Vzdelávanie nie je všeliekom

 

So školami a vzdelávacími programami sa na Slovensku roztrhlo vrece. Vysokoškolák, ak je aspoň trochu šikovný a motivovaný, môže počas štúdií jeden rok stráviť na Erasme, počas ďalšieho roku či dvoch môže absolvovať doplnkové štúdium o líderstve alebo startupoch, víkendy môže stráviť na workshopoch o korupcii, globalizácii, inklúzii či kritickom myslení, letné prázdniny môže využiť na stáž v neziskovke či vo firme. Zvyšný voľný čas môže vyplniť štúdiom online kurzov, e-learningov, či počúvaním TED prednášok. Poznám viacerých nadaných mladých ľudí, ktorí presne takto žijú.

Aj s kampaňami za reformu vzdelávania sa roztrhlo vrece. Celý neziskový sektor akoby bol posadnutý príručkami, kurzmi, prednáškami, konferenciami a koučingom. Reformu vzdelávacieho systému považuje za kľúčovú prioritu i prezident. Slovom, vzdelávanie je in. Až natoľko, že sa stalo takmer univerzálnou odpoveďou na akýkoľvek spoločenský problém. Máme problém s korupciou? Vytvorme o korupcii osvetové programy! Máme problém s extrémizmom? Riešením sú prednášky o prevencii extrémizmu! Ľudia netriedia odpad? Pomôže environmentálna výchova!

Nevedieť je ľudské

Pritom sa niekedy zdá, že na Slovensku aj medzi veľmi vzdelanými ľuďmi koluje pomerne naivná predstava o tom, ako vzdelávanie vlastne funguje. Podľa tejto predstavy je proces vzdelávania priamočiarou cestou od stavu nevedomosti k stavu poznania, od prázdnej hlavy k hlave plnej. Akoby nevedomosť bola chorobou a vzdelávanie liekom, ktorý ju z človeka nadobro vyženie. Akoby nevedomosť bola tmou, ktorú možno jednoducho zahnať zažatím svetla poznania.

A pritom je to celkom inak. Už Sokrates, praotec európskej racionality, si veľmi jasne uvedomoval limity svojich vedomostí. Vedel, že nevie. Jasne videl, že poznanie a nevedomosť sú si blízke ako rub a líc jedinej mince. O každej veci niečo vieme a niečo nevieme. Nevedomosť je nevyliečiteľná. Tak ako nikdy nemôžeme sochu či vlastné telo vidieť celé naraz – odvrátená strana nám vždy ostane skrytá – nedokážeme žiadnu situáciu a žiadny problém vidieť v celej ich komplexnosti. Nevedieť je ľudské. Odoperovať z duše nevedomosť je rovnako nemožné ako vyoperovať z tela mozog.

Vezmite si napríklad takého lekára-pôrodníka. Povedzme, že má za tie sebou najlepšie školy a desiatky rokov praxe. Kontinuálne sa vzdeláva, žije iba medicínou. A predsa jednej zásadne dôležitej časti svojej práce nerozumie. Nevie, aké to je porodiť dieťa. Nevie, aké to je byť ženou. A nikdy sa to nedozvie; každá jeho pacientka bude o pôrode v istom zmysle vedieť podstatne viac ako on.

Aké je východisko z takejto situácie? Ďalší kurz? Ďalšie školenie? Ďalšia konská dávka poznania? Nie. Riešenie je celkom jednoduché. Stačí, aby náš pán doktor dokázal zostúpiť zo svojich mudr výšin a počúvať svoju pacientku tak pozorne, ako len dokáže. Mnohí lekári sú toho schopní, a takých si ich pacienti a pacientky pamätajú ešte dlho po tom, ako opustia nemocnicu.

Anjeli na zemi

Ešte jedna pravda o vzdelávaní: Prenos poznania z generácie na generáciu nie je jeho jedinou funkciou. Jeho nemenej dôležitou úlohou je hierarchizácia spoločnosti. Keď sa na ulici stretnú dvaja neznámi ľudia, môžu sa len domnievať, kto má vyššie spoločenské postavenie. Keď sa však v univerzitnej kantíne stretnú doktorand a profesor, karty sú jasne rozdané.

