Denník N

LKY si s korupciou poradil, hoci ľudskoprávne rebríčky znevažoval

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

V nedeľu zomrel Lee Kuan Yew, otec moderného Singapuru. LKY, ako ho zvykli volať, bol počas celej svojej kariéry obdivovaným a zároveň prinajmenšom kontroverzným lídrom. Vlhkým snom a zároveň nočnou morou liberálov, pravičiarov i socialistov.

Kým v ekonomických rebríčkoch Singapur pod jeho vedením prerazil všetky stropy a vyrástol z rybárskej osady na globálne obchodné a finančné centrum, v ľudskoprávnych rebríčkoch sa dodnes krčí niekde blízko dna.

Nedávali mu šancu

Príbeh Singapuru je inšpiratívne čítanie. Nezávislosť získal vďaka zhode okolností v roku 1965 a začínal s nulovými prírodnými zdrojmi (aj pitnú vodu musí importovať z Malajzie), demoralizovaným a etnicky rozdeleným obyvateľstvom.

Málokto si vedel predstaviť, ako sa dvojmiliónový ostrov, doslova hodený do vody, naučí plávať v mori, z ktorého sa postupne sťahovali britskí koloniálni dozorcovia, Čína sa pýtala, kde všade žijú etnickí Hanovia, ktorých sa treba zastať, Malajzia bola na pokraji občianskej vojny a v Indonézii sa práve moci ujal ambiciózny Suharto a nastúpil cestu nového poriadku.

Aby toho nebolo málo, v tom istom mori lovili aj dravé a silné ideológie komunizmu a islamu. V čase vzniku Singapuru dávali rok, maximálne dva.

LKY sa síce zo samostatnosti veľmi netešil, no okamžite zabojoval o medzinárodné uznanie, krajina sa stala členom OSN a o necelé dva roky už spoluzakladal regionálnu obdobu Európskeho hospodárskeho spoločenstva – ASEAN.

S korupciou si poradil

Fungujúce otvorené hospodárstvo, najkvalitnejšie školstvo a efektívny štát vnímal ako jedinú možnú cestu. Podľa jeho vlastných slov jediným kapitálom jeho krajiny bez jediného nerastu boli a sú ľudia a ich schopnosti.

Na rozdiel od susedných štátov venoval veľkú pozornosť boju proti korupcii a klientelizmu a aj jeho nepriatelia uznávajú, že tento boj viedol úspešne. Jedným z jeho zásadných opatrení bolo dorovnanie platov verejných zamestnancov so súkromným sektorom. Jednak preto, aby štát spravovali elitní a adekvátne zaplatení ľudia, a rovnako preto, aby eliminoval akúkoľvek korupčnú motiváciu.

Vysokí štátni úradníci v malom Singapure zarábajú mnohonásobky platov svojich kolegov z oveľa väčších štátov. Singapurská škola verejnej správy patrí k najlepším a najprestížnejším na svete a po rozumy tam chodia lídri z celého sveta.

Posadnutí výchovou

V rebríčkoch kvality škôl a študentov patrí Singapur tiež k absolútnej špičke, hoci aj tu bežný západný kaviarenský povaľač musí zdvihnúť obočie. Schopnosti detí sa hodnotia už od predškolského veku a už v dvanástom roku života je prakticky rozhodnuté, či sa dieťa dostane na univerzitu, alebo ho štát pošle inam.

Posadnutosť vzdelaním, ktoré zhltne približne 20 percent celého štátneho rozpočtu, viedlo až k zvláštnej forme šľachtiteľstva, keď štát v záujme kvalitnejšieho obyvateľstva širokospektrálne preferoval matky s univerzitným vzdelaním. Kritici za tým videli aj podporu etnických Číňanov na úkor menej vzdelaných Malajcov.

Pragmatik

LKY sa hrdil tým, že nie je zástancom žiadnej ideológie a jednoducho sa sústredí na to, čo funguje. Keď niečo nefunguje, hoci to znelo dobre, okamžite sa nastúpi na plán B. Napríklad v období populačného boomu vznikla politika maximálne dvoch detí a štát dotoval mužom vazektómie.

Toto opatrenie sa ukázalo až ako príliš funkčné, miera pôrodnosti klesla až príliš, a tak štát začal podporovať rodiny s tromi a viac deťmi.

Táto politika už bola úspešná menej a dnešná pôrodnosť v bohatom Singapure je hlboko podpriemerná aj na európske štandardy, hoci už štát podporuje všetky, nielen vzdelané matky. Mieru dôvery v paternalizmus ilustruje aj štátna zoznamovacia agentúra, ktorá občanom hľadá vhodných partnerov.

Podobne to fungovalo aj s ľudskými právami. LKY prijal politiku zrovnoprávnenia žien, ktorých postavenie v regióne v tom období nestálo za veľa. Dôvodom však nebol altruizmus, ale totálny nedostatok ľudí v armáde, kde mohli slúžiť len muži.

Rada Hongkongu

„Predstavíme víziu a dáme voličovi zrozumiteľnú ponuku“ sú slová, ktoré by ste od neho nikdy nepočuli. Napriek tomu, že ideológiu vždy otvorene pokladal za prostriedok a nie cieľ, aj medzi politickými a diplomatickými elitami ho považujú za jednu z najvýraznejších politických postáv druhej polovice 20. storočia a rešpektovali ho lídri najväčších geopolitických hráčov od USA až po Čínu.

Ako ilustrácia jeho rozmýšľania na dlhé trate môže poslúžiť rada, ktorú dal nastupujúcemu správcovi Hongkongu po prechode mesta pod čínsku správu. Namiesto štátnických hodnotových rečí mu povedal, že Hongkong musí čo najrýchlejšie prejsť z kantonskej na mandarínsku čínštinu, pretože ekonomické ťažisko sa posunie smerom ku kontinentálnej Číne (kde sa rozpráva mandarínčinou) a ľudia sa nebudú schopní učiť kantonsky, mandarínsky a anglicky naraz.

Ukázalo sa, že mal pravdu a Hongkong má dnes problém so svojou trilingválnosťou.

Chladnokrvný sociálny inžinier

Jeho radikálny utilitarizmus a prísny pragmatizmus nedával spávať novinárom ani politológom. Na jednej strane hmatateľný dôkaz správnosti takéhoto prístupu v podobe obrovského HDP na hlavu, fungujúca verejná správa, závideniahodný verejný priestor a bezpečnosť, na druhej strane ľudskoprávne štandardy a sociálne inžinierstvo, ktoré možno vnímať minimálne ako rozporuplné, ak nie rovno protikladné k západným hodnotám individuálnej slobody a demokracie.

Wiliam Gibson nazval Singapur Disneylandom s trestom smrti.

Na všetky výhrady k dodržiavaniu ľudských práv vždy odpovedal chladne: „Nás nezaujíma, čo si myslí Transparency Amnesty International, ale čo si myslia naši ľudia.“ Tento prístup môže špeciálne dnes, keď je spochybňovanie prílišného liberalizmu mimoriadne lákavé, znieť sympaticky.

Pri predstave trstenice pre neposlušného žiaka, bičovania chuligána, čo posprejoval pamiatku, obeseného drogového dílera či potrestaného média, ktoré píše nesprávne, nejeden občan pookreje. Treba len myslieť na to, že nie každý diktátor musí byť osvietený a preferovaním názoru vlastných občanov pred medzinárodnými štandardmi sa oháňali aj menej slávne známi lídri z regiónu, napríklad Pol Pot.

Napriek všetkým výhradám si dnes jeho pamiatku uctievajú ľudia po celom svete, pretože cesta Singapuru k prosperite pod jeho vedením je absolútne výnimočná a ako sa traduje, minimálne v počiatkoch ju poháňala len sila jeho vôle.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre, Svet

Teraz najčítanejšie