Denník N

Ako populisti vyhrávajú, aj keď prehrávajú 

Blond je nová hnedá. Voz s Adolfom Hitlerom, Geertom Wildersom, Marine Le Penovou a Donaldom Trumpom na nemeckom karnevale. Foto – TASR/AP
Blond je nová hnedá. Voz s Adolfom Hitlerom, Geertom Wildersom, Marine Le Penovou a Donaldom Trumpom na nemeckom karnevale. Foto – TASR/AP

Povedať, že „ľud“ sa stavia proti „establišmentu“ nie je neutrálnym opisom politického vývoja, v skutočnosti je to prijímanie populistického jazyka. 

Autor je profesorom politológie na Princeton University

Dnes sa zdá, že úplne všetky voľby v Európe sa dajú zjednodušiť na jednu základnú otázku: „Je to víťazstvo či prehra populizmu?“ Až po marcové voľby v Holandsku sa zdala byť populistická vlna – alebo „cunami“, ako to nazval bývalý líder Strany nezávislosti Spojeného kráľovstva Nigel Farage – nezastaviteľná. Lenže teraz táto vlna náhle ustúpila: po veľkých víťazstvách Emmanuela Macrona vo francúzskych prezidentských a parlamentných voľbách už údajne zažívame „postpopulistický moment“.

Žiaľ, takýto pohľad na rast a pád populizmu si zaslúži označenie, ktoré sa prikladá samotnému populizmu: je zjednodušujúci. Keď niekto hovoril o nezastaviteľnej vlne, bral ako samozrejmosť, že referendum o vystúpení Spojeného kráľovstva z Európskej únie a víťazstvo Donalda Trumpa v amerických prezidentských voľbách boli triumfom populizmu a nie establišmentových konzervatívcov.

„Skutočná“ polovica

Iste, Farage i Trump sú populisti, lenže nie preto, že kritizujú elity. Napokon, ostražitosť voči elitám môže byť v skutočnosti znamením demokratického angažovania sa. To, čo odlišuje populistov, je ich tvrdenie, že len oni reprezentujú „skutočných ľudí“ či „tichú väčšinu“. Pre populistov voľby nie sú len otázkou odporujúcich si politických názorov, sú o osobnej korupcii, nemorálnosti a fundamentálnej nelegitimite všetkých ostatných uchádzačov o moc.

Menej zjavné, ale zhubnejšie je to, keď populisti naznačujú, že občania, ktorí nezdieľajú ich koncepciu „ľudu“, a teda populistov nepodporujú, sú menej ako legitímnou súčasťou politického zriadenia. Vezmite si len Farageovo tvrdenie, že brexit bol „víťazstvom skutočných ľudí“. Tým naznačil, že 48 percent voličov, ktorí volili, aby krajina zostala v Európskej únii, vlastne nemusí byť súčasťou „skutočného“ britského ľudu.

Alebo si spomeňte na Trumpovo vyhlásenie z jedného minuloročného mítingu: „Jedinou dôležitou vecou je zjednotenie ľudí – pretože iní ľudia neznamenajú nič.“ Inými slovami, populisti rozhodujú, kto sú „skutoční“ ľudia, a ktokoľvek, kto sa odmietne stotožniť s populistickými podmienkami, je z tejto skupiny vylúčený. Dokonca aj v takom prípade, ak je vlastníkom britského či amerického pasu.

Populizmus je tak formou antipluralizmu. Povedať, že „ľud“ sa stavia proti „establišmentu“ nie je neutrálnym opisom politického vývoja, v skutočnosti je to prijímanie populistického jazyka. Akceptuje totiž tvrdenie populistov, že to oni sú autentickými reprezentantmi „ľudu“.

Bez elít by to nešlo

V skutočnosti sa postavy ako Farage a holandský krajne pravicový populista Geert Wilders nikdy ani len nepriblížili k tomu, aby na svoju stranu získali väčšinu voličov. Keď politici a novinári lenivo pripúšťajú, že populisti vyjadrujú „skutočné obavy“ ľudí, ukazujú hlboké neporozumenie toho, ako demokratická reprezentácia v skutočnosti funguje.

Demokratická reprezentácia neznamená mechanický prenos objektívne daných záujmov a identít. Záujmy a identity sa tvoria dynamicky podľa toho, s akými ponukami prichádzajú politici, a ako na ne občania odpovedajú. Napríklad Trump nepochybne uspel v presviedčaní niektorých Američanov, aby sa vnímali ako súčasť hnutia bielej identity. Lenže táto identita – a spôsob, akým jej stúpenci utvárajú svoje záujmy – sa môže v budúcnosti opäť zmeniť.

Obraz nezastaviteľnej populistickej vlny bol vždy mätúci. Farage nedoviedol Britov k brexitu sám. Potreboval pomoc establišmentových konzervatívcov ako Boris Johnson a Michael Gove. (Obaja teraz slúžia v kabinete premiérky Theresy Mayovej.) Podobne ani Trump nebol zvolený ako kandidát nejakého protestného hnutia bielej robotníckej triedy. Naopak, reprezentoval veľmi dobre zavedenú stranu a dostal požehnanie od ťažkých republikánskych „váh“ ako Rudy Giuliani a Newt Gingrich.

Ak vôbec niečo Trumpova voľba hovorí, tak je potvrdením, akou rozdelenou sa americká politika stala: 90 percent ľudí, ktorí sa identifikujú ako republikáni, volilo súčasného prezidenta; zjavne nemohli voliť demokratku, i keď mnohí z týchto ľudí v prieskumoch priznali hlboké pochybnosti o nominantovi svojej strany. Do dnešného dňa neprišiel v západnej Európe či v Severnej Amerike k moci žiadny krajne pravicový populista bez toho, že by spolupracoval so zavedenými konzervatívnymi elitami.

Keď konzervatívci kopírujú populistov

Myšlienka, že holandské a francúzske voľby boli znakom príchodu „postpopulistického momentu“, nedokáže rozpoznať rozdiel medzi populizmom ako nárokom na morálny monopol na reprezentáciu a opatreniami – spomeňte si na reštrikcie v oblasti imigrácie –, ktoré typicky presadzujú populisti ako súčasť svojej politiky exkluzívnej identity. Napríklad Wildersovi, ktorý je skutočne populista, sa v marci darilo horšie, ako sa očakávalo. Jeho hlavný konkurent, stredopravicový premiér Mark Rutte, však prijal rétoriku podobnú Wildersovej a hovoril imigrantom, že ak sa nechcú správať „normálne“, mali by opustiť krajinu.

Rutte sa nestal populistom – netvrdí, že je jediným legitímnym reprezentantom autentických holandských ľudí. Lenže politická kultúra sa posúva doprava bez to, aby to tamojší občania demokraticky odsúhlasili. Populisti môžu víťaziť dokonca aj vtedy, keď nominálne prehrajú, a to vtedy, ak konzervatívci jednoducho skopírujú ich myšlienky.

Túto dynamiku bolo jasne vidieť v nedávnych britských voľbách. Premiérka Mayová, ktorá zvolala predčasné voľby, keď mali konzervatívci v prieskumoch verejnej mienky 20-percentný náskok, stavila na to, že môže zničiť Farageovu UKIP tým, že ju bude imitovať. V tomto uspela, ale svojou trumpovskou rétorikou vyzývajúcou Britov, aby sa zjednotili za jej „silnou a stabilnou“ vládou, mnohých občanov odradila.

Medzivojnové poučenie

Ako poukázal Daniel Ziblatt z Harvardovej univerzity, konsolidácia demokracií v Európe úplne závisela od správania konzervatívnych elít. V medzivojnovom období, keď si konzervatívci vybrali spoluprácu s autoritatívnymi a fašistickými stranami, demokracia nakoniec zomrela. Po druhej svetovej vojne sa rozhodli, že sa budú držať pravidiel demokratickej hry, dokonca i keď to nevyhovovalo zásadným konzervatívnym záujmom.

Naša doba sa nedá tak ľahko porovnávať s medzivojnovým obdobím a dnešní populisti nie sú fašisti. Poučenie je však stále rovnaké: osud demokracie určujú tak rozhodnutia dnešných elít, ako aj výzvy, s ktorými prichádzajú bojovní outsideri. Tí, ktorí spolupracujú s populistami alebo kopírujú ich myšlienky, za to budú zodpovední.

© Project Syndicate

 

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie