Denník N

Šikanovaní chlapci z videa dospeli. Ako vyzerá ich život v luníckom gete?

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Denník N sa vybral na sídlisko Luník IX, aby našiel chlapcov, ktorých pred šiestimi rokmi košickí policajti nútili vyzliekať sa donaha, fackovať a huckali na nich psov.

Po špinavom betónovom schodisku bez zábradlia schádza asi pätnásťročný chlapec. Na prvom poschodí, na chodbe s vybitými oknami a bez dverí do bytov, odhodí cigaretový ohorok. Ohriakne ho päťdesiatnik v pomerne čistej športovej bunde. „Toto už nerob,“ povie mu otcovsky. Chlapec sa zarazí, no potom ide ďalej.

Mužova výčitka pôsobí na prvý pohľad nezmyselne. Čo je jeden ohorok oproti bordelu, ktorý vidíme všade okolo? Pod zdevastovanými panelákmi sa kopia haldy páchnucich odpadkov. Medzi nimi pobehujú špinavé psy aj ufúľané štvorročné deti. Desiatky roztrhaných igelitiek odvial vietor do neďalekého lesíka, kde sa zachytili o postínané kmene stromov. Keď vietor opäť zafúka, vejú, akoby už z diaľky označovali toto úbohé miesto.

Špina je všadeprítomná, ale dá sa jej vyhnúť. Treba len opatrne našľapovať. No smradu sa vyhnúť nedá. Keď vystupujeme z taxíka, udrie ako facka do tváre. „Čuch je adaptabilný orgán,“ hovorí kolegyňa optimisticky. Zrejme sú miesta, kde to neplatí.

Koniec koncov, tu, na Luníku IX, platí máločo z toho, čo človek pozná.

Klobáskové dni

Je polovica marca. Vonku sa konečne oteplilo a sociálka začala vyplácať materské. O dva dni budú aj dávky, na sídlisku je živo. „Prišli ste počas klobáskových dní,“ hovorí saleziánsky brat Jozef, ktorý medzi Rómami žije už štyri roky. „Spoznáte to podľa zelených plastových fliaš, s ktorými chodia. Čučo.“

Video: Policajnú šikanu na Luníku neriešia, búrajú im domy

Autor: Martina Pažitková

 

Miestni posedávajú na lavičkách, ďalší tlačia vozíky s nákupom z neďalekého Kauflandu. Chlieb, olej, mäso a lacný alkohol. Prišiel krátky moment v mesiaci, keď sú peniaze. Deti behajú zababrané od čokolády, niektoré žmolia v rukách päťeurovku. „Nezapáliš si?“ núka ma asi desaťročný chlapec, keď vytiahne z vrecka škatuľku lacných cigariet značky Pall Mall.

Ako postupuje deň, začne sa z okien ozývať rómska tanečná hudba. Hlasné tuc-tuc rytmy sa rozliehajú medzi panelákovými blokmi tak, že niekedy nepočuť vlastné slovo.

Nájsť v tomto hurhaji chlapcov, ktorých pred šiestimi rokmi na policajnej stanici šikanovalo desať košických strážnikov, nie je ťažké. Na Luníku sa ľudia poznajú, mamu najmladšieho z chalanov nám privolajú do desiatich minút.

Do reči jej príliš nie je. O tom, čo sa stalo, hovoriť nechce a syna na sídlisku nenájdeme. Kevina jej pred časom úrady zobrali, dnes žije v detskom domove. „Učí sa za záhradníka,“ presviedča jeho matka, ale či je to pravda, nevieme.

„Koľko má dnes rokov?“ pýtame sa. „Sedemnásť, čochvíľa osemnásť. Už pôjde do evidencie,“ odpovie.

Šesť rokov po

Od incidentu na policajnej stanici ubehlo už šesť rokov. Policajti vtedy zadržali šiestich rómskych chlapcov z Luníka, ktorí prepadli staršiu ženu. Najmladší mal jedenásť, najstarší šestnásť rokov. To, čo sa na stanici dialo, policajné príučky nepoznajú.

Na chlapcov huckali psov, nadávali im do cigánskej bandy, nútili vyzliecť sa donaha. Kázali im aj, aby sa navzájom fackovali. „Ale poriadnu mu daj. A keď ty sa uhneš, tak ja ťa kopnem z druhej strany, kopačku ti dám,“ hovoril chlapcom policajt, ktorý si s kolegami všetko zaznamenal na video.

Košický okresný súd pred pár týždňami všetkých policajtov oslobodil. Video, ktoré pred rokmi zverejnil denník SME, nepripustil ako dôkaz, lebo sa nezistilo, kde je originálny záznam. Bez neho vraj nebolo možné preukázať, že sa skutok stal tak, ako to bolo napísané v obžalobe.

„Sudkyňa je sudkyňa a bieli sú bieli, keby sa to stalo v inom štáte, už dávno sú odsúdení,“ neskrýva sklamanie z rozsudku otec dnes dvadsaťjedenročného Tibora, ktorého na stanici týrali tiež. Päťdesiatnik v športovej bunde, ktorý pred chvíľou napomínal chlapca s ohorkom, sa aj napriek biednym podmienkam geta vždy snažil žiť slušne.

Sedemnásť rokov pracoval ako pilčík v mestskej správe zelene, neskôr prácu stratil. Chcel ísť robiť do Nemecka, no nevyšlo to. Nakoniec spadol do toho, čo zažívajú aj jeho susedia: žena nesplatila pôžičku, prišiel list od exekútora, začal dlžiť na nájomnom. Keď človek nazrie do jeho bytu v zdemolovanom paneláku, vidí síce skromný, no uprataný priestor s ustlanými posteľami a vyrovnanými pohárikmi v starom kredenci.

V štvorizbovom byte žije aj jeho syn Tibor. Pred šiestimi rokmi pätnásťročný problémový pubertiak, dnes jeden z bežných obyvateľov Luníka, ktorý sa celé dni fláka po sídlisku. Stihol sa oženiť, pred mesiacom a pol sa mu narodilo aj dieťa. Na otázku, aké je byť otcom, povie: „Lepšie. Aspoň nebudem robiť problémy, čo som robil.“ Robotu, tak ako väčšina, nemá. Občas si vraj privyrobí pätnásť či dvadsať eur na brigáde.

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Ja som v base bol, oni nie

„Zobrali nás vtedy na Luníku VIII,“ vracia sa Tibor k tomu, čo sa stalo pred šiestimi rokmi. „Dostali sme už v aute, potom nás nútili biť sa a fackovať na stanici. Ja som nevedel, či to robiť môžu alebo nie, nepoznal som zákony, mali sme strach. Tak sme poslúchali.“

Slušne sa k nim vraj nesprával žiadny z desiatich policajtov. „Možno tá žena, čo tam bola, tá sa potom zľutovala.“

Chlapci o tom, čo sa na stanici stalo, doma nepovedali. Rodičia sa všetko dozvedeli až po čase, keď do novín uniklo video, ktoré si policajti nahrali. „Ako by ste sa cítili, keby ste takto videli svojho syna v televízii?“ pýta sa Tiborov otec. „Však je to moje dieťa.“

Za to, že napadol staršiu ženu, však svojho syna hájiť nemieni. „To, čo urobil, bolo zlé, a dobre, že ho za to potrestali. Ale prečo nepotrestali aj tých policajtov?“

Tibor neskrýva, že ho rozsudok košickej sudkyne hnevá. „Ja som v base bol, oni nie sú,“ hovorí. Za prepadnutie staršej ženy dostal tridsať mesiacov, jeho kamaráti, ktorí už v tom čase mali pätnásť, podmienky. „Sedel som v ústave pre mladistvých v Košiciach, potom som bol v Sučanoch, v Šaci aj na Kráľovej v Banskej Bystrici. Tak som si žiadal o preradenie, aby mi to rýchlejšie ubehlo.“

I56A8782
Foto N – Vladimír Šimíček

 O živote v base veľa hovoriť nechce. „Aké si to tam spravíte, také to tam budete mať. Šili sme tam topánky, ja som poslúchal, ale boli aj problémy. Za fajčenie kázeňáky a tak, dva-tri dni na samotke.“

Z väzenia ho eskorta vozila aj vypovedať na súd s policajtmi. „My sme si trvali na svojom, lebo nemáme čo klamať. Čo nám spravili, to sme povedali. Ale keď neveria?“ Aký trest by policajti mali dostať, neodhaduje. „Taký, aký im sudkyňa dá. Ja som si tiež nevyberal.“

Keď ho po dva a pol roku pustili a vrátil sa na Luník, bol vraj šťastný, akokoľvek to pre nás znie neuveriteľne. Doma je už tri roky a čo bude ďalej, nevie. „Všetci tu čakáme, čo bude. Možno pôjdem za sestrou do Belgicka alebo Nemecka.“

Policajtov stretávajú

Náš rozhovor počúva aj Ivan. Pred šiestimi rokmi, keď dostával na policajnej stanici, mal štrnásť, dnes už je podobne ako Tibor dospelý. Fláka sa s partiou chalanov a baviť sa s nami nechce. „Už bež preč s tým,“ odháňa mňa aj kolegyňu s kamerou. Nakoniec sa nechá presvedčiť, aby sa aspoň vyfotil. Popritom prezrádza, ako žije.

V skutočnosti je to veľmi nezaujímavý príbeh, taký, akých na Luníku nájdete desiatky a stovky. Školu skončil v šestnástich, teraz jednoducho „je tu“, ako to na Luníku hovoria. Nedávno sa oženil, no deti nechce. „Načo deti? Však nemám robotu, tak čo by som robil s deťmi?“

Keď sa konečne rozhovorí, preruší nás auto, ktoré zastaví pred bytovkou. Vystúpia z neho dvaja vysokí chlapi v bundách a džínsoch. Na očiach slnečné okuliare, cez plece malé taštičky, v rukách slušná kôpka úradných listov. „Kriminálka,“ povie Ivan a podíde k nim. Policajti sa ho pýtajú na susedov. Ivan najprv neochotne krúti hlavou, potom ich však prevedie bytovkou. S nami sa už ďalej rozprávať nechce.

„Často sem takto chodíte?“ pýtame sa policajtov, keď roznesú listy. Na naivnej otázke sa zasmejú. Samozrejme, najčastejšie pre krádeže a lúpeže. „Oni to väčšinou robia mimo Luníka IX, ale nie je problém ich stotožniť. Máme kamery, svedkov.“

Vidieť policajnú hliadku na sídlisku nie je nič neobvyklé, strážnici tu majú aj svoju kanceláriu. Občas sa stane, že na Luník zamieri niektorý z policajtov, ktorých prokurátor pre šikanu na stanici obvinil zo zneužitia právomocí. I keď ministerstvo vnútra nechalo všetkých zo zboru vyhodiť, dvaja výpovede napadli na súde a uspeli. V uniforme sú dodnes.

„Tam vzadu som v noci strážil bytovku, odkiaľ Rómov vysťahovali, aby tam nechodili na železo,“ ukazuje Tiborov otec. „No raz sme si nevedeli dať s nimi rady, tak sme zavolali policajtov. Prišiel v aute akurát ten vysoký ešte s jedným, čo nám bil chlapcov. Ale keď zbadal, že ja som tam, sadol naspäť do auta a len jeho kolegovia prišli.“

Foto N - Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

V Bratislave to nevidíte

Aké vlastne je byť policajtom, ktorý má Luník vo svojom rajóne? S jedným sme sa stretli. V zbore je len pár rokov, prípad šikany na policajnej stanici preto pozná len z druhej ruky. No o živote na sídlisku hovoriť vie.

Problémov je tu veľa, deväťdesiat percent výjazdov v jeho okrsku smeruje na Luník. Najmä keď prídu dávky, Rómovia sa opijú a potom medzi sebou hádajú. „Alebo keď chlap ženu bije, tak ona zavolá policajtov. Prídeme, povieme, že môže podať trestné oznámenie, ale to ona nechce. Najradšej by bola, aby sme mu dali dve-tri po papuli, upokojili ho a odišli. Ale my nie sme jej esbéeska.“

Pri rodinných hádkach sa vie do seba pustiť aj tridsať ľudí, no policajti vraj už vedia, ako ich oddeliť. „Stačí dať od seba dvoch hlavných, ostatní sa upokoja tiež.“ Na takéto ruvačky vraj často stačí jedna hliadka, lebo drvivá väčšina Rómov má pred policajtmi rešpekt. Čoraz viac je však provokatérov, ktorí im nadávajú len preto, že hliadkujú v okolí.

Na sídlisko bez policajtov nechodia ani sanitky. Stávalo sa, že miestni záchranárov napadli. „Niektorí používajú sanitky ako taxíky. Rómka zavolá, že ju bolí lakeť, a sanitka ju vezme do mesta. Ja keď som žene volal sanitku, lebo rodila, povedali mi, že ju mám zaviezť sám,“ hovorí policajt.

Z policajta cítiť frustráciu. „Rómom sa často veci prepáčia. Vy to v Bratislave nevidíte, vás nezaujíma, čo trápi východ a aké to tu je.“

Svojich kolegov, ktorí mladých chlapcov nútili vyzliekať sa donaha, sa zastávať nechce. „To, čo urobili, je jednoznačne prehnané, policajt musí konať podľa zákona. Ale ako potrestáš štrnásťročného chlapca, ktorý vie, že čokoľvek spraví, prejde mu to?“

Problémov na Luníku je veľa a policajti podľa neho začínajú byť rezignovaní. Sťažuje sa, že bežným pochôdzkarom nadávajú úplne všetci. „Ľudia, médiá, každý si do policajta kopne. Dopracujeme sa k tomu, že keď sa niečo stane, policajt radšej otočí hlavu a bude sa tváriť, že o tom nevie. Ja sa môžem dvanásť hodín voziť v aute a nič nevidieť, to sa dá.“

Aj ďalší ľudia v Košiciach naznačujú, že policajtov z videa vedia pochopiť. Salezián Jozef si myslí, že sú tiež iba ľudia. „Tí chalani v pubertálnom veku sa niekedy cítia ako hrdinovia a môžu svojou agresivitou vyprovokovať ďalšiu agresivitu.“ Hovorí, že policajt by mal byť profesionál, no nie je známe, aké boli okolnosti udalosti na stanici. „Mohli byť vyčerpaní, na konci služby. Nechcem ich ospravedlňovať ani brániť, ale asi je vždy dôležité brať človeka ako človeka, aj keď je profesionál.“

Môžeme však o prasknutých nervoch na konci služby hovoriť v prípade, keď sú policajti desiati a ponižovanie si nahrávajú na mobil? „Určite súhlasím s tým, že profesionál musí vedieť v sebe túto emotívnu stránku utlmiť,“ dodáva brat Jozef.

