Ako syna kulaka ho komunisti poslali do bane, dom rozobrali, otca zatkli

Jozef Sollár sa narodil 13. februára 1930 v dedine Lehota pri Nitre. Jeho otec vlastnil rozsiahly roľnícky pozemok, pričom veľkou pýchou rodiny boli najmä Sollárove kone.

Jozef bol odmalička naučený pomáhať pri práci na roli. Keď mal dvanásť rokov, z rodinného statku odišiel sluha, takže Jozefov otec musel ísť vypýtať syna do miestnej školy, aby mohol načas prerušiť učenie a vypomáhať doma.

Neskôr sa Jozef začal učiť za strojného zámočníka. V remesle sa však nakoniec nevyučil. Iba pol roka pred tovarišskými skúškami totiž rodinný statok opustil ďalší sluha, a tak musel Jozef opäť vypomôcť otcovi, ktorý sám pracovať nevládal.

Práca na rodinnom majetku bola pre mladého Jozefa prioritou. Od detstva vedel robiť takmer všetku potrebnú robotu a dobre rozumel otcovým koňom, ktoré, ako vraví, počúvali iba majiteľa.

Do pokojného dospievania nijak vážnejšie nezasiahli vojnové udalosti štyridsiatych rokov. „Niečo som aj po nemecky vedel. Tam u nás v Lehote boli nemeckí vojaci. Aj sa smiali zo mňa, čo som povedal, uťahovali si zo mňa. Nad Lehotou boli drevené baraky a tam boli ako vojnoví rekreanti. Liečili sa tam zranení, rovnako boli aj v škole.

Sollár spomína, že Lehoťania mnohokrát požiadali nemeckých vojakov o výpomoc pri práci, a oni im neraz aj pomohli pri siatí či orbe.

Koncom vojny, keď Sovieti z východu postupne oslobodzovali územie Slovenska, vojaci zrekvirovali aj Sollárove kone. „Rusi keď prišli, tak hneď pobrali kone. Jedného otec s pomocníkom zachránili tak, že ho dali do pivnice. Ten kôň bol inak múdrejší než človek,“ spomína pamätník na otcovo obľúbené zviera.

Komunistické prevzatie moci v Československu prebehlo v čase, keď Jozef dovŕšil dospelosť. Až do roku 1950 neprestajne pracoval s otcom na statku, staral sa o kone, zbieral úrodu, kŕmil zvieratá a na iné veci vlastne ani nemal čas.

Ako sám vraví, nemal veľa kamarátov a na rozdiel od rovesníkov sa nechodil ani zabávať, keďže roboty bolo stále nadmieru. Jeho život sa výraznejšie zmenil až po nástupe na vojenčinu, keď netrvalo dlho a rodina Sollárovcov čoskoro pocítila následky násilnej kolektivizácie.

Znárodnenie rodinného statku

Súkromný roľnícky majetok, ktorý zabezpečoval Sollárovcom živobytie bol za komunistickej vlády vystavený štátnym obmedzeniam. Poľnohospodárstvo bolo znárodnené a individuálni roľníci ako Jozefov otec museli vstúpiť do družstiev. Obyvatelia Lehoty novú politiku „socializácie roľníctva“ neprijímali ochotne, keďže samostatné hospodárenie bolo prakticky zlikvidované.

Okrem presvedčených komunistov sa tak aj medzi Lehoťanmi našli mnohí, ktorí spočiatku odmietali začleniť vlastné statky do jednotných družstiev. Ani Jozefov otec neprivítal vznik družstiev s nadšením, naopak, celý rok do neho odmietal vstúpiť.

„K otcovi chodili predseda a agronóm, darebáci, ktorí boli nezamestnaní. Otec im hovoril: ,Hentí mi budú rozkazovať? Čo nevedia nič? Ani čo je krava alebo kôň? Čo nerobili zatiaľ nič?‘“

Kolektivizácia však neprebiehala na dobrovoľnej báze a nenásilne, naopak, od vzniku prvého JRD v roku 1949 bolo jasné, že samostatní  roľníci budú ako domnelí nepriatelia robotníckej triedy čoskoro úplne zlikvidovaní.

Jozef Sollár spomína, ako im okrem pravidelných návštev straníkov a neustáleho presviedčania dali pocítiť, že hospodáriť na vlastnom nie je žiaduce. „Boli sme na jarmoku a prišli družstevníci, že kúpia kone. A otec im vravel: ,Za čo ich chcete kúpiť, však nemáte peniaze!‘ Odpovedali mu, že nemajú, ale potom by zaplatili.“

Jozefov otec sa pochopiteľne nechcel svojich cenných zvierat tak ľahko vzdať. O niekoľko dní však svoje kone našiel otrávené. „To potom ten chlap, čo plemenil kravy, ten poznal maštaľ, vedel, kde sú kone, tak im nasypal jedu a zdochli obidva.“

Násilné združstevňovanie postihlo rodinu Sollárovcov s definitívnou platnosťou začiatkom jesene 1951. To už Jozef slúžil na vojenčine a otec s pomocníkom ešte robil na vlastnom statku. „Narukoval som, rok som bol na vojne a až po roku otca zlikvidovali. Stíhal zatiaľ robiť sám. Keď raz prišiel žandár, bola plná sýpka obilia a už sa začal vypytovať. Vyzval otca, aby sa išli rozprávať na ulicu. Vyšli na ulicu, prišlo prvé auto, zastavilo, otca prinútili nasadnúť a už bol zavretý.“

Pán Sollár spomína, ako bezprostredne po zatknutí a odvezení otca boli družstevníci pripravení nakŕmiť ich zvieratá. Vyprázdnili sýpku, pozbierali zvyšnú úrodu a spoločne so zvieratami všetko presunuli na JRD.

Jozefovho otca zatkli, vypočúvali a uväznili ako triedneho nepriateľa – kulaka poškodzujúceho štátne poľnohospodárstvo.

Syn kulaka v PTP

1. októbra 1950 Jozef Sollár narukoval na vojnu. Po pešom výcviku ho pridelili do tzv. školy práce, kde sa narýchlo vyučil za baníka. Na základe kádrových posudkov bol ako politicky nespoľahlivý pridelený do Pomocných technických práporov (PTP). V nich si mal vojenčinu odslúžiť formou povinnej práce.

Jozefova „prevýchova“ sa odohrávala v tábore PTP v Petřvalde na Morave. Tu bol do roku 1954 umiestnený ako baník. Nepohodlný spoločenský pôvod bol príčinou, že Jozef strávil na vojenčine nakoniec až tri roky.

V tábore PTP v Petřvalde baníci ťažili uhlie v bani Václav. „V jednej bani, na jednom mieste. Voľaktorí po dvoch rokoch išli domov. Kádrové posudky prišli, mne prišiel zlý.“

Ťažba prebiehala v rámci tzv. vojenských úderiek, čo boli vlastne pracovné skupiny, do ktorých boli rozdelení „petepáci.“ Ako sám Jozef hovorí, medzi pracujúcimi brancami a klasickými baníkmi panovala často nevraživosť. Tá bola podnietená aj určitou konkurenciou medzi nimi.

„Tam každý musel makať. Čo sme bola partia, vojenská úderka, sme boli lepší než druhí. Starí baníci nás nenávideli. Kazili sme im normy, boli sme rýchlejší. Nadávali koľkokrát, lebo normy stupňovali aj im podľa nás.“

Pracovný čas sa často natiahla, pokým sa nesplnil plán. Podľa slov pána Sollára „koľko percent ste robili, toľko ste jedli“, a za dobré pracovné výkony dostávali tzv. hornícky prídavok, čiže „taký kus slaniny ako prst“. Počas prvého dňa v bani mal Jozef, podobne ako ďalší novopečení baníci, veľký strach.

Spomína, že prvé dni boli problematické a trvalo asi mesiac-dva, kým si na prácu pod povrchom zvykol. Okrem samotnej fyzickej náročnosti práce tu bolo tiež riziko častých úrazov aj ohrozenie života.

Jozef bol pri práci svedkom nejedného závalu i smrteľnej nehody. „Mali sme tam živý výťah z poschodia na poschodie. Ja som mal službu spúšťať ľudí dolu, ja som bol dole a druhý kolega hore. Jedným razom sa však predo mnou zablyslo, lampa spadla dole a chlap spolu s ňou. Neďaleko od nás robili na priekope, tak som bežal po nich, že spadol chlap do šachty. Ale už bol mŕtvy. Vyzutý, baganče ostali tam. Potom ho zobrali preč a viac sme ho nevideli.“

Ani po dvoch rokoch povinnej vojenčiny Jozefa spolu s niektorými ďalšími „petepákmi“ neprepustili do civilu. Nevedeli, kedy a či vôbec z baní odídu. Nadriadení od nich žiadali, aby podpísali, že budú v bani pracovať aj po odchode z PTP. Ten však stále nenastával. Počas dennodennej driny si vraj mnohí povedali, že tu slúžia ako „odsúdení na smrť“.

Návrat nepotrebného bez vlastného oblečenia

Vo februári 1954 nakoniec Jozefa Sollára z PTP prepustili. Po odchode z tábora v Petřvalde musel však Jozef bývať u sestry v blízkych Mlynárciach, keďže rodinný statok aj s domom komunisti vyvlastnili.

„Nemal som kam ísť, ani čo si obliecť, prišiel som vo vojenskom. Dom nám celý rozobrali. Začas tam bol družstevný kováč a mäsiar. Potom dom rozkradli, aj ohradový múr celý rozobrali, aj stodolu zobrali a postavili domy.“

Raz keď prišiel do rodnej Lehoty, v krčme uvidel miestneho, ktorý mal oblečené jeho šaty. Okamžite ho z nich vyzliekol a do Lehoty sa už ani nevrátil.

Jozefovho otca po dvojročnom väznení v Nitre a Leopoldove vyviezli na štátny majetok do Čiech. Tu pracoval na poľnohospodárstve, kde sa osvedčil ako skúsený pomocník hlavného správcu. Po čase mu odobrili prepustenie.

Vrátil sa teda domov za manželkou, ktorá tiež bývala u dcéry, načo ho opäť hneď zatkli. Mal totiž ako tzv. triedny nepriateľ zakázaný pobyt v okrese Nitra. Po dvoch mesiacoch ho z Ilavy prepustili. Jozef otcovi neskôr vybavil prácu na gazdovstve u známeho v Turčianskych Tepliciach.

Po príchode do civilu Jozef Sollár nemohol nájsť robotu. V kádrových posudkoch uvádzali, že je „nepotrebný“. Po niekoľkých mesiacoch sa zamestnal v stavebnom podniku, aj to iba po známosti. Vedúcim tam bol jeho bývalý majster, u ktorého sa v mladosti učil za strojného zámočníka. Pre toho nebol kádrový posudok podstatný.

„Nemal som život istý, ani som sa neženil. Aj v pozemných stavbách som často musel robiť podradné roboty.“

Napriek tomu mal aspoň istotu zamestnania, neskôr sa pre neho pomery na pracovisku zlepšili. So straníkmi a nadšenými socialistami však podľa vlastných slov nikdy dobre nevychádzal a dodnes nemá veľké pochopenie na obhajovanie komunizmu.

Ako pracovník na pozemných stavbách sa neskôr oženil a usadil v Mlynárciach. V roku 1990 odišiel do dôchodku.