokov, kým sa presťahovali do USA.

„V tom čase bolo najdôležitejšie, aby sme zapadli;

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Architektúra a dizajn

Vizuálne umenie

Kultúra

Teraz najčítanejšie