Denník N

Populisti nedokážu vládnuť

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Fínski nacionalisti po dvoch rokoch nabúrali koalíciu podobne ako iné európske populistické strany pred nimi. Ukazuje to, že predvolebné reči sú jedna vec a vládna zodpovednosť druhá.

Fínska vládna koalícia sa len tesne vyhla kolapsu. Tento príbeh ukazuje, prečo je pre populistické sily na západe Európy takmer nemožné uspieť. Neúspešná vládna skúsenosť nacionalistickej, protiúniovej a protiimigrantskej Strany Fínov (známej ešte donedávna pod názvom Praví Fíni) je v súlade s experimentmi v iných krajinách, kde sa snažili takéto strany integrovať do mainstreamovej politiky.

Rýchly koniec

Vo voľbách roku 2015 Strana Fínov kandidovala s programom, ktorý si dal za cieľ obmedziť imigráciu a zabrániť tomu, aby Fínsko platilo najnovšie grécke oddlženie. Strana získala 17,7 percenta hlasov a dostala pozvánku do koalície dvoch politických strán, ktoré dostali o málo väčšiu podporu. Ako súčasť vlády sa však strana zúčastnila toho, keď Fínsko prijalo posledný 86-miliardový balíček pre Grécko a došlo tiež k veľkému nárastu imigrácie. Keď sa v roku 2015 Európou prehnala utečenecká vlna, v severských krajinách požiadalo o azyl takmer 9-krát toľko ľudí ako v predchádzajúcom roku. A hoci bolo vo Fínsku získať status utečenca ťažšie než vo Švédsku či v Nemecku, v roku 2016 ho vo Fínsku získalo 4-krát toľko ľudí ako v roku 2015. Krajne pravicových voličov to nenadchlo. Popularita strany spadla z 23 percent na jeseň 2015, teda v čase, keď vrcholila utečenecká kríza, na asi 9 percent. Potom v marci spoluzakladateľ strany a minister zahraničných vecí Timo Soini oznámil, že v júni odstúpi z čela strany. Za svojho nasledovníka navrhoval relatívne umierneného politika, ale členovia strany si vybrali Jussiho Halla-ahoa, poslanca Európskeho parlamentu, ktorý raz na Facebook napísal, že Grécko potrebuje vojenskú chuntu a tanky na uliciach, a ktorý sa desí utečencov z tretieho sveta, zvlášť moslimov.

Je to prirodzená reakcia na padajúce čísla v prieskumoch verejnej mienky: strana potrebuje získať voličov späť. Lenže preto, že sa od Strany Fínov odvrátili, premiér Juha Sipilä zo Strany stredu a minister financií Petteri Orpo zo Strany národnej koalície neskrývali radosť, keď oznamovali, že ich dohoda s touto politickou stranou skončila. Na to, aby sa zbavili nepohodlného koaličného partnera, potrebovali len zámienku, a voľba nového predsedu bola na to ideálna. Sipilä vysvetlil, že hodnoty jeho strany boli jednoducho príliš odlišné od hodnôt Strany Fínov.

Keď v utorok premiér informoval fínskeho prezidenta o rozpade koalície, Soiniho umiernení stúpenci sa rozhodli odísť zo strany a vytvoriť samostatnú parlamentnú skupinu, ktorá by mohla zostať v koalícii. Sipilä s tým súhlasil, hoci to pre neho znamená krehkejšiu väčšinu. A volebné vyhliadky populistickej strany sú neisté – aspoň pre najbližšie voľby.

Staršie príklady

Fíni pritom mohli vedieť, ako takáto koalícia môže dopadnúť. V roku 1999 získala rakúska krajne pravicová Strana slobody pod vedením Jörga Haidera takmer 27 percent voličských hlasov a s miestnymi ľudovcami vytvorila vládnu koalíciu. Vláda prežila sankcie, ktoré na krajinu uvalil zvyšok Európskej únie, ktorej politickí lídri namietali proti Haiderovej krajne pravicovej ideológii, lenže v teste účasti na moci zlyhala. V roku 2002 sa Haiderova strana rozdelila na umiernené a tvrdé krídlo, vláda sa rozpadla a Slobodní získali len 10 percent hlasov. Trvalo desaťročie, kým sa strana znovu postavila na nohy a stala sa opäť významným hráčom v boji o moc.

V Holandsku Strana slobody pod vedením Geerta Wildersa podporovala stredopravú menšinovú vládu v roku 2010. Trvalo to však len osemnásť mesiacov. V roku 2012 stiahol Wilders svoju podporu po dlhej šnúre škandálov vo vlastnej strane a mesiacoch nepredvídateľného správania. Výsledkom boli predčasné voľby, v ktorých Wildersova strana spadla na 10 percent, čo bolo o polovicu menej ako dva roky predtým.

Rakúsky politológ Reinhard Heinisch napísal v roku 2003, teda krátko po Haiderovom fiasku, že populistické strany sú prirodzene lepšie v sľubovaní ako v koaličnom vládnutí, ktoré je pre Európu charakteristické: „Povaha týchto relatívne deinštitucionalizovaných strán orientovaných na charizmatické osobnosti, povaha organizácií, ktoré by chceli mať charakter hnutia, ale zároveň robia spektakulárnu sebaprezentáciu, sa neveľmi hodí na špecifické vlastnosti služby verejnosti.“

Aspoň krik

To nemusí nevyhnutne znamenať, že tieto strany nemajú žiaden vplyv. Wildersov úspech spočíval v tom, že posunul holandskú stredopravicu k agende zameranej proti utečencom. Strana Alternatíva pre Nemecko má teraz podobný vplyv na najsilnejšiu stranu v krajine, Kresťanskodemokratickú úniu kancelárky Angely Merkelovej. A UKIP dosiahla viac, ako by zodpovedalo jej podpore – presvedčila britských voličov, aby hlasovali za brexit. A nebyť rétoriky Strany Fínov, Fínsko mohlo byť omnoho otvorenejšie k utečencom.

Lenže na to, aby mohli svoju radikálnu agendu premeniť na skutočnosť, by tieto strany museli vyhrať voľby. Vo Francúzsku, ktoré má na rozdiel od väčšiny európskych krajín prezidentský systém, to Marine Le Penová z Národného frontu tohto roku skúsila, ale prehrala na celej čiare, čoho dôsledkom je, že jej strana padá dolu a stráca podporu v parlamentných voľbách, ktoré nasledovali krátko po hlasovaní o prezidentovi. Aj inde v západnej Európe je ťažké predstaviť si volebnú väčšinu pre nacionalistov – jednoducho preto, že tamojšie politické systémy sú príliš fragmentované a príliš zamerané na kompromis.

Na rozdiel od Európy, v USA takáto ochrana neexistuje a krajina teraz ukazuje Európe, čo sa môže stať, ak populisti vyhrajú. Tento príklad veľmi neinšpiroval: vo väčšine hlavných krajín Európskej únie populistická pravica stráca. Pre tieto sily je dobré, keď je počuť ich hlas, ktorý má občas aj vplyv. Lenže mohli by vládnuť len tam, kde majú voliči krátku pamäť.

© Bloomberg 

Teraz najčítanejšie