Denník N

Ivan Mikloš: Naozaj nastal koniec neoliberalizmu?

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Pre žiadnu krajinu neexistuje iná cesta, ako sa vymaniť z chudoby, len reformy založené na hodnotách klasického liberalizmu.

Autor je bývalý podpredseda vlády a minister financií,
poradca ukrajinského premiéra

Martin M. Šimečka v rozhovore s Katarínou Mathernovou spomína, že som „považovaný za reprezentanta neoliberálneho pohľadu na ekonomiku, ktorý je dnes do veľkej miery prekonaný“, a pýta sa, či v tejto súvislosti môžu byť moje rady pre Ukrajinu zaujímavé.

Myslím, že odpoveď Kataríny Mathernovej je presná a takmer k nej niet čo dodať, napriek tomu chcem túto tému trochu rozvinúť, pretože si myslím, že je predmetom mnohých nedorozumení, ktoré sú potom využívané a zneužívané nepriateľmi slobody a liberálnej demokracie. A tí v poslednom čase nielenže pribúdajú, ale aj rastú na sile a vplyve.

Najskôr chcem zdôrazniť, že sám seba som vždy považoval viac za klasického liberála ako za neoliberála (pekné vysvetlenie rozdielu na českých reáliách nájdete tu). Klasickí liberáli vždy zdôrazňovali nielen dôležitosť individuálnej slobody, ochrany súkromného vlastníctva a obmedzeného štátu, ale aj tvorbu, dodržiavanie a vynucovanie takých pravidiel hry, ktoré zabezpečujú rovnosť príležitostí a bránia obmedzovaniu slobody iných ľudí.

Neoliberalizmus sa zvykne stotožňovať prioritne s prvou stránkou (sloboda, liberalizácia, deregulácia, privatizácia), avšak už menej s dodržiavaním vyššie uvedených pravidiel hry. Faktom je, že najmä v deväťdesiatych rokoch v postkomunistických krajinách, ale neskôr aj v tých vyspelých, došlo k podceneniu tvorby a vynucovania dodržiavania potrebných pravidiel hry, čo viedlo k deformáciám v podobe vysokej korupcie, zneužívania vplyvu, morálneho hazardu. Príkladom môže byť nedostatočná ochrana minoritných vlastníkov v kupónovej privatizácii alebo nedostatočná regulácia bánk a finančných trhov, ktorá viedla ku globálnej finančnej a následne ekonomickej kríze v rokoch 2007 – 2009.

Nadávali nám do sociálnych netvorov

Čo sa však týka postkomunistickej transformácie po roku 1989, pre korektnosť treba dodať, že po desaťročiach komunistických deformácií išlo do značnej miery o nesplniteľnú úlohu, pretože tvorba a implementácia nových pravidiel hry (najmä prostredníctvom nových zákonov a inštitúcií) sú procesy nevyhnutne trvajúce roky, pričom centrálne riadený systém skolaboval a rozpadol sa v priebehu niekoľkých týždňov. Navyše, pre fungujúci právny systém nestačí zmeniť zákony (formálne pravidlá hry), ale treba aj vytvoriť predpoklady na ich implementáciu a to trvá ešte dlhšie ako napísanie nových zákonov. Okrem toho je tu ešte deformácia takzvaných neformálnych pravidiel (zvyky, postoje, hodnoty), ktoré sa menia ešte pomalšie, skôr ako dôsledok výmeny generácií, ako dobrovoľnou a uvedomelou zmenou postojov ľudí.

Áno, patril som k tým, ktorí najskôr v Československu a neskôr na Slovensku presadzovali a realizovali radikálnu ekonomickú reformu založenú na liberalizácii, deregulácii, privatizácii a znížení vplyvu štátu. Najskôr nám mečiarovci nadávali do „šokových terapeutov“ a neskôr ficovci do neoliberálov, ale aj sociálnych netvorov. Na prvý pohľad paradoxne (pritom však úplne logicky) boli však tieto radikálne liberálne (alebo ak chcete, tak neoliberálne) reformy omnoho úspešnejšie nielen v ekonomickej oblasti, ale aj v oblasti sociálnej a dokonca aj v oblasti zmenšovania priestoru na korupciu, klientelizmus a morálny hazard. Kto neverí, nech si porovná vývoj a medzinárodné rebríčky vo všetkých týchto oblastiach v úspešných krajinách (baltské krajiny, Poľsko, Slovensko, Gruzínsko a neskôr aj Rumunsko) a v tých ostatných (najmä Maďarsko, Slovinsko, Ukrajina, Moldavsko). Tie prvé robili radikálne liberálne reformy, tie druhé opatrné, postupné, „sociálne“.

Pritom nielen postkomunistické krajiny jasne dokazujú, že jedine reformy založené na princípoch a hodnotách klasického liberalizmu dokážu krajinu vytiahnuť z chudoby a urobiť ju bohatou a prosperujúcou. A rovnako tiež platí, že dlhodobé nerešpektovanie týchto hodnôt a princípov dokáže urobiť z prosperujúcej krajiny zaostávajúcu.

Argentína a Švédsko

Nech sa páči, niekoľko príkladov z histórie. Argentína patrila pred sto rokmi do svetovej ekonomickej špičky, podľa HDP na obyvateľa bola na siedmom mieste na svete. Po desaťročiach antiliberálnej, ochranárskej, izolacionistickej, etatistickej a preregulovanej politiky sa už dlho motá okolo sedemdesiateho – osemdesiateho miesta na svete. Podobný je príbeh Československa, ktoré malo ešte v roku 1949 vyšší HDP na obyvateľa ako Rakúsko, ale štyri desaťročia komunizmu, teda ekonomickej a politickej neslobody, nás dostali ďaleko dozadu.

Pred 50 – 60 rokmi dosahoval Singapur 20, Hongkong 30 a Írsko 50 percent ekonomickej úrovne USA, dnes sú všetky tieto ekonomiky pred USA napriek tomu, že americká ekonomika rástla celý ten čas pomerne rýchlo. Áno, opäť vďaka liberálnym ekonomickým reformám.

Málo ľudí vie, že potvrdením tejto tézy je aj Švédsko, pre mnohých vzor prosperujúceho socializmu a dôkaz, že sa to dá aj inak. Nedá. Aj Švédsko sa stalo prosperujúcou krajinou vďaka liberálnym ekonomickým reformám. Na konci devätnásteho storočia bolo Švédsko chudobnou krajinou s ekonomickou úrovňou približne 60 percent priemeru západoeurópskych krajín. Potom urobilo liberálne reformy, vďaka ktorým rástlo medzi rokmi 1890 a 1950 štvornásobne rýchlejšie ako západoeurópske krajiny (5,6 vs 1,4 percenta priemerne ročne), v dôsledku čoho v roku 1950 dosahovalo už 140 percent priemeru západoeurópskych krajín (Belgicko, Francúzsko, Holandsko, Nemecko, Veľká Británia, Fínsko, Dánsko, Nórsko).

Na ilustráciu toho, aký ekonomický systém umožnil takýto úspech, sa dá ukázať, že ešte v roku 1950 bol podiel daní a odvodov na HDP vo Švédsku len okolo 20 percent, teda menej ako v tom čase v USA. Až potom prišla k slovu socialistická politika s výrazným zvýšením daní a prerozdeľovania, ktorá však zároveň spomalila rast, ktorý bol medzi rokmi 1950 – 1990 nižší ako v porovnávanej skupine západoeurópskych krajín (3,8 vs 5,9 percenta).

Po roku 1990 Švédsko opäť začalo reformovať svoju ekonomiku. Prerozdeľovanie sa mierne znížilo (hoci stále je vysoké, ale nižšie ako vo Francúzsku). Došlo k výraznej liberalizácii pracovného trhu, deregulácii a komercionalizácii verejných služieb, k zavedeniu dôchodkovej reformy a reformy vzdelávania. Po roku 1990 Švédsko opäť rastie rýchlejšie ako priemer západoeurópskych krajín (2,2 vs 1,5 percenta medzi rokmi 1990 – 2010). Najmä preto, že okrem relatívne vysokého zdanenia a prerozdeľovania dosahuje vo všetkých ostatných indikátoroch ekonomickej slobody jedny z najvyšších priečok na svete (pozri napríklad Index ekonomickej slobody Heritage Foundation).

Veľmi podobný vývoj by sme mohli ukázať na príklade povojnového Nemecka, pričom je zaujímavé, že za významného protagonistu neoliberalizmu bol svojho času považovaný strojca nemeckého hospodárskeho zázraku Ludwig Erhard, ktorý zaviedol systém neskôr nazývaný sociálno-trhové hospodárstvo. Aj na tomto príklade vidieť, aké nezmyselné je nálepkovanie a zároveň aké dôležité sú liberálne hodnoty a princípy a politika na nich postavená.

Iné riešenie proti chudobe neúčinkuje

V zásade sa dá povedať, že pre žiadnu krajinu neexistuje iná cesta, ako sa vymaniť z chudoby, len reformy založené na hodnotách klasického liberalizmu (pokiaľ, samozrejme, nesedíte na rope a plyne).

Ponúka sa aj veľmi aktuálny príklad Francúzska, ktoré dnes predstavuje asi najlepší príklad krajiny, ktorej môžu pomôcť iba zásadné liberálne reformy. Francúzska ekonomika je jednou z najpomalšie rastúcich v EÚ (v posledných 12 rokoch ledva okolo 1 % ročne), nezamestnanosť je jedna z najvyšších (vyše 10 percent), rovnako ako nezamestnanosť mladých (26 percent). Korporátne dane sú vysoké (33 percent), ale prinášajú do rozpočtu menej ako nižšie dane v iných krajinách a miera prerozdeľovania je najvyššia v EÚ (verejné výdavky tvoria až 57 percent HDP, kým priemer v EÚ je 47 percent). Francúzsko má jedny z najvyšších nákladov práce a rovnako jeden z najrigidnejších, najochranárskejších trhov práce.

Zníženie daní, zníženie verejných výdavkov, zníženie prerozdeľovania a zásadné spružnenie trhu práce sú nevyhnutnou podmienkou oživenia ekonomiky a zvýšenia jej konkurencieschopnosti. Nový francúzsky prezident to vie a má aj dostatočnú politickú silu, aby sa o to pokúsil. Či to dokáže, uvidíme čoskoro, v každom prípade to nebude mať jednoduché. Jedno je však isté, nálepka neoliberála je pre neho nachystaná bez ohľadu na to, či uspeje, alebo nie.

Teraz najčítanejšie