Herná vývojárka Šicková: Hry naučia deti, že môžu beztrestne zlyhať
Lucia Šicková robí vo firme Pixel Federation, kde vytvárajú počítačové hry. Má tam na starosti vzdelávanie. Verí, že hry môžu pomôcť aj v školách.
Lucia Šicková spolu so svojím manželom Šimonom zakladala pred desiatimi rokmi Pixel Federation, ktorá vyvíja hry. Lucia sa v Pixel Federation venuje vzdelávaniu v ich EduFactory. Má na starosti vzdelávanie v rámci firmy, ale aj projekty, v ktorých učia o tom, ako vznikajú hry, a vyučujú deti. Má tri deti – Dávida, Natana a Tamaru.
Aké hry hrajú vaše deti?
Najstarší Dávid je najväčší „gamer“. Je to dieťa, ktoré sa narodilo a kúsok DNA malo digitálny. Kvôli nemu sme nastavili systém, ktorý máme dnes. Mala som pri ňom väčšiu potrebu regulácie, lebo keby mohol, tak by sa nonstop hral. Dnes už veľakrát prichádza sám s nápadom, čo by si chcel stiahnuť. Má rád všetko možné – napríklad najnovšie hry od štúdia Amanita Design, je to české vývojárské štúdio, ktoré robí veľmi vizuálne krásne, logické puzzle hry, ktoré sú cielené skôr na dospelých. Ale aj 8-ročné dieťa ich zvládne. „Amaniťáci“ nám do života priniesli všetky svoje veselé postavičky, ktoré sme deťom kúpili, ako plyšákov, a všade s nami chodia. Dávid má rád aj hru Samorost 3, Botaniculu. Skúšal aj Machinárium, ale bolo to dosť ťažké. Keď som to hrala ja, tak mi v niektorých úlohách pomáhal, lebo som naňho príliš pomalá. Je väčší „gamer“ ako ja.
Hrávate spolu?
Snažím sa vždy pozrieť, čo deti hrajú, a snažíme sa hrať spolu. Ale ide o to, či mám čas a či ma zahrnú. Mám pocit, že keď som tam ja, má spoločná hra inú dynamiku. Viac sa spoliehajú, že im pomôžem. Keď ich nechám samých, pomáhajú si navzájom alebo si skúšajú, čo kto dokáže. To sa mi veľmi páči. Zavolajú ma, ak mi chcú niečo ukázať alebo ma do niečoho zatiahnuť, ale väčšinou má každý svoju hru.
A čo hrajú mladšie deti?
Prostredný Natan je autíčkár, takže si rád stavia autá, preteká alebo niečo buduje. Má rád hry od štúdia Toca Boca. A Tamarka má tri roky a učí sa písmenká, spieva si abecedu, môže si budovať interaktívne vláčiky, ktoré robia zvuky a menia tvary, ošetruje choré postavičky v nemocnici alebo sa hrá s virtuálnymi bábikami v domčeku či meste. Tým, že chodí do anglickej škôlky a aplikácie má v angličtine, tak sa v nej aj trénuje.
Ako im obmedzujete hranie?
Aj keď sme herní vývojári a moje deti majú povolené hrať sa, veľmi striktne dodržiavame pravidlá. Máme zavedený digitálny čas, nemáme televízor, takže deti majú 40 minút, ktoré si môžu minúť na digitálnu technológiu, a to je aj pozeranie rozprávky. Mladší málokedy tento čas využijú, skôr sa hrajú spolu alebo mi pomáhajú. Dávid je jediný, ktorý to intenzívne dodržiava. Nik z nich nemá mobil, lebo sú ešte príliš malí a môj im nedávam k dispozícii. Keď chcú svoj digitálny čas, vedia, že musia prísť a vypýtať si iPad, a keď zaznie budík, tak ho musia odovzdať. Ale nemáme s tým žiadny problém.
Prečo im obmedzujete čas na hranie?
Napriek tomu, že digitálne technológie sú pre mňa koníček, vášeň, práca, myslím si, že život je príliš zaujímavý aj mimo digitálnych technológií, aby sme sa limitovali len tým, čo ponúka obrazovka. Pre deti je obzvlášť dôležité, aby mali skúsenosť s rôznymi stimulmi, aby si mohli veci ohmatať a vyskúšali ich. Moji malí dvaja stále vymýšľajú pokusy, všade mám sódu bikarbónu s niečim pomiešanú a farby. Vyrastala som v dome, kde sme mali záhradu a stále sme boli špinaví s rukami v zemi. My sme v byte, tam sa to nedá, ale moje deti majú stále hlavy plné nápadov, večne niečo vymýšľajú. Zároveň potrebujú veľa pohybu, inak je to na nevydržanie.
Zvažovali ste, že im hry zakážete úplne?
Hra je pre mňa aktívny čas strávený pri obrazovke. Viem, čo hrajú, viem, že to nie sú násilné hry ani hlúposti. Úplný zákaz tiež nie je úplne správna cesta, lebo cestu k digitálnym hrám si vždy nejak nájdu. Snažím sa ich v tejto oblasti vzdelávať, kriticky rozmýšľať nad tým, čo hrajú a čo robia.
Odovzdajú vám tablet bez kriku a hádzania sa o zem?
Nemáme s tým problém. Vedia pravidlá, majú ich jasne nastavené niekoľko rokov. Na druhej strane, keď majú niečo rozohrané a potrebujú to dokončiť, vždy sa dohodneme a ja počkám, kým úlohu dokončia. To je podľa mňa dôležité, aby mohli uzavrieť akciu, ktorú robia, aby som im nezastavila niečo len preto, že máme pravidlo.
Čo sa môžu deti z hier naučiť?
Pri hrách majú deti hneď spätnú väzbu, či urobili dobre alebo nie. Majú priestor beztrestne zlyhávať. Skôr sa deti učia, že keď niečo urobia zle, neznamená to, že dostanú trest – len nedosiahnu to, čo chceli, a musia to skúsiť znovu a znovu, čo je podľa mňa do života veľmi dobrá zručnosť. Je to skôr výzva, ktorá pozýva na niečo viac. Pozitívne vnímam aj to, že na hrách vidím, ako sa posúvam.
Šimon Šicko: Raz budú hry aj v domovoch dôchodcov
Aké témy hier vyberáte svojim deťom?
Môj najstarší syn už hral napríklad Valiant Hearts, ktorá je o prvej svetovej vojne. Hrá za viacerých civilistov vo vojne a jedna z postáv zomrie. Zomrel neteatrálne, tak ako sa vo vojne zomiera, znenazdajky. Bol to veľmi silný moment, o ktorom sme sa veľa rozprávali. Ale napríklad ja som hrala hru This War of Mine (Táto moja vojna), ktorá je tiež z vojny, ale dieťaťu by som ju hrať nedala. Aj ja mám problém ju dohrať, lebo je intenzívna a emocionálne prežívanie je veľmi silné aj pre dospelého. Keď vyberám hry, hľadám aj pridanú hodnotu a zvažujem aj, na čo je dieťa pripravené.
V Pixel Federation máte na starosti vzdelávanie. Prečo je potrebné, aby sa firma ako vaša začala zaoberať vzdelávaním?
Som prirodzený samovzdelávač. Vždy ma bavilo učiť sa niečo nové. Bola som také to divné dieťa, ktoré sa tešilo po prázdninách do školy, lebo sa niečo nové naučí. Vždy som si zobrala knihu s cudzím jazykom a snažila som sa pochopiť princíp. Druhá vec bola obchodná potreba. Už pred Pixel Federation sme robili v hernom štúdiu a videli sme, že ľudia, ktorí k nám prichádzali do firmy, nemali niektoré zručnosti.
Aké?
Prichádzali k nám samouci; čo si vyžaduje vývoj hier, ich nik v štandardnom vzdelávacom systéme neučil. Učili sa to na svojich projektoch, pozeraním videí, prípadne mali skúsenosť z iného štúdia. Chýbalo im porozumenie toho, ako celý reťazec funguje – čo potrebuje od grafika programátor, ako mi má game dizajnér zadávať veci, ako do toho zapadá marketing. Tieto veci sú na prežitie na trhu herných aplikácií úplne kľúčové, lebo na jednej strane sympatizujem s romantickým pohľadom, lebo naivita je veľmi dôležitá a potrebná, ale treba aj stáť nohami pevne na zemi. V pretlaku digitálneho obsahu je veľmi ťažké preraziť, a aby sme prerazili, musia mať naši ľudia zvládnuté základné princípy. A už pred 11 rokmi sme videli, že ich ľudia nemali.
Zmenilo sa to?
Mladí ľudia, ktorí k nám prichádzajú zo škôl, dodnes nemajú takúto širšiu kompetenciu. A tretia rovina, prečo som do toho šla, je osobná. Moje najstaršie dieťa sa vyvíjalo veľmi špecificky a do určitého času sme mali obavu z rôznych nálepiek, ktoré od odborníkov dostávalo. Dodnes je v mnohých veciach špecifický, ale keby ste ho stretli, nepovedali by ste, že sme s ním niečo také v minulosti riešili. Je to aj preto, lebo sme ho dali do školy, kde sa mu môžu individuálnejšie venovať, a preto rozdiely medzi ním a rovesníkmi už nie sú takmer žiadne. Vzdelávanie nemôže byť plošné, lebo každý človek je iný a treba nájsť cestu, ako dané dieťa niečo naučiť a poskytnúť mu priestor, kde sa cíti dobre. EduFactory som zakladala už s Pixel Federation, a keď som sa vracala po materskej, bola to vec, ktorú som si vypýtala. Pixel vyrástol na Slovensku, mala som potrebu vrátiť niečo späť spoločnosti a vzdelávanie je voľba aj hlavy, aj srdca.
Najstaršieho syna ste dali najskôr do bežnej školy, po dvoch mesiacoch ste ju zmenili na experimentálnu Edulienka. Prečo?
Ani prvá nebola bežná. U Dávida sa nevedeli zhodnúť na diagnóze: buď to bola porucha autistického spektra, alebo narušená komunikačná schopnosť. Vedeli sme, že nie je komunikačne úplne silný, a potrebovali sme mu nájsť školu, kde by mal lepšie prostredie a menej detí. Chodil na Paneurópsku základnú školu, ktorá o sebe hovorí, že sa zameriava na deti s poruchou. Bol to však veľmi štandardný model – sedenie v lavici. Ja som angažovaný rodič, ktorý sa veľa pýta a chce vedieť, čo dieťa robí a ako sa má, aby som na to doma vedela nadviazať. Zrazu som nemala informácie, musela som si ich pýtať. Učiteľky boli zahltené prácou, určite urobili veľa práce v rámci podmienok, ktoré majú, ale mne ten systém nevyhovoval. Dávid tam nebol nešťastný, ale veľa nenapredoval. Videla som, že to nie je cesta, ktorou sa on učí. Štandardný spôsob, že sa posadíte a idete sa učiť spolu písmenká, naňho vôbec nefungoval. Potreboval ich podať inou formou. Ja som sama nevedela, ako ho veci učiť. Vedela som, ako s ním pracovať v bežných situáciách, používať nástroje, ktoré mu pomáhajú, ale nevedela som ho hlavné zručnosti učiť formou, akou som sa ich učila ja. Potom sme náhodou našli Edulienku, lebo Šimon s nimi robil skrz nejaký projekt rozhovor. Dali sme tam Dávidka na jeden deň na vyskúšanie, to bol koniec októbra. A od novembra tam Dávid nastúpil.
Bolo to lepšie?
Prvé dva mesiace boli veľmi ťažké, lebo je tam individuálnejšie zamerané vzdelávanie, ale veľkú zodpovednosť dávajú na dieťa. Sú tam deti v rôznom veku a preňho to bola veľká divočina. Na polrok mal preskúšanie a ja som s malou dušičkou čakala, ako ten test urobí. On si sadol, urobil a odišiel. Takže zvláda aj štandardné veci, lebo dostáva dobré zázemie, v ktorom vie rásť.
Väčšina škôl u nás nevie individuálne pristupovať k žiakom a nájsť ich individuálny talent, ktorý by rozvíjali. Prečo?
Je to problém, na ktorý neexistuje jednoduchá odpoveď, lebo keby existovala, bola by už implementovaná. Systém ako taký nie je nastavený dobre. Školy by potrebovali viac slobody nielen v tom, aké používajú doplnkové metódy, ale aj v tom, ako učia. Učenie po predmetoch nedáva komplexné porozumenie, čo je kľúčová schopnosť pre toto storočie. Nie je len chemický prvok, ale ten je súčasťou širšieho komplexu, kde sú možno fyzikálne javy, súvislosti medzi prvkami a je to zasadené v biologickom komplexe. Učíme sa zlomky, ale nie porozumenie celého systému. Tak ako vo výchove treba múdreho dospelého, ktorý sa snaží dieťa navigovať viac ako upratovať niekam, tak aj školy potrebujú múdrych učiteľov, ktorí dávajú deťom skôr priestor samoobjavovať a dávať im dostatočné množstvo stimulov na preskúmanie a zisťovanie súvislostí. Ale chápem, že byrokracia aj systém im zväzujú ruky.