Tí s najlepšími školami pravdepodobne neskončia na tých najnižších sociálnych priečkach. Kvalitné vzdelanie je tak pomerne účinným očkovaním pred najhoršou chudobou, pred socioekonomickým vylúčením, pred opakovanými návštevami úradu práce, pred dlhovou pascou, pred nočnými šichtami pri stroji, pred pohŕdaním okolia.

To však zároveň znamená, že vzdelanejším paradoxne chýba poznanie jednej extrémne dôležitej stránky života. Chýba im skúsenosť s odvrátenou stranou spoločnosti, so situáciami, kde i tá najúprimnejšia a najusilovnejšia snaha urobiť niečo so svojím životom neprináša žiadne ovocie. Chýba im skúsenosť so životom z ruky do úst.

Túto skúsenosť nemôže nahradiť žiadna univerzita, žiadny kurz a žiadny zážitkový workshop. Podobne ako v predchádzajúcom príklade s pôrodníkom a mamičkou je jedinou možnosťou počúvať tých, ktorí túto skúsenosť majú, a veriť ich slovám. Ak to vzdelaná spoločenská elita nerobí, zacyklí sa do kurióznych a arogantných sebaklamov. Začne sama seba považovať za morálne a ľudsky najhodnotnejšiu, za skupinu anjelov zostúpených na zem. Bude sa povýšene usmievať nad tými, ktorí sú menej vzdelaní a chudobnejší ako ona.

„Ako môžu veriť takým blbostiam?“, budú sa vzdelanci pochechtávať. „Ako môžu vyznávať také morálne zvrátené hodnoty?“ budú sa hroziť. A napokon prídu s jediným, očakávateľným riešením. Povedia: „Musíme týchto ľudí trpiacich chudobou ducha vzdelať! Vyvrátiť ich bludy, napraviť ich poklesky!“ A zorganizujú nové workshopy a nové školenia. Pripravia nové dávky poznania, aby nimi nadopovali ľud žijúci v temnotách.

Dovolím si pripomenúť, že tento príbeh je starý ako ľudstvo samotné. Tí, ktorí mali bohatstvo a moc, sa už od úsvitu vekov cítili byť viac ľuďmi. Už Rimania považovali svojich otrokov za barbarských, za mentálne a morálne slabších, než sú oni sami. To isté si o černochoch na svojich bavlnených plantážach mysleli americkí farmári, to isté si o robotníkoch vo svojich manufaktúrach mysleli britskí továrnici. Tak isto ešte nedávno o ženách často uvažovali ich vlastní manželia. Naozaj nevidíme túto starodávnu schému opakovať sa i na súčasnom Slovensku?

Ide pritom o nesmierne nebezpečný sebaklam. Masové násilie medzi skupinami ľudí, ktorí sa považujú za seberovných, je psychologicky takmer nemožné, a preto je veľmi zriedkavé. Násilia sa človek dokáže na druhom človeku dopúšťať len vtedy, keď sa považuje za morálne či ľudsky lepšieho než ten, komu chce ublížiť. Alebo tiež vtedy, keď sa cíti byť nepravodlivo ponižovaný.

Ak teda máte deti a chcete, aby žili v mierumilovnej krajine, to najlepšie, čo môžete urobiť, je prestať pohŕdať ľuďmi, ktorí s vami v tejto krajine žijú.

A preto je potrebné tlieskať ľuďom ako Andrej Bán či Katarína Koščová a projektom ako Zabudnuté Slovensko. Stretnutie z očí do očí je riskantný, ale zároveň vyvážený vzťah, a v jeho zraniteľnosti je potenciál, ktorý nedosiahne žiadny e-learning a žiadna príručka.

Mýtus o čistote

Samozrejme, na tango sú potrební dvaja, a za mentálne múry, ktoré ochromujú spoločenský dialóg na Slovensku, nemôžu výlučne tí bohatší a vzdelanejší. Pravda, na stránkach Denníka N má zmysel hovoriť najmä o (spolu)zodpovednosti elít, pretože práve medzi ne – a to je konštatovanie, nie pochlebovanie či urážka – väčšina čitateľov tohto média patrí.

Mnohí ľudia na Slovensku ale čerpajú svoj pocit morálnej prevahy práve z faktu, že elitou nie sú. Dokonca zo svojej nevzdelanosti robia cnosť, i keď to znie takmer neuveriteľne. Ako sa to vôbec dá?

Nie je to až také zložité, ale potrebujete absolvovať niekoľko metaforických kotrmelcov, ktoré vhodne posunú či úplne zmenia pôvodný význam vzdelávania a vzdelanosti. Veľmi často sa takto zneužíva napríklad pojem čistoty. Stačí samého seba prehlásiť za čistú, nepoškvrnenú bytosť, a vzdelávanie za proces znečisťovania, pred ktorým je potrebné sa chrániť. Takto sa niektorí snažia chrániť kresťanskú vieru pred chorobou zvanou humanizmus, iní panenské slovanstvo pred škodlivými vplyvmi prichádzajúcimi zo Západu, a ďalší posvätnosť divadelného priestoru pred nemravnými hrami.

Ak tomuto mýtu o čistote uveríte, môžete sa s učňovkou bez maturity vyvyšovať nad profesora. Zlý systém vás mal vo svojom zajatí kratšie, a teda vás nestihol pokaziť tak ako tamtoho zvráteného mudrlanta s titulom.

A pritom nič také ako prvotná čistota človeka zrejme neexistuje. Kresťanstvo (možno práve preto, aby sa takémuto mýtu o nepoškvrnenosti vyhlo) múdro hovorí naopak o prvotnej nečistote každého z nás, o prvotnom hriechu. A pridávajú sa i významné hlasy z európskej filozofickej tradície, napríklad Aristoteles, ktorý nástojí, že človek potrebuje vzdelávaním a výchovou získať druhú prirodzenosť, pretože tá prvá zase až tak za veľa nestojí.

Vzdelávanie možno všetky problémy Slovenska nevyrieši. Nevzdelanosť ich však nevyrieši určite.

Zoči-voči tajomstvu

Tento text preto nebrojí proti vzdelanosti a vzdelávaniu. Ak je niečo spoznateľné, spoznajme to! Ak je možné niečo sa naučiť, naučme sa to! Chce len upozorniť na to, že poznanie má svoje limity. Rovnako dôležité ako byť vzdelaným je i nájsť si vzťah k tomu, čo sa spoznať a naučiť nedá. Nájsť si svoj zrelý vzťah k nepoznanému, či dokonca nepoznateľnému.

Všade okolo nás je množstvo tajomstva. Nevieme, čo sa s nami udeje po smrti. Nevieme veľa o povahe ľudskej duše, ľudského vedomia. Nedokážeme v laboratóriu skonštruovať ani obyčajné jablko. Aj budúcnosť je tajomstvo par excellence. Nevieme, čo sa udeje zajtra. Nevieme s úplnou istotou predpovedať ani to, či zajtra bude zamračené. Vlastne je otázkou, čoho je viac; toho, čo poznáme, či toho, čo nepoznáme?

Každému z nás neznámo z času na čas skríži cestu. Jeho podoby sú premenlivé; niekedy prekrásne (nečakaná nová láska, prvé vnúča v náručí, náhla inšpirácia), inokedy strašidelné (chladné prsty šialenstva, náhly odchod blízkeho človeka, vypuknutie násilia na uliciach).

Zoči-voči tajomstvu v jeho neriedenej podobe žiadne vzdelanie nepomôže. Nepomôže ani arogantná ignorácia, mentálny unlike. Ani oblak na nebi nezmizne len preto, lebo sa naň nedívame.

Pomôcť môžu polozabudnuté, napohľad prekonané vnútorné postoje. Pokora a rešpekt. Umiernenosť, opatrnosť. Odovzdanosť a odvaha. Bázeň a zatajený dych. Vnímavosť a vnútorná disciplína. Naši prastarí rodičia boli možno o čosi menej vzdelaní ako my, ale týmto slovám asi rozumeli o niečo viac než my.

Ak toto dedičstvo po nich v sebe nebudeme kultivovať, ani ten najkreatívnejší a najinovatívnejší vzdelávací projekt nám nepomôže.