Keď mu ochorel dedo, nórsky filmár o tom nakrútil silný a zároveň veselý film

Málo vecí je v starobe horších ako demencia. Keď nevyliečiteľným ochorením mozgu ochorel jeho starý otec, nórsky filmár DAVID ALRAEK (1982) spravil nezvyčajné rozhodnutie. Výsledkom je dokument S dedom na mesiac, s ktorým cestuje po Slovensku.

Spravili ste veselý film o smrteľnej chorobe. Ako je to možné?

Prvý zostrih v skutočnosti nebol taký odľahčený, bola to dosť depresia. Potom som si povedal, že toto nie je ono. Ak chceme do filmu dostať životnú energiu a hravosť môjho deda, musíme to prestrihať. Bude lepšie rešpektovať to, ako on sám chcel žiť a ako žil.

Aký bol váš starý otec, keď bol ešte zdravý?

Bol to hravý, vtipný a nesmierne energický človek. Životom sa rútil ako po diaľnici a nečakal na ostatných. Museli ste stíhať jeho tempo. Aj ako sedemdesiatnik bol stále plný nápadov, vynálezov, projektov. Neviem, kde sa brala tá chuť do života, ale mňa fascinovala.

Potom prišla diagnóza.

Akurát mal osemdesiate narodeniny. Najprv bola veľká párty a hneď na to mu lekári diagnostikovali frontotemporálnu demenciu. Do konca života mu zostávalo deväť rokov.

Už vtedy ste mali o ňom rozkrútený film?

Áno. Študoval som na filmovej škole, na ktorú ma v istom zmysle tiež priviedol on. Venoval mi moju prvú kameru. Chcel som ukázať, čo s ňou dokážem. Povedal som si, že spravím film o svojom dedovi, o sile jeho charizmy a osobnosti, ktorá ľudí inšpiruje.

 

Niekto iný by kameru v tom momente odložil, vy ste našli silu a chuť pokračovať napriek hroznej diagnóze.

Dedo mi dal k dispozícii náš rodinný archív. Bolo toho veľmi veľa, rodinu nakrúcal pri rôznych príležitostiach od 50. rokov. Prehrával som si tie staré zábery a videl som v tom ešte jeden príbeh: príbeh môjho života. Mal som pocit, že je úplne prirodzené v nakrúcaní pokračovať. Namiesto príbehu niekoho iného som mal šancu rozprávať príbeh o mne, ako deda vidím, ako si ho pamätám. Samozrejme, nehovorím, že to bolo jednoduché. Vždy, keď som šiel za dedom do domova seniorov, kameru som mal ako štít. Emócie boli veľmi silné.

Nebolo to za hranicou intimity?

Vždy, keď som mal pochybnosti, konzultoval som to s mamou. Ona je dedovou jedinou dcérou. A aj podľa nej film plne rešpektuje jeho ľudskú dôstojnosť.

Čo je najhoršie na frontotemporálnej demencii?

Na chorobu rôzni ľudia rea­gujú rôzne. Niektorí sú agresívni, iným sa začne rozpúšťať osobnosť. Dedovi sa stávalo, že neudržoval niť myšlienky, o niečom rozprával a rýchlo preskočil na inú tému. Strácal logické myslenie, miešali sa mu role, časy, miesta.

Čo si udržal do konca, bol nákazlivý humor. Esencia jeho osobnosti bola stále v ňom. Za tie roky som sa naučil to rozlišovať. Vedel som, kedy z neho hovorí len choroba a kedy je to skutočne on.

Na tejto diagnóze je najhoršie to, že s ňou nič nemôžete robiť. Musíte to prijať. Niekedy, keď mal dedo lepší deň, mohli sme s ním trénovať. Pamäť omnoho lepšie funguje, keď je obklopená vecami, ktoré človek dobre poznal. Keď sme vyrazili na výlet na sever Nórska, kde to dobre poznal a miloval to tam, bol ako vymenený, toľko si pamätal. Ale toto neplatí len o demencii. Každý človek sa vie vrátiť do detstva, zažiť jasný záblesk: áno, tak to bolo.

Pôvodne ste chceli zistiť, kam miznú stratené spomienky. Už to viete?

Uvedomil som si, že pamäť nie je jednoduché niečo, čo môj dedo strácal. Ani čo som strácal ja, lebo to boli aj moje spomienky na neho, ktoré sa strácali: boli to teda dva rôzne príbehy o pamäti. Čo som sa naučil, je, že vždy sa dá ísť hlbšie do vnútra človeka. Znovu získať spomienky, o ktorých ste sa možno nazdávali, že ich ani nemáte. Stále sú tam.

Existuje na to jedno cvičenie. Vyberte si náhodný dátum z vášho života a skúste sa rozpamätať na čo najviac vecí v tomto úseku. Sami budete prekvapení, na čo všetko si napokon pospomínate. Ľuďom s poruchami pamäti to ide ťažšie, nie je to však nemožné.

Čo je ľudská pamäť?

Je to niečo fascinujúce. To, čo vieme o pamäti, je len špička ľadovca. Nedávno som čítal štúdiu o falošných spomienkach. Koľko ľudí má bežne spomienky, o ktorých prisahajú, že ich zažili a pritom sa nikdy nestali. Z rôznych dôvodov si ich vykonštruoval ich mozog.

Premietli ste film starému otcovi? Čo na to povedal?

Snímku som dokončil minulý rok v októbri. Dedo zomrel v decembri. Stihol som mu premietnuť film pred premiérou a som za to vďačný. Bol zmätený, ťažko sa orientoval vo svete, ale pri filme pookrial, zastavoval prehrávanie, aby sa rozpamätal na ľudí, či na meno nášho psa.

Vtipné bolo, čo povedal nakoniec: David, keď tam toľko rozprávame o babách, mal si tam dať viac záberov na ženy, nech sa je na čo pozerať! Dobre sme sa za­smiali.