Denník N

Medzi obrazmi z Ikea a umením je ten rozdiel, že na tých z Ikea nezáleží

Do londýnskej galérie Dulwich Picture Gallery privážajú falzifikát s nálepkou Made in China. Umelec Dough Fishbone chcel, aby diváci hádali, ktorý to je. Foto - Dulwich Picture Gallery.
Do londýnskej galérie Dulwich Picture Gallery privážajú falzifikát s nálepkou Made in China. Umelec Dough Fishbone chcel, aby diváci hádali, ktorý to je. Foto – Dulwich Picture Gallery.

Dať do galérie sériový obraz a nachytať návštevníkov je starý vtip s očakávanou pointou.

Toto tu už predsa bolo, hovoríme si s kolegom. Musela to byť identická situácia – ktosi zavesil do prestížnej galérie kópiu alebo nejaký lacný obraz a čakal, čo na to „znalci“. Mädlil si ruky, koľko ľudí sa nachytá, koľko milovníkov umenia či dokonca teoretikov nerozpozná rozdiel a uverí, že to, čo visí na stene, má hodnotu skutočného umeleckého diela.

Neprišli sme na to, čo za prípad to bol. Pravdepodobne len jeden z mnohých, veľmi podobných tomu, čo sa nedávno udial v holandskom múzeu. Dvaja chlapíci z livehunters.tv sem priniesli obraz z Ikea, návštevníkom ho predstavili ako dielo švédskeho umelca Ike-Andrewsa a pýtali sa ich, čo si o ňom myslia a koľko asi môže stáť.

Nemýlili sa

A oni odpovedali – aké je to dielo neuveriteľné, ako znázorňuje chaos v mysli umelca, ako jeho autor vychádza zo symbolizmu a tak ďalej. Náramne zábavné. A tie sumy – „Ak by som to mohol kúpiť za 2,5 milióna, urobil by som to,“ hovorí starší pán vo videu.

Ale čo sa nám to tu vlastne dvaja mladíci snažia povedať? Že čokoľvek môže byť umenie? Že návštevníci galérií sú snoby a naivky, ktorí všetkému ľahko uveria? Že to, čo považujeme za umenie, je len výsledkom akéhosi konštruktu a dohody niekoľkých kunsthistorikov? Že medzi skutočným umením a napodobeninami niet rozdielu? Alebo dokonca – že celá kategória umenia je jeden smiešny podvrh?

Kdeže. Nič z toho sa z ich „experimentu“ nedozviete. Je to len vtip, navyše trochu lacný a obohraný. Oveľa zábavnejšie bolo napríklad v online kvíze uhádnuť, či jeAkercocke kus nábytku švédskeho koncernu, alebo názov deathmetalovej kapely. Napokon, o tom, že umením môže byť prakticky čokoľvek, predsa vieme dávno – minimálne odkedy dal Duchamp do galérie pisoár. A o tom, že ľudia sa skrátka mýlia, sa dá presvedčiť každý deň.

Návštevníci holandskej galérie sa však nemýlili. Nikto sa ich totiž nepýtal, či majú pred sebou originál alebo bezcenný „fejk“. Ich reakcie boli viac než prirodzené.

Prečo majú hodnotu

V tom, akú hodnotu pripisujeme rôznym veciam – a teda aj umeniu, totiž zohráva dôležitú úlohu ich funkcia aj ich minulosť. Iste máte aj vy doma aspoň jednu vec, ktorá už neslúži tak, ako by mala, ale neviete ju vyhodiť, lebo pre vás veľa znamená a je prakticky nenahraditeľná – nech je to hračka z detstva, alebo list od priateľa, s ktorým ste sa roky nestretli.

O tom, ako naše názory na minulosť nejakého predmetu zásadne menia spôsob, akým tento predmet vnímame, hovorí psychológ Paul Bloom. Preto niet divu, že sa na aukcii za niekoľko stoviek dolárov predala použitá žuvačka Britney Spears, alebo, že ktosi ponúkol za zdanlivo obyčajné topánky desaťtisíc. Obyčajné síce boli, ale boli to tie topánky, ktoré ktosi hodil po Georgovi Bushovi na tlačovej konferencii pred pár rokmi v Iraku.

Hútate, čo to má spoločné s umením? Sú teda niektoré obrazy cennejšie ako iné iba preto, že ich namaľoval ktosi, okolo koho sa vytvoril dostatočný „rozruch“? Nie, nie tak celkom.

Bloom vysvetľuje ďalej. Hovorí, že sa mu páči tvorba Marca Chagalla a chcel by jeho obraz – originál, nie kópiu. Priznáva, že by ich zrejme tiež nerozoznal, no originál chce práve pre jeho konkrétnu minulosť, ktorá v prípade umenia súvisí ešte s niečím ďalším.

„Filozof Denis Dutton v knihe The Art Instinct tvrdí, že hodnota umeleckého diela tkvie v predpokladoch o ľudskom výkone skrývajúcom sa za jeho vznikom. A to by mohlo vysvetliť rozdiel medzi originálom a kópiou. Možno vyzerajú rovnako, ale každý má inú minulosť. Originál je produktom tvorivej práce, kópia nie. Myslím, že tento prístup dokáže vysvetliť rozdiely v umeleckom vkuse rôznych ľudí,“ hovorí Bloom a pridáva krátky príklad.

Diváci v hľadisku jeho prednášky majú zodvihnúť ruku, ak sa im páči tvorba Jacksona Pollocka. Potom ukáže diela „mladej americkej umelkyne“, nápadne sa ponášajúce práve na Pollocka, ktoré na trhu s umením stáli desaťtisíce, až kým si rodina trojročného dievčatka – umelkyne, nevpustila do domu televízny štáb, ktorý ukázal, ako skutočne vznikajú.

„Ak sa vám nejaké dielo páči, narozdiel od tých, ktorým sa nepáči, máte tendenciu veriť, že vytvorenie tohto diela bolo náročné, vyžadovalo si istý čas, námahu a energiu,“ hovorí Bloom.

Verili tomu aj zberatelia obrazov malej Marly Olmstead, až kým neuvideli televíznu reláciu. Ich hodnota na trhu klesla na nulu. Samotné diela ostali rovnaké, ale ich história sa definitívne zmenila.

Strata času

Návštevníci v holandskom múzeu hodnotili dielo s presvedčením, že mladí muži im ukazujú čosi, čo má hodnotu. Verili, že ide o dielo, ktoré patrí do galérie. Na tom nie je nič nesprávne.

Ak by sme všetci do galérie išli iba so zámerom odhaliť, čo tam nepatrí a či si z nás kurátori nestrieľajú, veľmi by sme si jeho návštevu zrejme neužili. Veď na to múzeá a galérie sú – aby nám odborníci ukazovali to najlepšie a najhodnotnejšie z našej minulosti a súčasnosti.

Príbeh z holandského múzea nám teda neukazuje, že umenie je len jedna veľká hra a podvrh. Ak si z neho niečo môžeme vziať tak napríklad to, že sa jeho protagonisti na sebe v závere dokázali po odhalení pravdy zasmiať. A ešte to, že sa prostredníctvom tohto videa môžeme znova z iného uhla pozrieť na to, čo všetko nás na umení fascinuje a priťahuje. Jedinečnosť je jedna z týchto vecí. V obrazoch z Ikea ju nenájdete, to však neznamená, že sa vám nemôžu páčiť. Dokonca pre vás môžu mať vysokú osobnú hodnotu a trvalé miesto vo vašich spomienkach. Ale je zbytočné porovnávať ich s Rembrandtom. Je to len strata času.

Kedy záleží na umení

Pravidelne sa však ukazuje, že ktosi má času zrejme dosť. Začiatkom roka oznámila londýnska Dulwich Picture Gallery konceptuálny projekt umelca menom Doug Fishbone. Medzi vzácne originály zo zbierky múzea dal pripevniť repliku vyrobenú na mieru v čínskom štúdiu, ktoré sa na takúto prácu špecializuje. Vtip mal byť tiež v tom, koľko ľudí sa nachytá – a koľko uhádne, ktorý obraz je falošný. Šéf galérie dokonca tvrdil, že táto umelecká intervencia „vyprovokuje nový pohľad na zbierku“.

„Nie, nevyprovokuje,“ ohradil sa zásadne kritik denníka Guardian Jonathan Jones. „Zmätie to divákov, znehodnotí pôžitok z pozerania sa na úžasné maľby na stenách a nahradí potešenie z poznávania umenia s prostou postmodernou hrou, ktorá je domýšľavá a deštruktívna. (…) Je hlúpe myslieť si, že skrytý falzifikát pridá na záujme o maľby galérie. Úzkosť, ktorú to vytvorí, môže akurát odvádzať pozornosť od výnimočného zážitku zo zbierky, ktorú galéria má. Múzeá by sa nemali zapájať do hlúpeho velebenia replík. Ich úlohou je zachovať originály a sprístupňovať ich. Na umení záleží iba vtedy, keď je skutočné.“

Obrazy, ktoré sa dajú kúpiť v Ikea, naozaj nie sú umením. Aj preto sa môžu ocitnúť v galérii iba ako vtip.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie