Denník N

Prečo je dnes rozkol v spoločnosti taký hlboký

Ilustračné foto – TASR/AP
Ilustračné foto – TASR/AP

Kým politické presvedčenie ľudí určovali najmä ekonomické otázky, kompromis sa hľadal ľahšie. Dnes o politických názoroch rozhodujú úplne iné faktory.

Autor je americký analytik
Článok uverejňujeme so súhlasom The Washington Post

Streľba na bejzbalovom tréningu kongresmanov bola príšerným príkladom politickej polarizácie, ktorá trhá túto krajinu na kusy. Politológovia už dokázali, že kongres je rozdelenejší než kedykoľvek od obdobia rekonštrukcie (roky 1865 až 1877). Neznepokojuje ma len miera straníckej nevraživosti, ale čoraz viac jej povaha. Ľudia na druhej strane sporu sa už len nemýlia a nestačí sa s nimi iba hádať. Už sú nemorálni a musia byť umlčaní alebo potrestaní.

Tu nejde o politiku. Priepasť medzi ľavicou a pravicou bola po väčšinu studenej vojny širšia, než je dnes pri niektorých problémoch. Mnohí ľavičiari chceli znárodňovať alebo prísne regulovať celé priemyselné odvetvia. Pravičiari naproti tomu otvorene podporovali úplný odklon od Nového údelu. V porovnaní s tým sú dnešné rozdiely v názoroch na ekonomiku relatívne malé.

Identita nepozná kompromis

Rozdelenosť je dnes viac otázkou identity. Akademici Ronald Inglehart a Pippa Norrisová tvrdia, že v posledných desaťročiach ľudia začali svoju politickú príslušnosť menej definovať na základe tradičných ekonomických tém a viac svojou identitou – rodovou, rasovou, etnickou a sexuálnou. Do tohto mixu by som ešte pridal príslušnosť k sociálnej triede, o čom sa v Amerike hovorí zriedkavo, ale ide o významný faktor, ako sami seba vnímame. Voľby v roku 2016 mali práve so sociálnym statusom veľa spoločného, keď v nich vidiecki voliči bez vysokoškolského vzdelania vyzvali mestské elity.

Nebezpečným prejavom tejto novej podoby politiky je fakt, že pri identite sa ťažko hľadá kompromis. Kým hlavný bod zlomu ležal v ekonomike, rozdiel sa dal vždy zmierniť. Ak niekto chcel minúť sto miliárd dolárov a iný ani jeden, bolo veľa čísiel medzi tým. To isté platí o daňových škrtoch alebo sociálnej politike. Lenže v prípade identity, kultúry a náboženstva (spomeňte si na interrupcie, práva homosexuálov, prisťahovalectvo, úradný jazyk) sa kompromis zdá nemorálny. Americká politika začína pripomínať blízkovýchodnú, v ktorej tiež nie je medzi sunnitmi a šíitmi nič v strede.

Všímal som si tento posun v reakciách na moje texty a neskôr aj moju televíznu reláciu. Keď som pred dvoma desaťročiami začal písať komentáre, nesúhlas býval často ostrý, ale vždy sa týkal podstaty problému. Teraz sa čoraz menej diskutuje o podstate, prevládajú útoky ad hominem, ktoré často mieria na moju rasu, vierovyznanie alebo etnicitu.

Julius Ceasar, Trump a Obama

Dnes sa zo všetkého stáva krmivo na vyhraňovanie sa. Vezmime si aktuálne populárne predstavenie Julia Cesara v Central Parku, v ktorom Ceasar pripomína prezidenta Trumpa. Konzervatívci hru pranierujú, vyhlasujú, že glorifikuje zavraždenie prezidenta, snažia sa produkciu zastaviť a vyvolávajú pobúrenie medzi ľuďmi, ktorí hru nikdy nevideli. Keď som napísal tvít, v ktorom som predstavenie pochválil, utŕžil som príval útokov, mnohé z nich boli nechutné. Keď v roku 2012 v rovnakom predstavení každú noc vraždili Caesara pripomínajúceho Obamu, nikto sa nesťažoval.

V skutočnosti hlavným odkazom Julia Caesara je, že vražda bola pohromou, ktorá viedla k občianskej vojne, anarchii a pádu Rímskej republiky. Vrahovia sú porazení, ponížení a umierajú hroznou smrťou. Ak by to nebolo dostatočne jasné, režisér hry Oskar Eustis vysvetlil posolstvo, ktoré sa pokúsil vyjadriť: „Julius Caesar môže byť vnímaný ako varovná alegória pre tých, čo chcú za demokraciu bojovať nedemokratickými prostriedkami.“

Politické divadlo je také staré ako ľudská civilizácia. Dômyselná Shakespearova hra – ktorá v skutočnosti Ceasara (Trumpa) vykresľuje v zmiešanom, čiastočne pozitívnom svetle – si zaslúži diskusiu, nie cenzúru a určite nie obvinenia z činu jedného vyšinutého strelca.
Nedávno som mal prejav na Bucknell University, v ktorom som kritizoval americké prevažne liberálne univerzity za umlčiavanie hlasov, ktoré považujú za urážlivé, lebo je to zlé pre študentov aj krajinu. To isté platí pre konzervatívcov, čo robia kampane proti umeniu, ktoré považujú za urážlivé oni. Chcú teraz konzervatívci, aby sa z Central Parku stala ich bezpečná zóna? Ja budem naďalej tvrdiť, že liberáli a konzervatívci by mali byť otvorení všetkým myšlienkam a názorom, ktoré sa líšia od ich vlastných. Namiesto umlčiavania, vyobcovania a potrestania sa pokúsme druhú stranu počúvať, diskutovať s ňou, a ak to bude nevyhnutné, nesúhlasiť.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie