Univerzita je podozrivá z falšovania skúšky a obchádzania zákona. Odborníkov nahradili stredoškolské učiteľky

Až 550 vládnych štipendií pre utečencov poskytne Slovensko do roku 2021, oznámil vlani minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák na pôde OSN. Dá sa predpokladať, že mnohí z nich začnú svoj pobyt u nás štúdiom v Centre ďalšieho vzdelávania na Univerzite Komenského.

Situácia tam však vôbec nie je dobrá, začať môžeme odborným zázemím: riaditeľka Janka Chládecká má doktorát zo sociálnej práce v Ružomberku, jej zástupkyňa je chemikárka Ľudmila Novák Ducká a tajomníkom sa stal bývalý telocvikár Miroslav Števčík. Vedúcou metodičkou útvaru pre jazykovú a odbornú prípravu sa stala Dana Krajčiová, ktorá učila biológiu na gymnáziu. Metodičkou pre slovenčinu ako cudzí jazyk je bývalá stredoškolská slovenčinárka Zlata Ilievová.

Táto zostava ľudí vo vedení už dnes zabezpečuje výučbu pre desiatky ľudí z rozvojových krajín, ktorí dostanú každý rok štipendiá od slovenskej vlády, aby mohli študovať na našich vysokých školách. Keďže väčšina z nich neovláda slovenčinu, pred štúdiom musia absolvovať ročný kurz. Študenti z celého sveta tak prichádzajú na Univerzitu Komenského, kde sa majú za desať mesiacov naučiť slovenčinu a ďalšie odborné predmety potrebné v ich štúdiu.

Svoju cestu za slovenským vzdelaním tak cudzinci začínajú na útvare pre jazykovú a odbornú prípravu (ÚJOP), ktorý je súčasťou centra ďalšieho vzdelávania (CĎV).

Keď sa človek začne o toto centrum zaujímať, dozvedá sa nepríjemné informácie. Počúva o neodbornosti a o obchádzaní zákonov. O šikane zamestnancov a mobbingu. O postupnom odchode skúsených ľudí zo školy. O tom, že cudzincov učia stredoškolské učiteľky, ktoré nevedia po anglicky. Dozvedá sa aj o falšovaní záverečnej skúšky.

Škriepky a nezhody medzi bývalými a súčasnými zamestnancami prebiehajú v mnohých inštitúciách a firmách. V tomto prípade sú však niektoré obvinenia vážne – a hoci bol na ne rektor univerzity viackrát upozornený, zostávajú nedoriešené a súčasné vedenie ich bagatelizuje.

Falšovanie záverečnej skúšky

Jedným z najvážnejších obvinení na adresu CĎV je kauza z roku 2014. Palestínsky študent Omar Al-Beiruti neurobil skúšku z chémie a hrozilo, že nebude môcť nastúpiť na štúdium medicíny. Študent neuspel v dvoch opravných termínoch, ani v mimoriadnom 15. júla. Tým sa všetky jeho možnosti vyčerpali a vystavili mu vysvedčenie so známkou Fx (nedostatočný). Na vysvedčení bola aj pečiatka so štátnym znakom a podpis riaditeľky centra Janky Chládeckej.

Bývalí zamestnanci si spomínajú, že krátko nato sa o študenta zaujímal predstaviteľ z palestínskej ambasády. Riaditeľka dnes intervenciu z veľvyslanectva vylučuje, hoci polícii tvrdila niečo iné. „Pani Chládecká tiež uviedla, že po tomto poslednom termíne, 15. 7. 2014, samotný študent a palestínska ambasáda napísali jej osobne žiadosť a povolenie opakovania mimoriadneho termínu doručil p. Ghannam z palestínskej ambasády, ktorej vyhovela,“ napísal policajný vyšetrovateľ.

Študent Al-Beiruti tak dostal ďalší termín skúšky – už piaty. Bývalí zamestnanci hovoria o tlaku vedenia, ktoré malo záujem, aby študent prešiel. Na piatom teste robila dozor nová lektorka v skúšobnej lehote, Dana Krajčiová. Test ostal neohodnotený, svoje hodnotenie Krajčiová napísala len ceruzkou na samostatný papier, nie je pod ním ani podpísaná. „Spôsob hodnotenia a forma opravovania testov sú výhradne na lektorovi,“ vysvetľuje tento neštandardný postup Krajčiová.

Redakcia Denníka N má fotokópiu testu k dispozícii. Hoci v ňom študent získal len 38 percent, dostal vysvedčenie so známkou E (dostatočný). Lektorka Krajčiová vysvetľuje, že okrem testu hodnotila aj čiastkové odpovede. „V celkovom výsledku študent vyhovel na 51 percent,“ tvrdí s tým, že takýto výsledok sa nachádza na druhej strane papiera.

Aj riaditeľka CĎV dnes tvrdí, že všetko prebehlo podľa predpisov. Odmieta, že by študent dostal päť termínov na skúšku, vraj boli len štyri. A keďže žiaden predpis neurčuje, ako má vyzerať hodnotenie, aj test, ktorý je opravený ceruzkou na samostatnom hárku papiera bez podpisu, je podľa nej v poriadku. „Lektorom dôverujeme,“ napísala. 

Lektorka Krajčiová je dnes vedúcou metodičkou. Študent Al-Beiruti, ktorý pokračoval v štúdiu medicíny na Slovensku a poberal tak štipendium 280 eur mesačne, na žiadosť o rozhovor nereagoval.

Na prípad sa sťažovali zamestnanci centra ďalšieho vzdelávania. Anonymne upozornili okresný úrad, cudzineckú políciu, ministerstvo školstva aj rektora. Ten posunul vec polícii, aby preskúmala, či sa riaditeľka Chládecká nedopustila zneužitia právomoci verejného činiteľa.

Polícia prípad uzavrela, pretože riaditeľka vraj podľa zákona nie je verejný činiteľ.

Šikana a mobbing

Bývalí zamestnanci CĎV ešte v roku 2015 upozornili rektora Univerzity Komenského Karola Mičietu, že po kauze palestínskeho študenta Al-Beirutiho a ich sťažnosti sa riaditeľka začala podriadeným vyhrážať. Vravela im vraj, že bolo podané trestné oznámenie za únik informácií – hoci informácie „unikli“ len hlavnej kontrolórke univerzity. Riaditeľka sa podriadeným vyhrážala prokurátorom a braním odtlačkov prstov. S odstupom času teraz Chládecká vraví, že obvinenia sú vytrhnuté z kontextu.

Lektorom v tom čase boli odobrané osobné ohodnotenia, a to bez zjavného pracovného pochybenia. Vtedajšia marketingová manažérka musela pre mobbing zo strany riaditeľky vyhľadať odbornú pomoc. Rektor sa k sťažnosti na šikanu a mobbing nevyjadril, vtedajších zamestnancov nepodporil, prípad nedal prešetriť.

Z centra tak postupne odišli viacerí odborníci a dlhoroční zamestnanci. Riaditeľka ich nahradila stredoškolskými učiteľmi a ľuďmi z metodicko-pedagogického centra, kde predtým pôsobila. Všetky riadiace pozície postupne obsadili ľudia, ktorí predtým v odbore nepôsobili. 

Šéfka na lehotu neurčitú

Útvar pre jazykovú a odbornú prípravu vznikal v 60. rokoch a rozvíjal sa spolu so svojou dvojičkou v Prahe. Za takmer šesť desaťročí pripravil na štúdium vyše 11-tisíc zahraničných študentov z viac ako 130 krajín.

V roku 2004 útvar zaradili pod centrum ďalšieho vzdelávania. S tým sa mnohí bývalí zamestnanci dodnes nevedia stotožniť, pretože samostatné lingvistické pracovisko sa týmto zlúčením stalo len súčasťou inštitúcie, ktorá poskytuje aj kurzy ako Digitálna fotografia, Prokrastinácia nie je lenivosť či Tréning všímavosti.

Bývalý rektor František Gahér vraví, že zlúčenie bolo správne, pretože činnosť útvaru bola vždy ďalším vzdelávaním. „Táto činnosť nebola vysokoškolským vzdelávaním – nespĺňala kritériá na štandardné vysokoškolské vzdelávanie, ktoré sa poskytuje v troch stupňoch,“ uviedol.

V minulosti bol útvar podľa Gahéra vyťažený výučbou zahraničných študentov zo spriatelených krajín – tak sa v socialistickom Československu hovorilo krajinám ako Kuba, Vietnam, Čína, Mongolsko či africkým krajinám. V 90. rokoch štipendistov ubúdalo a peniaze zo štátu už nestačili. „Zjednotením sa mohla dosiahnuť istá integrácia činností a synergický efekt,“ vysvetľuje Gahér.

Jazyková a odborná príprava cudzincov nie je lacná záležitosť. Desaťmesačný kurz stojí 3850 eur. Cez vládne štipendiá kurz zaplatí štát. Okrem toho dostávajú študenti štipendium 280 eur na mesiac. Z toho si musia zafinancovať život v Bratislave, vrátane stravy a internátu.

V roku 2012 sa riaditeľkou CĎV stala Chládecká. Na rozdiel od vedúcich katedier či dekanov fakúlt, ktorí sú volení na štvorročné obdobie, je riaditeľka vo funkcii na lehotu neurčitú. 

Stredoškolské učiteľky učia cudzincov, skúsenosti nemajú

Keďže počas vedenia riaditeľky Chládeckej odišli z CĎV viacerí zamestnanci, z učiteliek, ktoré dovtedy učili slovenčinu a literatúru na stredných školách, sa stali univerzitné lektorky slovenčiny. Vyučujú cudzincov z celého sveta, hoci niektoré ani nevedia po anglicky. S výučbou slovenčiny ako cudzieho jazyka nemajú skúsenosti. Riaditeľka CĎV v tom problém nevidí. Podľa nej sa stredoškolskí učitelia slovenčiny dokážu ľahko prispôsobiť a učiť slovenčinu aj cudzincov. „Toto nie je ani tak o kvalifikácii, ako o osobnom zanietení človeka,“ vysvetľuje.

Bývalý lektor Peter F. ’Rius Jílek si myslí, že riaditeľka problematike nerozumie. „Na to, aby mohol niekto profesionálne vyučovať slovenčinu ako cudzí jazyk, by mal mať v prvom rade absolvované vysokoškolské štúdium slovakistiky. Ale to tiež nestačí. Je predsa obrovský rozdiel medzi všeobecnovzdelávacím učiteľstvom, vedeckým smerom či slovenčinou ako cudzím jazykom.“

Jílek odišiel z CĎV tento rok, napísal o tom aj článok na blogu: „Myslenie odchované na szmáckom riadení si kritiku nepripúšťa, azda preto trend neustálej fluktuácie zamestnancov a odlivu tých kompetentných bude pokračovať. Projekt v podstate nemá veľké šance na úspech, ak sa doň budú montovať zamestnanci CĎV nerozumejúci jazykovede ako disciplíne.“

Súčasná metodička pre slovenčinu Zlata Ilievová učila pred nástupom do centra slovenčinu na bratislavskom gymnáziu. Tvrdí, že skúsenosti s výučbou slovenčiny ako cudzieho jazyka má, pretože za 20 rokov v školstve mala v triedach aj cudzincov. „Do školy prichádzali aj deti cudzincov, tie som, samozrejme, učila tiež, veď to bola súčasť mojej práce. Napríklad moja študentka, ktorá prišla zo Srbska v čase vojny, zmaturovala zo slovenčiny najlepšie z celej školy. Tiež som učila na bilingválnom gymnáziu, kde do bilingválnej triedy prichádzali deti cudzincov bez znalostí slovenského jazyka alebo ho ovládali len na úrovni A1, minimálne,“ vraví.

Ďalší bývalý lektor, Alexander Horák, pripúšťa, že za istých okolností vie aj stredoškolský učiteľ slovenčiny učiť slovenčinu cudzincov. „Potenciálne to dokáže hocikto s filologickým vzdelaním alebo ‚citom‘ pre jazyk. Podmienka však je, aby si osvojil odborné znalosti, metodické postupy a pedagogické zručnosti, ktoré v stredoškolsky orientovanej výučbe slovenčiny nemusia byť nevyhnutne prítomné,“ upozorňuje.

„Mnohé javy, ktoré sú z podstaty veci pre stredoškolákov so slovenským materinským jazykom samozrejmé, treba cudzincom vysvetliť premyslenou a vhodne zvolenou metódou, ktorá sa zásadne odlišuje od stredoškolskej metódy výučby slovenčiny ako materinského jazyka,“ dodáva Horák, ktorý učil na CĎV do roku 2015 a vo svojej dizertačnej práci na Jagellonskej univerzite v Krakove skúmal osvojovanie si slovenčiny Poliakmi.

Bývalí lektori Jílek aj Horák hovoria, že ich bývalé pracovisko je na úrovni strednej školy. „Je to zlá stredná škola,“ myslí si Jílek.

S názorom, že cudzincov môže učiť jazyk aj bežný stredoškolský učiteľ, úplne nesúhlasí ani Maryla Kouřilová z Karlovej univerzity v Prahe. „Prístup k jazyku a jeho štruktúre je úplne opačný. Študenti jazyk dopredu nepoznajú, nedá sa k nemu pristupovať analyticky, organicky,“ vysvetľuje. „Čeština ako cudzí jazyk sa učí ‚odspodku nahor‘, čeština ako materinský jazyk ‚odhora dole‘ – to je asi metaforicky najvýstižnejšie. Je potrebné získať skúsenosť s pohľadom na češtinu z druhej strany. Bežní češtinári s tým zo začiatku (a niektorí aj trvalo) majú problém,“ napísala.

Zákony sú zlé, tak ich obchádzame

V roku 2016 sa na CĎV v slovenskom jazyku a odborných predmetoch vzdelávalo 484 študentov z približne 50 krajín sveta. Krátkodobé vzdelávacie programy absolvovalo 136 študentov a 348 absolvovali dlhodobé polročné a ročné programy, uvádza výročná správa univerzity.

Škola má pritom problémy už pri prijímaní študentov. Ak chcú cudzinci študovať slovenčinu na CĎV, musia najprv získať prechodný pobyt na Slovensku. Podmienkou udelenia je, že musia cudzineckej polícii predložiť dôkaz, že sa budú pripravovať na štúdium na vysokej škole.

Cudzinci tak na políciu nosia rozhodnutie o prijatí. Problémom je, že CĎV im vydáva rozhodnutie o prijatí podľa vysokoškolského zákona, hoci ich štúdium nespadá pod tento zákon. Jazyková a odborná príprava je totiž súčasťou takzvaného ďalšieho vzdelávania, ktoré sa riadi samostatným zákonom.

Riaditeľka CĎV Chládecká teda vydáva úradné rozhodnutia s okrúhlou pečiatkou, odvoláva sa v nich na zákon o vysokých školách, no študenti sú už na druhý deň študentmi podľa zákona o ďalšom vzdelávaní. „Je to úplne korektné,“ vraví Chládecká a vysvetľuje, že to robí aj preto, aby vyhovela požiadavkám cudzineckej polície. Keď totiž v rozhodnutí o prijatí na štúdium nebol uvedený paragraf z vysokoškolského zákona, mali cudzinci problém so schvaľovaním prechodného pobytu.

Polícia to popiera. „V konaní o udelení prechodného pobytu sa neskúma, na základe akého zákona boli na jazykovú prípravu prijatí, ale podstatné je to, či budú následne prijatí na štúdium na tej vysokej škole, kde absolvujú jazykovú prípravu,“ napísala hovorkyňa polície Denisa Baloghová.

Spor o tom, podľa akého zákona cudzinci na CĎV študujú a ako majú byť prijímaní, nie je nový. Na nesprávne odvolávanie sa na vysokoškolský zákon upozornili zamestnanci rektora už v lete 2015. Rektor vtedy rozhodol jasne: „Uchádzači vzdelávacieho jazykového kurzu nemôžu byť prijímaní na štúdium v zmysle paragrafu 58 zákona o vysokých školách,“ napísal.

Riaditeľka Chládecká počúvla a vo svojich rozhodnutiach prestala písať paragraf 58. Dnes sa odvoláva na paragraf 1, ktorý však hovorí len o tom, že vysoké školy okrem iného poskytujú aj ďalšie vzdelávanie. Riaditeľke teda neumožňuje prijímať študentov. „Ale ani nezakazuje,“ reagovala na výhrady.

Rektor Mičieta za riaditeľkou CĎV stojí a na otázku, či neobchádza jeho jednoznačný pokyn z roku 2015, nereagoval. Celý problém je podľa neho spôsobený medzerou v zákone. „Opakovane sme na to upozorňovali ministerstvo školstva.“

Univerzita tvrdí, že kľučkovaním medzi zákonmi neuvádza políciu do omylu a postupuje podľa aktuálnej legislatívy, a tak bude naďalej prijímať študentov na ďalšie vzdelávanie podľa zákona o vysokých školách.

„Dovoľujeme si upozorniť, že ak má Univerzita Komenského v Bratislave interný problém s prijímaním študentov na jazykovú prípravu, je potrebné, aby nám to rektorát univerzity bezodkladne oznámil. Cudzinecká polícia hneď prijme adekvátne opatrenia,“ odkazuje polícia. 

Študenti sú prijímaní na kurzy, ktoré vlastne neexistujú

Problémy pri prijímaní študentov na CĎV nesúvisia len so zákonmi. Všetky programy, ktoré poskytuje útvar pre jazykovú a odbornú prípravu CĎV, sú neakreditované, pretože si to zákon nevyžaduje. Zdá sa však, že nie sú ani stabilné a menia sa podľa aktuálnej vôle riaditeľky. Tá prijíma študentov aj na programy, ktoré neexistujú a neexistovali. V januári 2017 napríklad vydala rozhodnutie o prijatí študenta na program „intenzívna jazyková príprava k štúdiu na vysokej škole“, hoci takýto program univerzita neposkytovala.

Univerzita poskytuje tiež 5-mesačné a 10-mesačné intenzívne kurzy slovenčiny. Hoci v ich popise je výslovne napísané, že sú určené „pre záujemcov, ktorí nebudú študovať na vysokých školách“, Chládecká pre Denník N povedala, že kurzy nemusia, ale môžu byť prípravou na štúdium na vysokej škole. „To nie je dané,“ povedala.

Ako je možné, že boli študenti prijímaní do vzdelávacích programov, ktoré v danom čase škola neposkytovala? To riaditeľka napriek opakovaným výzvam nevysvetlila. „Myslím si, že nepotrebujete moje odpovede,“ napísala.

Ak máte ďalšie informácie o fungovaní ÚJOP CĎV, môžete písať do diskusie alebo na [email protected].