Je dnes spôsob výučby na bežných školách, keď deti sedia v laviciach a počúvajú učiteľov, vhodný?
Je vhodný pre dospelého, ktorý pracuje? V rámci firmy sa stále snažím rozmýšľať, či to, čo robím, robím dobre. Či ľudia, ktorých sa snažím posúvať, sa aj posúvajú. Či dostávajú všetky informácie, ktoré potrebujú, aby mohli rásť. Či majú vhodné prostredie na prácu. A stále sa pýtam: robí toto vzdelávací systém?
Na akú odpoveď ste prišli?
Nechám to ako otvorenú otázku. U nás máme miesta určené na oddych, na cvičenie, snažíme sa dať ľuďom priestor, aby sa vedeli koncentrovať na prácu, ktorú robia, ale aj aby boli v rovnováhe fyzické a psychologické potreby. A teraz si predstavte to dieťa, ktoré do šiestich rokov môže behať, lietať, hrať sa a zrazu je posadené do lavice, vedľa človiečika, ktorého nepozná, kde má sledovať učiteľa, potom má päťminútovú prestávku a zas 45 minút má sedieť a pasívne počúvať. A potom máme deti diagnostikované na rôzne poruchy, majú asistentov, lieky, lebo sa na ten systém nevedia prispôsobiť. Nie je to dobrý systém.
Vidíte, že sa to zlepšuje?
Vznikajú ostrovy pozitívnej deviácie, a nielen v Bratislave, ale po celom Slovensku. Sú krásne projekty ako Komenského inštitút, ktorý dáva učiteľom líderské zručnosti a podporu v rámci inovatívnych postupov. Sokratov inštitút, ktorý vychováva vysokoškolákov. Sú školy ako Narnia, bratislavský Félix a banskobystrický Filip, sú rôzne bunky ako Edulienka, sú úžasní učitelia, ktorí dávajú deťom nad rámec toho, čo majú. A aj zo systémového hľadiska, Učiace sa Slovensko nie je zlý dokument, hoci potrebuje dotiahnuť. Veci sa dejú, a dejú sa preto, lebo nemáme na výber. Budú sa musieť diať, lebo už teraz cítime, že mladí odchádzajú v momente, keď dostanú možnosť odísť, lebo vidia, že vzdelávací systém v zahraničí možno nie je stopercentný, ale je lepší ako u nás. My musíme nevyhnutne niečo spraviť, aby sme systém zlepšili. Ako firmy nemáme na výber – musíme podávať výkon a zarábať. Aby sme prežili, musíme sledovať, čo sa deje vo svete, musíme dynamicky reagovať, ale systém nie je do toho až tak tlačený.
Prečo?
Finančné toky sú tam dané. Možno nie sú úplne optimálne, ale nech sa deje, čo sa deje, peniaze z rozpočtu prichádzajú, takže tam nie je taký tlak.
Ako vyzerajú vaše programy pre deti? Čo s nimi robíte?
Deti zo základných škôl k nám chodia na exkurziu. Pre deti od 10 do 13 rokov robíme tábory. Deti u nás „pracujú“, dostávajú úlohy, testujú hry, vypracovávajú návrhy na zlepšenie hernej mechaniky alebo hľadajú, kde sú v systéme chyby, čo by urobili inak. Do toho majú bloky prednášok, workshopov o tom, čo je herný vývoj, a potom vypracovávajú zadanie, ktoré prezentujú pred rodičmi.
Čo škola žiakom nedáva a mala by?
Napríklad stredoškolákov a vysokoškolákov by škola mala pripraviť buď na vedu, alebo umenie, alebo prax. Akademická vetva funguje podľa mňa celkom dobre, ale príprava na prax, najmä v tom digitálnom biznise, nefunguje najlepšie. Na málo školách učia veci, ktoré využívame. Aj keď je pravda, že nástroje sa menia veľmi rýchlo a školy nemajú takú veľkú flexibilitu. A na to, aby to mohli učiť, potrebujú odborníkov, ktorí to budú vedieť naučiť.
Majú napríklad základy programovania?
Na vysokých školách sa učia technicky dobré veci, ale nie sú vedení k multidisciplinárnej tímovej práci, komunikácii, k tomu, aby sa pýtali a rozmýšľali nad tým, čo majú robiť, ako si vyhľadať informácie. To, či má niekto aktívny prístup a motiváciu sa učiť, nie je plošné, ale záleží to na konkrétnom človekovi.
V jednom rozhovore ste povedali, že váš najstarší syn sa učil programovať, keď mal 8 rokov. Kedy je primeraný vek na to, aby sa to deti začali učiť?
Je to veľmi individuálne. Dávid bol v kontaktne s niečím, ako je programovanie, už keď mal päť či šesť rokov, lebo ho to bavilo. Nie je to programovanie v zmysle, že si sadne a píše v C++. Je to blokové programovanie vyslovene pre deti, aby bolo vizuálne, jednoduché, hravé. Učí základné algoritmické rozmýšľanie. Máme aj fyzickú hračku, ktorá funguje na princípoch programovania – je to malý robot ovládaný drevenou doskou, do ktorej sa vkladajú rôznofarebné tvary: kruhy, štvorce, trojuholníky. Tie majú predprogramovanú funkciu („Robot, pohni sa doprava, doľava!“), ktorá sa spustí vložením správnej kocky. Ale mojich malých to nebaví, sú úplne iní. Radšej si spravia sopku zo sódy bikarbóny, kde im to vybuchuje po byte.
Mali by sa deti na základnej škole učiť základy programovania?
Malo by to byť v ponuke. Mal by to však zvážiť rodič, dieťa a aj učiteľ. Nútiť dieťa do programovania, aj keď najzábavnejšou formou, nemusí byť dobrá cesta. Ale mali by mať možnosti a nebáť sa dať aj najmladším hračky, ktoré majú základy programovania, ako náš robot Cubetto.
Obmedzujete deťom digitálny čas. Je to cesta, ako predísť závislosti? Vnímate závislosť od hier ako reálne riziko?
Uvedomujem si, že toto je veľmi pálčivá a polarizujúca téma. Snažím sa k nej pristupovať zodpovedne, veľa si študujem názory a fakty z oboch strán a snažím sa urobiť si čo najtriezvejší názor. Je to téma, ktorá si vyžaduje múdreho dospelého, lebo dieťa si nevie určovať hranice. Pozrite sa na dospelých, koľko z nich nevie pustiť svoje mobilné telefóny z rúk. Vďaka digitálnym technológiám je stále veľa informácií na dosah, akýkoľvek klik prinesie atraktívny obsah. Dieťa si nevie povedať, že už mi toho obsahu stačilo. Ale to si nevedia povedať ani mnohí dospelí. Dať dieťaťu jasné hranice je veľmi rozumné. Tiež by sme nechceli, aby dieťa celý deň behalo alebo bolo len nad knihou, lebo v určitom momente to už preň nie je dobré. Treba nájsť zdravú mieru; my sme sa to naučili pri Dávidovi, keď sme riešili jeho diagnózu. Pracovali sme s organizáciou F84, ktorá zastrešuje deti s autizmom, a ukázali nám, ako s ním pracovať; my to aplikujeme aj na mladšie deti.
Ako to vyzerá?
Dávid veľmi dlho nerozprával, veľa vecí sme si hovorili cez obrázky. Napríklad pre deti je koncepcia času veľmi abstraktná. Ak mu poviete, že má teraz niečo odložiť alebo že má posledných päť minút, tak to nefunguje. Päť minút pre deti nič neznamená. Naučili nás napríklad používať vizuálne časovače – je to doska, kde sú nalepené tri objekty, a ich odlepovaním sa dieťa učí, že mu ubúda čas. „Teraz máš ešte tri jahôdky, aby si skončil aktivitu, teraz máš len dve.“ Uvedomujem si element závislosti, ale podľa mňa môžeme byť závislí od hocičoho, preto je dôležité nastaviť deťom aktivity v čase tak, aby boli rôznorodé. Vidím to na Dávidovi, ktorý je síce veľmi digitálny, ale sú dni, keď si na iPad nespomenie, lebo práve kreslí svoj komix alebo číta knihu, ktorá ho baví.
Máte projekty aj pre vysokoškolákov. Vy ste povedali, že keď ste prišli na vysokú školu, bolo to pre vás sklamanie. Prečo?
Predtým som mala veľmi dobrú strednú školu, ktorá ma dostala z komfortnej zóny. Chodila som najskôr na gymnázium v Pezinku, kde boli niektoré veci náročnejšie, lebo mňa memorovanie až tak nebavilo, radšej veciam porozumiem. Potom som išla do Banskej Štiavnice na jazykové gymnázium, ktoré volali Tuzex, a učili nás lektori zo zahraničia. Učila som sa veľa vecí v cudzom jazyku a bol to úplne iný typ učenia. Dostala som do rúk Samuelsona, čo ma vydesilo, ale úplne inak sme s ním pracovali, analyzovali sme ho, venovali sme sa téme, kým sme ju úplne neuchopili. Potom som prišla na Ekonomickú univerzitu a mala som pocit, že veľa tém sa preberá povrchne, len aby sa odčiarkli, a nie preto, aby sme ich pochopili. Chcem veriť, že sa to medzičasom zmenilo.
Keď komunikujete s vysokoškolákmi u vás, máte pocit, že sa to zmenilo?
Chodím veľa rozprávať na školy a vždy ma prekvapuje tá pasivita. Chodia k nám ľudia aj zo zahraničia a je to strašný rozdiel. Teraz u nás boli dvakrát študenti z University of Virginia – pýtali sa ma, kým som rozprávala, a keď som skončila, pýtali sa ma ďalších 45 minút. Ale to neboli otázky zo slušnosti, išli do hĺbky a niekedy na ne ani neviem odpovedať. Na našich školách už vymýšľam formy, ako ich k otázkam motivovať. Ja nie som zástancom odmeňovania, ale asi ich treba niečím zobudiť. Študentov si delím na tri skupiny – prvou sú tí, ktorých zaujme téma, pýtajú sa a sú super. Druhá skupina príde a nič o nás nevie, ale zaujme ich prednáška, a potom sú tí, čo sú úplne apatickí. Neviem, či ich nezaujala téma, môj spôsob prezentácie alebo nemajú radi hry, prípadne ich nebaví nič.
Prečo sa naši študenti pýtajú menej ako tí zo zahraničia?
Mám pocit, že sa tu berieme veľmi vážne. „Ja som učiteľ, profesor a musíš ma rešpektovať pre to, čo reprezentujem.“ No čím viac človek vie, tým viac by sa o to mal deliť a mal by byť otvorený. A nie aby vzdelanie vzďaľovalo. Mám pocit, že v školách majú stále strach z autorít. Žiaci nie sú vedení pýtať sa, lebo by mohli dať aj nepríjemné otázky. Ja mám rada nepohodlné otázky, lebo ma nútia rozmýšľať a niekedy ma môžu priviesť k tomu, že si niečo ešte doštudujem.
Cieľom EduFactory je aj rozumné využívanie hier na školách. Vedia dnes školy využívať potenciál hier?
Ideme urobiť jedne pokus. Na Slovensku vznikajú veľmi zaujímavé edukačné hry. Pomohli sme vytvoriť schému s Fondom na podporu umenia pre hry, ktoré majú umelecký alebo edukatívny charakter. Vytvorili sme projekt Nimbus a v októbri pôjdeme do troch miest, kde chceme ukázať 12 edukatívnych prístupov – 10 slovenských a dva z Fínska. Spolupracujeme s Petrom Vesterbackom, ktorý tvoril Angry Birds a dnes sa venuje edukatívnym hrám. Uvidíme, ako sa k tomu postavia školy, učitelia a aj deti.
Aké hry tam sú?
Nie sú všetky digitálne. Je tam dosková hra, ktorá sa vracia k Dobšinského rozprávkam. Jedna učí matematiku cez rozšírenú realitu, ďalšia učí o recyklácii a iná vyučuje hudbu.
Mohla by existovať škola, ktorá by vyučovala len hrami?
Mohla by. Sú pokusy rôzneho typu. Pre mňa „gamifikácia“, teda využívanie hier pri vzdelávaní, napríklad nie je len to, že dostávate hviezdičky. Je to pre mňa to, že v hrách je rýchla spätná väzba, dieťa aj rodič vidí, ako napreduje, a naučí sa, že zlyhanie je prirodzené. Čiže ide o využívanie prvkov pozitívnej psychológie, koncepcie „flow“ (toku), ktorá má jasné parametre, ktoré sú na vzdelávanie ľahko aplikovateľné.
Aké hry sa hráte, keď si chcete oddýchnuť?
Skúšam, čo je nové. V telefóne mám vždy aj srdcovky, ako napríklad momentálne Botanicula od Amanita Design, a teším sa na ich novú hru Chuchel. Hrám hry aj preto, že pracovne skúmam tie, ktoré sú podobné našim. A potom mám hry s pridanou hodnotou, ktoré mám veľmi rada – vždy tam je silný príbeh alebo väčšie emocionálne zapojenie. Ale milujem Civilizáciu, kde si môžem budovať svoje svety, a najviac ma bavila Polytópia, kde som si stavala svoje malé civilizácie. Nemám však dosť času hrať sa.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
