List môjmu mŕtvemu mužovi

Píše Sarah Kilch Gaffneyová, článok zverejňujeme so súhlasom Washington Post

Drahý mŕtvy manžel,

v októbri som musela pochovať Gabbie. Spomínam si ako sme po sebe celé roky zazerali a dumali sme, kde sme potratili rozum, keď sme túto večne prežúvajúcu, úzkostlivú guču chlpov zachránili, no musím uznať, že sa z nej vykľul skvelý pes.

Dnes sa na tej absurdite už len smejem. Prešlo desať rokov a obaja ste preč. Teba ako 31-ročného skolil mozgový tumor, ju v deviatich rokoch nádor na chrbtici. Občas si potichu opakujem: už žiadne ďalšie nádory. Prosím, už stačilo. Prosím.

Jedného dňa k nám veterinár prišiel domov a Gabbie zomrela na gauči. Ležala po mojom boku, škrabkala som ju za ušami a opakovala jej, ako veľmi sme ju ľúbili. Samozrejme, že mi to pripomenulo, ako si zomieral ty. V spálni. Stále som ti opakovala, že ťa milujem. Ale aj to, že chápem, že musíš odísť. Pochybujem, že si si to vtedy uvedomoval, no Gabbie trávila celé tie dni po tvojom boku.

V deň, keď umrela Gabbie, sa s ňou naša dcérka rozlúčila a potom utekala na školský autobus. Veterinár dorazil poobede. Gabbie sme pochovali pod jabloňami, tak ako všetky naše domáce zvieratká.

Keď už spomínam jablone – túto jeseň konečne po deviatich rokoch zarodili. Jeden zo stromov síce minulú zimu poobžierali hlodavce, no statočne sa z toho pozviechal. Myslela som si, že kôra stromov je dostatočne tvrdá a aj samotné stromy sú dosť staré, no mýlila som sa. Štve ma, že si ich nikdy nevidel kvitnúť, nikdy si neokúsil ich sladkú chuť.

Našej dcérke vypadli dva predné zuby. Už sa učí čítať! Práve teraz je v škôlke. Poriadne vyrástla a pláva ako ryba.

Tvoja stará mama zomrela rok po tebe, uprostred leta. Túto zimu zase zomrel autor tvojich obľúbených Vermontských poviedok Howard Frank Mosher. A náš drahý priateľ Wally podľahol rakovine len krátko po našej poslednej návšteve.

Dcérka má teraz šesť rokov. Na ceste domov z lekcie plávania sa snažila rozpomenúť si na všetkých milovaných, ktorí zomreli. Ako kráčala, rátala ich na prstoch. Obávam sa, že je príliš zvyknutá na smrť.

S mojím partnerom čakáme dieťatko. Malo by sa narodiť koncom júna. Neplánovali sme to a nie sme na to celkom pripravení. Nikdy by som si nemyslela, že ako 32-ročná môžem neplánovane otehotnieť, no stalo sa. Prvotný šok už odznel a aj napriek chaosu, ktorý nás isto neminie, sa nemôžem dočkať momentu, keď už budem bábätko pestovať v náručí.

Ty a môj partner ste asi vo všetkom úplne rozdielni. Milujeme sa, a čo je dôležité, necíti sa byť ohrozený láskou, ktorú ešte stále cítim k tebe. Nedesí ho ani tvoja prítomnosť v našom dome, ani zármutok, ktorý nikdy celkom nezmizne, ani s príchodom novej lásky a nového života.

Po tom, čo si zomrel, ma dcérka stále prosíkala, že by chcela bračeka alebo sestričku. Celkom ma tým vykoľajila. Bola taká malá, nechápala to. A teraz toto…

Niekedy, keď cítim ako bábätko kope v brušku, premýšľam o tom, ako sme sa my pokúšali o ďalšie dieťa. Vyskúšali sme azda všetko, no nič z toho nezabralo. A teraz, napriek všetkým predpokladom, som sa konečne dočkala.

Občas sa mi zdalo, že mojou jedinou prácou bolo trúchliť. Trúchlila som za tebou, trúchlila som za druhým dieťaťom, ktoré sme nikdy nemali, trúchlila som pre to, že našu jedinú dcérku budem vychovávať sama, trúchlila som i nad tým, že už znova nebudem rodičom. Keby si vedel, koľko úsilia som vynaložila, aby som sa zmierila so svojím osudom. To trúchlenie raz muselo prestať.

Teraz sa snažím vzchopiť, aby som dokázala opustiť náš dom, ktorý bude pre nás čoskoro malý, aby som dokázala opustiť tento okres. Už teraz mi chýba močiar, špargľový záhon, aj tie jablone.

Po tom, čo si zomrel, sme na záhrade vysadili čerešňu. Takú tú otužilú, severskú odrodu. Dcérka strom svojho otecka zalievala celé leto a spolu sme sledovali, či na jar vyženie listy, no neprežil zimu. Bez nejakého vysvetlenia, podobne ako stokrát predtým.

Vo chvíľach, keď som lapala po dychu a začínala panikáriť, som sa snažila pripomínať si, s akou ľahkosťou si ty dokázal zvládnuť akúkoľvek situáciu. Pokúšala som sa vybaviť si tie okamihy, keď som ťa umierajúceho držala v náručí, pretože na svete niet veľa dôležitejších momentov, než bol tento.

Život je ťažký, smutný a miestami zlovestný, no ty si ma naučil pozorovať stromy, ktoré obracajú svoje listy k oblohe, aby nám dali najavo, že sa blíži dážď. Strach z búrky a životodarná vlaha prichádzajú naraz, vždy si mi opakoval a ja sa tejto pravdy snažím držať.