Denník N

Denník Michala Hvoreckého: Labutia pieseň strašidelného starca

Anton Bruckner.
Anton Bruckner.

Miloval tínedžerky a rád bozkával lebky mŕtvych, ale zanechal nám nesmrteľnú hudbu inšpirovanú pozemským peklom.

 

V piatok som si šiel pozrieť slávny slovenský tím, ktorý vedie renomovaný zahraničný šéf a ktorý sa tvrdou drinou a hráčskym nasadením vypracoval na svetovú úroveň, úspešne nás reprezentuje v zahraničí a získava prestížne medzinárodné ocenenia. Kolektív veľakrát zatracovaný a podceňovaný, ktorý sa však vždy znova dokázal vrátiť a urobiť svojim priaznivcom radosť a momentálne sa opäť dostal do vrcholnej formy. Áno, hádate správne, bol som na koncerte Slovenskej filharmónie.

Žiaľ, medzi týchto reprezentantov ministerstvo školstva nerozdelí dvestosedemnásťtisíc eur ako ocenenie za minuloročné výkony. Hráči nedostanú minimálne po tritisíc eur na hlavu. Samozrejme, kto iný v tomto štáte potrebuje pomoc ako ľudia so zvlášť nadštandardnými príjmami, navyše označkovaní logami od hlavy po päty? Nejeden filharmonik zarobí tritisíc eur za pol roka driny porovnateľnej s vrcholovým tréningom a zápasmi. Ale športovci potrebujú istoty a členovia vlády fotky na Facebook a pre volebnú kampaň…

Každopádne, Slovenská filharmónia si v januári a marci trúfla na dve kultové deviate symfónie: Mahlerovu a Brucknerovu. Obe patria do hudobného kánonu a dodali číslu osudovosť – začatú už Schubertom a Beethovenom – po ktorej nasleduje len finis, smrť. Vyše hodiny a pol trvajúci kolos sa v Bratislave hral prvýkrát a chvála súboru, že si na takýto kus trúfol. Obstojne zaplnená sála dokázala, že publikum už nie je také konzervatívne ako jeho povesť.

Dejiny hudby sú plné čudákov, ale Anton Bruckner výrazne vytŕča aj v bizarnom panoptiku. Rakúsky katolík denne v pravidelných intervaloch šepkal modlitby, čo mu však nebránilo žiadať o manželstvo početné dievky, ktoré mohli byť jeho vnučkami. Svoju matku si prvýkrát odfotil, keď zomrela, a portrét si zavesil nad pracovný stôl.

Desať rokov života strávil v kláštore a zjavne mu to prospelo – rád ohmatával a bozkával lebky mŕtvych. Trpel chronickým strachom z polúcie a v spoločnosti nosil inkontinenčnú bielizeň. Posadnuto počítal tehly aj okná na domoch, porovnával ich s počtom svojich nôt a tešil sa, keď medzi nimi nastala rovnováha. Gustav Mahler ho označil za „spolovice génia, spolovice trotla“.

Svoju deviatu venoval Bruckner milovanému pánubohu. Ešteže neexistuje, inak by sa po vypočutí smrteľne urazil a zoslal na Linz najväčšieho zlosyna ľudských dejín. Pardon, to sa v osobe Hitlera aj stalo. Monumentálnu skladbu, ktorá vznikala desať rokov a napriek tomu zostala nedokončená, považujem za hudobný ekvivalent Munchovho Výkriku, za výpoveď o existenciálnej hrôze zoči-voči blížiacemu sa koncu. Rekviem človeka, ktorý mal rád smrť ako iní ľudia život.

Skladateľ sa vymanil z vplyvu zbožňovaného Richarda Wagnera a priekopnícky vykročil od apokalyptických disonancií a vymožeností kontrapunktu až kamsi k priekopníckemu minimalizmu. Kto Brucknera pozná, toho mimoriadne temný podtón neprekvapí, ale tentoraz akoby sa inšpiráciou stalo to najdesivejšie z kolektívneho nevedomia dekadentnej monarchie. Tu už neznie bolesť osamelého pochybujúceho starca v agónii, ale svoj výraz našlo utrpenie kolektívu, ktorý sa o pár rokov zmenil na ničivú masu.

Muzikantsky extrémne náročné dielo neznie naživo, našťastie, tak perfektne ako na štúdiovo upravených nahrávkach. Orchester skutočne zrodil symfóniu k novému životu. Veľká vďaka všetkým účinkujúcim pod vedením dirigenta Rastislava Štúra za nezabudnuteľné memento mori.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie