Denník N

Únos Mozarta v SND: orchester hrá veľmi dobre, ale Ján Ďurovčík nie je operný režisér

Foto - Anton Sládek
Foto – Anton Sládek

Nové predstavenie Opery Slovenského národného divadla chcelo predstaviť klasiku inak. Nedopadlo to najlepšie.

Operná literatúra je zvláštna vec. Niektoré opery sa tvária veľmi závažne, a pritom vyvolávajú skôr úškrn. A potom existujú také operné príbehy, ktoré na prvý pohľad pôsobia ako bizarná hlúposť, v skutočnosti však skrývajú silný a múdry odkaz. Mozartov Únos zo serailu patrí do druhej skupiny.

SND uviedlo Mozartov Únos pod hlavičkou operného štúdia. Aj tentoraz sa do medzinárodného konkurzu prihlásili talentovaní a motivovaní mladí speváci, s rôznou mierou profesionálnej skúsenosti. Viacerí podali vokálne výkony, hodné prvej scény, ako napríklad Mariana Hochelová (Konstanze). Mladí umelci to pritom nemali ľahké, lebo operné štúdio SND je tak trochu fejková záležitosť: mladým nedáva možnosť dlhodobo pracovať pod vedením skúsených profesionálov, ako operné štúdiá v zahraničí, ale ide v podstate o štandardný skúšobný proces.

Party v opernom Únose sú pritom extrémne ťažké. Rozhodnutie SND naštudovať práve toto dielo s mladými „pozbierancami“, bolo poriadne odvážne. Na tom, že sa to po hudobnej stránke neskončilo katastrofou, má zásluhu najmä dirigent Peter Valentovič, a orchester Opery SND, ktorý pod Valentovičovým vedením podal veľmi dobrý výkon. Na tomto predstavení najviac radosti prichádza z „jamy“.

Ešte viac odvahy, v tomto prípade by som povedal až kriminálnej, osvedčilo divadlo pri výbere režiséra. Ján Ďurovčík inscenuje Únos s chuťou a s veľkou dávkou nepochopenia. Prehliadol vážne témy, prepočul veľa z charakterokresby, ktorú Mozart vložil do svojej hudby, nedokázal vypracovať prechody medzi hudbou a prózou. Vznikla bulvárna fraška, sršiaca gýčom, ktorý nie je figliarsky dávkovanou ingredienciou ako u Bednárika, ale naopak, vymyká sa kontrole (ako to napokon zvestuje už aj grafika plagátu).

Korunu scénickému stvárneniu nasadzuje Andy Hryc v hovorenej role Pašu Selima, na pohľad skormútený z postavy, ktorá nie je preňho a s ktorou si nevie rady, a navyše zvádzajúci nerovný zápas so zákernou nemčinou.

Ján Ďurovčík je vo svojej oblasti vysoký profesionál. Prečo ho naši operní kormidelníci stavajú do divného svetla tým, že z neho robia operného režiséra, a ešte mu dajú tento, pre režiséra obzvlášť náročný a háklivý titul? Netvrdím, že opery majú režírovať len vyštudovaní operní režiséri, ako dokázal v minulosti činoherec Jozef Bednárik. Ale zdá sa, že v slovenských operných divadlách už môže režírovať fakt každý, čo nie je vina dotyčných (ne)režisérov, ale dotyčných divadiel. Úplná postmoderna. Slováci, ktorí ste ešte nerežírovali operu, prihláste sa u súdruha Žinčicu.

Autor je vysokoškolský pedagóg a bývalý dramaturg Opery SND

Teraz najčítanejšie