Bol som v miliónovom meste na Urale. Pýtal som sa Rusov na Putina

Organizátori opozičného mítingu v mestskom parku Kamene mali šťastie. Len pred hodinou ustal silný dážď, ktorý mohol väčšinu účastníkov odradiť. Nakoniec sa však o piatej podvečer začína všetko podľa plánu.

Prišli prevažne mladí ľudia, viacerí nesú ruské vlajky či žlté balóniky s obrázkom kačky. Je to zjavná narážka na ruského premiéra Dmitrija Medvedeva.

Opozičný politik Alexej Navaľnyj, ktorého spolupracovníci protest zvolali, vlani zverejnil zábery z dronu, ktoré zachytávajú Medvedevovu „daču“.

Na videu vidieť ohromný areál na brehu Volgy s vlastným prístavom pre vznášadlá, lyžiarskym svahom, so skleníkmi, s ubytovňou pre služobníctvo a napokon i so súkromným jazierkom s domčekom pre kačky.

Žltá kačka sa následne stala symbolom opozičných protestov a už i tak vysmievaný Medvedev symbolom korupcie. „Korupcia je obrovská, vidím ju všade, aj u nás vo fabrike,“ vysvetľuje mi lámanou angličtinou dvadsaťdeväťročný Sergej.

Sergej pracuje v miestnej zbrojovke, kde sa vyrábajú torpéda. Vlastní ju štát, šéfujú jej štátom dosadení manažéri. Sergej hovorí, že namiesto toho, aby investovali do podniku, dávajú si tržby do vrecka a stavajú si luxusné vily.

„Aj keby zistili, že som na tomto proteste, a mal by som s tým problém, je mi to jedno. Tu ide o princíp,“ dodáva.

Na míting dozerajú desiatky policajtov. Na rozdiel od oveľa sledovanejšieho zhromaždenia, ktoré v rovnaký deň prebieha v Moskve, tu nezhabujú transparenty, nikoho nezatýkajú, ani nekontrolujú dokumenty. Policajtov nevyruší, ani keď dav začne skandovať „Putin odíď!“.

Zhromaždenie mi trochu pripomína vlaňajšie protesty na Slovensku pred komplexom Bonaparte. Vládne tu uvoľnená atmosféra, na pódiu sa striedajú politici z rôznych opozičných strán, medzi ktoré sa v Rusku počítajú aj komunisti.

Burcujú ľudí proti vláde v Kremli i proti miestnym „činovnikom“ – pri jednom z nich detailne vypočítavajú, aké luxusné autá si v poslednom čase kúpil.

Pripomínajú, že ak neexistuje skutočná alternatíva voči Putinovi a jeho strane Jednotné Rusko, tak je to novodobý cárizmus. „Toto samoderžavie musí skončiť,“ volá do mikrofónu miestny politik Michail Kasimov. „Samoderžavie musí skončiť,“ skanduje dav.

Narazil som tu na ľudí z rôznych profesií, na mladú PR manažérku, na robotníka v ropnej firme i na študenta práv. Ten držal nad sebou karikatúru, na ktorej je vyobrazený Putin a glóbus.

Na glóbuse sú vidieť červené šípky, ktoré smerujú z Ruska a modré šípky smerujúce proti Rusku. „Kvôli Putinovi sú ostatné štáty proti nám a to mi prekáža,“ hovorí.

Inak sa tu však medzinárodná politika nerieši. Keď som sa účastníkov pýtal, komu má podľa nich patriť Krym, prichádzali rôzne odpovede.

Niektorí tvrdili, že na Kryme žijú Rusi, preto je ruský, iní zase, že by sa malo vypísať nové a ozajstné referendum, a ďalší len mávli rukou, že Krym nepotrebujú.

„Keby som si mal vybrať, či chcem Krym, alebo aby boli zrušené sankcie, tak beriem to druhé,“ hovorí dvadsiatnik Iľja.

V Rusku je rozšírený takzvaný krymský konsenzus. Aj ľudia či politici, ktorí inak kritizujú Putina, s Putinovou anexiou Krymu súhlasia. Alebo v nej aspoň nevidia zásadný problém.

Video: Deň v Perme: doobeda karneval, poobede míting proti Putinovi
Autor: Vladimír Šnídl, Martina Koník

 

Po necelých dvoch hodinách sa míting končí a ľudia sa rozchádzajú domov. Bolo ich tu zhruba 1500. Je to veľa alebo málo?

Len pár hodín predtým sa na neďalekej Leninovej ulici konal karnevalový sprievod pri príležitosti 294. výročia založenia mesta. Ulicou prechádzali alegorické vozy, ktoré trochu pripomínali socialistické prvé máje. Sledovali ich celé rodiny s deťmi. Tu sa počet divákov počítal na desiatky tisícov.

Hoci karneval bol formálne apolitický, obyvateľom pripomínal i niektoré úspechy Putinovho režimu. Jedno z najviac fotografovaných vozidiel bolo venované budúcoročným majstrovstvám sveta vo futbale, ktoré sa budú konať v Rusku.

„Predstavte si, že hráme proti Nemecku, stav je dva : dva. Ako budete povzbudzovať?“ burcuje mladík na vozidle. Diváci aplaudujú a fotia si celý výjav na mobily. Na neskorší opozičný protest príde len minimum z nich.

Tak prebehol voľný pondelok, 12. júna v Perme – v miliónovom meste na Urale, asi 1400 kilometrov východne od Moskvy.

Život v chruščovkách

Život v Perme sa od života na Slovensku zdanlivo líši iba v pár veciach. Hypotéky sa tu berú na minimálne desaťpercentný úrok, z vodovodov netečie pitná voda (treba ju prevárať alebo kupovať do kanistrov) a o pol jedenástej večer je v týchto dňoch ešte svetlo.

V každej električke či v autobuse sa okrem vodiča vezie aj konduktorka, ktorá vám hneď po pristúpení predá lístky. „Inak by sa ľudia na lístky vykašľali,“ povedala mi jedna z miestnych rodáčok.

Okolie panelákov a murovaných činžiakov (nazývaných chruščovky) pôsobí zanedbanejším dojmom než u nás. Tráva sa takmer nekosí, fasády sa nezriedka renovujú len z tých strán, na ktoré je vidieť od hlavnej cesty.

Oveľa častejšie než na Slovensku tu človek môže vidieť  ľudí popíjajúcich alkohol na ulici – v krčmách stojí alkohol dva- až trikrát viac než v obchodoch, preto je lacnejšie piť vonku.

V obchodoch inak dostať skoro to isté, čo u nás, dokonca aj za slovenské ceny. Práve to označujú miestni ľudia za najväčší následok sankcií na ich život – ceny sa zvýšili, platy nie. Bežný robotník tu zarába v prepočte okolo 470 až 500 eur.

„Zdraželi nám rôzne veci, od potravín až po elektroniku,“ rozpráva mi na mítingu robotník Iľja. Zdraželi aj cesty do zahraničia, zvlášť do Európy.

„Rubeľ je príliš slabý. Pred sankciami som bol na dovolenke v Taliansku i v Nórsku, teraz sa tam asi tak skoro nevyberiem,“ dodáva.

Vôbec najviac pocítili sankcie dôchodcovia, ktorých penzie niekedy ledva dosahujú dvesto eur. Ale dôchodcovia, ako poznamenala jedna známa, na opozičné mítingy chodiť nebudú.

Jedným z dôchodcov je Rifkat. Má 66 rokov a za život si prešiel všeličím. Ešte za Sovietskeho zväzu absolvoval vojnu vo východnom Nemecku, pracoval v závode v ukrajinskom Charkove, staval priehradu v Irkutskej oblasti, dobýval zlato na Altaji, napokon sa vrátil do Permu.

Vôbec najhoršie sa mu podľa jeho slov žilo v 90. rokoch. Keď počuje meno Boris Jeľcin, symbolicky si odpľuje. „To bola hrozná doba. Vyplácali nám iba malú časť mzdy, nemali sme si za čo kupovať jedlo, nemal som ani na školskú jedáleň pre dieťa,“ spomína Rifkat.

Jeho príbeh ilustruje jeden veľký paradox súčasného Ruska. V 90. rokoch bola v Rusku historicky azda najväčšia sloboda tlače a existovala tu aj reálna súťaž politických strán. Lenže zároveň to bolo obdobie úpadku, ktorý sa nedal porovnať ani s porevolučným chaosom na Slovensku.

Rifkat pracoval v miestnej fabrike na výrobu leteckých motorov, kde nakladal materiál na vagóny. K tomu si musel zobrať ešte prácu na stavbe, aby mala jeho rodina za čo žiť. „V tom čase som spal tri, možno štyri hodiny denne, manželka sa bála, aby som neskolaboval,“ hovorí.

Konečno, Putina!

Fabrika preto robotníkom poskytovala aspoň pozemky za mestom, aby si ich premenili na malé polia a mohli si tu pestovať zemiaky. „Nemohol som platiť deťom žiadne záujmové krúžky, boli sme radi, že sme mali aspoň tie zemiaky,“ dodáva.

Keď sa ho spýtam, koho bude voliť budúci rok v prezidentských voľbách, neváha. „Konečno, Putina,“ odpovedá.

Nástup Vladimíra Putina má totiž spojený s dobou, keď už začal dostávať pravidelnú výplatu a v obchodoch si mohol kúpiť aspoň základné potraviny.

„Keby sa k moci dostal nejaký druhý Jeľcin, tak mi zoberú ešte aj ten dôchodok, čo dostávam. Toho sa už dožiť nepotrebujem,“ rozpráva Rifkat.

Viacerí starší prívrženci Putina, s ktorými som sa rozprával, vidia práve túto jednoduchú rovnicu. Za Jeľcina, prípadne Gorbačova, sa im žilo zle, za Putina nastala aspoň aká-taká prosperita.

Že je Putin pri moci osemnásť rokov, nevnímajú ako hendikep, ale skôr naopak. „Keď máte cára, ktorý je na doživotie, tak myslí dlhodobo a môže rozvíjať krajinu. Keby prišiel niekto len na pár rokov, tak sa bude starať iba o to, ako si nakradnúť,“ hovorí päťdesiatročný robotník Robert.

On sám podporuje Putina aj preto, že Rusku vrátil sebavedomie. To je druhá vec, ktorá je pre Rusov nesmierne dôležitá.

Kolapsom Sovietskeho zväzu totiž neprišli len o malé sociálne výdobytky, ale aj o pocit dôležitosti. „Za Putina sme sa opäť stali veľmocou,“ pripomína Robert.

Putinove vojenské dobrodružstvá sú toho len dôkazom. Operácia v Sýrii? Tam vraj ruskí vojaci len zabíjajú teroristov, s ktorými si nevie poradiť ani západ. Ukrajina? Tam Rusi iba zabránili americkej invázii.

„Kam prišli Američania, tam sa to skončilo zle, či už to bolo na Ukrajine, alebo v Líbyi,“ hovorí Robert.

Operácia Barbarossa v Pobaltí

Skúšam vysvetľovať, že Američania žiadnu inváziu na Ukrajinu nechystali a že v Líbyi prebiehala regulárna občianska vojna, než do nej na naliehanie arabských štátov vstúpil západ.

Robert má však svoje informácie – predovšetkým z televízie. Hoci v Rusku existujú nezávislé či opozičné médiá, ako je rádio Echo Moskvy, či denník Novaja gazeta, pre starších Rusov je hlavným zdrojom televízia, kde dominujú provládne stanice.

Každý deň môžu sledovať publicistické relácie, ktoré im pripomínajú, že hlavnou hrozbou pre nich sú USA a NATO.

V sobotu poobede som tu napríklad pozeral dokument, ktorý sa začal zábermi nemeckých tankov útočiacich v roku 1941 na Sovietsky zväz. Hneď za tým nasledoval aktuálny záber na tanky Bundeswehru v Pobaltských štátoch, ktoré sem prišli ako výsledok samitov NATO.

Aký si z toho divák urobí záver? Rusko stále ohrozujú agresori, tak ako pred viac než sedemdesiatimi rokmi.

Stále živé sú aj spomienky na slávne víťazstvo v druhej svetovej vojne, a nie je náhoda, že k nim výdatne pomáha aj Putinov režim.

Oslavy 70. výročia v roku 2015 neboli len o vojenskej prehliadke na Červenom námestí. Na zastávkach MHD, v autobusoch či v parkoch po celom Rusku pribúdali oslavné nápisy „Pobeda“ (víťazstvo).

Obľúbený nápis „spasiba dedu za pobedu“ (ďakujem dedovi za víťazstvo) som tu dokonca videl nalepený na mercedese, na aute dovezenom z Nemecka.

Vďaka odkazu vojny berú mnohí Rusi na milosť aj Stalina. O niekdajšom masovom vrahovi aj Putin v nedávnom rozhovore s americkým režisérom Oliverom Stonom povedal, že bol iba produktom svojej doby.

„Nadmerné démonizovanie Stalina je jednou z ciest, ako útočiť na Sovietsky zväz, na Rusko. Ako ukázať, že dnešné Rusko stále nesie akési materské znamienka stalinizmu,“ povedal Putin.

Pýtam sa Roberta, čo si o Stalinovi myslí on. „Vďaka Stalinovi sme vyhrali vojnu,“ hovorí.

Namietam, že Sovietsky zväz vyhral vojnu nie vďaka Stalinovi, ale navzdory Stalinovi. „Keby nebolo jeho chýb, mali by ste menej obetí,“ argumentujem. „História nepozná keby,“ odpovedá môj spoločník.

August 1968? Nepodstatné

Robert pracoval ako záchranár v bani, teraz robí vo fabrike na káblové zväzky. O Stalinovi však hovorí prakticky to isté ako tridsaťročná Naďa, ktorá na permskej univerzite vyštudovala históriu a v súčasnosti učí dejepis na strednej škole.

Stalinova éra mala podľa nej svetlé i temné stránky. Medzi temné určite patria represie a posielanie ľudí do gulagov. „Na druhej strane, väzni v gulagoch stavali napríklad železničné trate, ktoré slúžili všetkým,“ pridáva Naďa aj údajnú svetlú stránku.

Súhlasí, že počas vojny sa Stalin dopustil chýb, na ktoré doplatila celá krajina. „Napríklad, že do poslednej chvíle veril, že Hitler nezaútočí a bude dodržiavať pakt Ribbentrop – Molotov,“ hovorí Naďa.

Pýtam sa, či pri pakte Ribbentrop – Molotov učí aj o tajnom dodatku, podľa ktorého Stalin s Hitlerom prepadli Poľsko a rozdelili si východnú Európu.

Naďa pokrúti hlavou, že neučí. Obvykle nepreberá ani sovietsku inváziu do Československa v roku 1968. „Dostanem sa k tomu iba, ak zostane čas. Nie je to pre nás také dôležité,“ hovorí.

Čo si o okupácii Československa myslí ona sama? „Okupáciou by som to nenazvala. Možno by som povedala, že to bola expanzia v rámci studenej vojny,“ odpovedá.

Aj Naďa patrí k voličom, ktorí budú zrejme znovu voliť Putina. „Oceňujem na ňom, že je to silná osobnosť a že dokázal udržať stabilitu u nás doma i v zahraničí,“ vysvetľuje.

Pýtam sa, ako sa díva napríklad na u nás vysmievané obrázky a videá , kde Putin pózuje ako lovec bez trička, strieľa góly na hokeji, loví antické vázy alebo hasí lesné požiare.

Naďa sa nad nimi nijak nepozastavuje. „V Rusku musí ukázať, že je blízko ľuďom, preto to Putin robí,“ odpovedá vládca.

Smartfón už stačiť nemusí

Na aktuálnych opozičných protestoch je však vidieť, že aj v Perme sa veci hýbu. Politológ Vitalij Kovin z miestnej pobočky Akadémie vied mi hovorí, že aj 1500 ľudí na mítingu proti Putinovi je na pomery Permu slušné číslo – za posledné roky tu nič podobné nebolo.

„Pravdou je, že keď tu koncom 80. rokov prebiehali protikomunistické demonštrácie za nové Rusko, chodilo na ne aj desaťtisíc ľudí. Na druhej strane, keď dnes príde demonštrovať viac než 500 ľudí, už je to úspech,“ hovorí.

Dôležitým signálom je vraj hlavne účasť mladých. Politici sa totiž podľa Kovina domnievali, že mladým Rusom bude stačiť smartfón a prístup na internet a o politiku sa zaujímať nebudú. To však aspoň pre časť z nich prestáva platiť.

„Na rozdiel od starších Rusov im nemôžete pripomínať, ako ťažko sa žilo v 90. rokoch. Na nich to nefunguje. Oni nesledujú ani televíziu, majú iné zdroje informácií,“ poznamenáva Kovin.

Medzi tie patria aj v Rusku sociálne siete, predovšetkým sociálna sieť V Kontakte. Tú síce pred časom ovládli oligarchovia blízki Putinovi, podľa Kovina však stále poskytuje slobodný priestor na výmenu informácií. Napokon, aj na opozičný míting do parku sa ľudia zvolávali práve cez sociálnu sieť V Kontakte.

„Mladí ľudia, ktorí sa na tomto proteste zúčastnili, si myslia, že by sa mohli mať oveľa lepšie. Podľa nich je na to Rusko bohaté dosť,“ hovorí Kovin.

Tieto súvislosti im rád pripomína aj opozičný politik Navaľnyj, ktorý v Perme začiatkom júna otváral jednu zo svojich kancelárií. Pri tejto príležitosti sa pýtal mladých, koľko z nich berie aspoň 38-tisíc rubľov (v prepočte 600 eur), čo má byť štatisticky priemerný plat v Perme. Nehlásil sa skoro nikto.

Tieto dôvody o pár dní neskôr priviedli na opozičný míting aj dvadsiatnika Iľju. Hoci vyštudoval vysokú školu humanitného smeru, prácu našiel iba ako robotník v ropnej spoločnosti Rosneft.

„Zarábam len tridsaťtisíc rubľov a viem, že nebyť korupcie, mohlo by to byť oveľa viac,“ hovorí. To sa však podľa neho nezlepší, pokiaľ sa nevymenia vládcovia v Moskve.

„Peniaze z Permu najprv smerujú do Moskvy, tam sa prerozdelia, späť k ľuďom sa vracia len časť. Pokiaľ sa v Moskve nezmení nič, nezmení sa ani tu,“ povedal.

Môžu takéto protesty skutočne niečo zmeniť? Napríklad primať Putina, aby napríklad odvolal kritizovaného Medvedeva?

Politológ Kovin pochybuje. „Putin sa vyznačuje tým, že pod tlakom nerobí žiadne ústupky,“ hovorí.

Všetko vraj bude záležať na oligarchoch, alebo ako hovorí Kovin, na „politicko-ekonomickej elite Ruska“, ktorá doteraz jednotne stojí za Putinom. „Ľudia z tejto elity zatiaľ len sledujú, ako sa veci vyvíjajú,“ dodáva.