Biely si musí zobrať hypotéku

Vybudovať si medzi Rómami z Luníka akú-takú autoritu nie je jednoduché. Aj saleziáni, jedni z mála, ktorí sa snažia miestnym pomôcť, sa bežne stretávajú s nadávkami a obscénnymi gestami. Mestský poslanec Miloš Ihnát, ktorý zároveň pracuje na košickom bytovom podniku, preto na Luníku pôsobí ako z iného sveta.

Rómovia ho hneď po príchode obkolesia a poslušne počúvajú. Až pri ňom pochopíme, čím sídlisko žije a prečo sa málokto z miestnych chce rozprávať o tom, čo sa stalo pred šiestimi rokmi. Je to história, nič, čo by ich dnes zaujímalo.

Hlavnou témou na Luníku je snaha úradov vysťahovať rómske rodiny z dvoch najhorších panelákov, ktoré považujú za nebezpečné a ďalej neobývateľné. Pred mesiacom v jednom z nich do prázdnej výťahovej šachty spadol desaťročný chlapec. Rómom teraz hovoria, aby sa prisťahovali k príbuzným; pre tých, ktorí žiadnych nemajú, chcú na sídlisku postaviť vojenský stan.

Miestni sa vysťahovať nechcú, a keď, tak do náhradných bytov. „Aké náhradné byty? Ste neplatiči? Ste. Bieli si musia zobrať hypotéku, aby bývali. Viete si vy predstaviť, že by ste si zobrali hypotéku?“ vysvetľuje im Ihnát prísne.

Problémy so zdevastovanými bytovkami nedávno viedli k tomu, že sa časť ľudí odsťahovala za sídlisko. Medzi malými stromami a kríkmi si postavili chatrče a založili osadu, ktorú volajú Mašličkovo. Žije tam niekoľko desiatok Rómov. Koľko ich bude o pár rokov, nevedno.

Mnohí zo zbúraných bytoviek si stavajú chatrče v osade Mašličkovo. Foto N - Vladimír Šimíček
Mnohí zo zbúraných bytoviek si stavajú chatrče v osade Mašličkovo. Foto N – Vladimír Šimíček

Mnohí ľudia z Košíc hovoria, že na Luníku je to čoraz horšie. Problémy sa kopia a riešenia sú neraz len čiastkové. Dobrým príkladom môžu byť záujmové krúžky pre menšie deti, ktoré organizujú v miestnom komunitnom centre. Program platený z európskych peňazí na papieri pôsobí dobre.

V realite luníckeho geta to však vyzerá takto: o jednej popoludní vyjde pred centrum staršia žena zamestnaná na aktivačných prácach. Zavolá deti na krúžok. Pribehne ich dvadsať, ona im oznámi, že maľovať si môžu len šiesti. Deti sa chvíľu hádajú a klbčia, nakoniec väčšina z nich zostane na betónovom pľaci pred miestnym úradom.

Tak ako celé hodiny predtým sa ponevierajú pred panelákmi, počúvajú hudbu z malých reproduktorov, niektoré v rukách žmolia handričku s toluénom. Večer behajú okolo vatry a čakajú na ďalší deň.

„Nie všetci na Luníku sú rovnakí, tu nemôžete generalizovať,“ hovorí salezián Jozef. A má pravdu. Na sídlisku sa nájdu aj slušnejšie bytovky bez vybitých okien a s vchodmi uzamknutými na čip. Ľahko sa dajú rozoznať podľa čistej bielizne, ktorá sa suší na balkónoch.

Ale najmä pre miestne deti zostávajú ulice Luníka dierou, čo do problémov sťahuje aj tých, ktorých rodičia sa snažili žiť lepšie ako ostatní. Dostali sa do nich aj chlapci z videa a ťažko povedať, či sa im dokážu vyhnúť v budúcnosti.

Problémové sídlisko pre nich bolo vzorom, ktorý im ukázal život z tej horšej stránky. No tí, ktorí pre nich mohli predstavovať život mimo Luníka, tí desiati policajti na stanici pred šiestimi rokmi, im nepredviedli nič lepšie.

Teraz najčítanejšie