Denník N

Nočné mory, depresie a prísne pravidlá. Slovenskí cestovatelia rozprávajú o Severnej Kórei

Kult osobnosti – naľavo zakladateľ KĽDR Kim Ir-sen, napravo jeho syn Kim Čong-il. Foto – TASR/AP

„Je to peklo,“ hovorí Whisky o prípade mladého amerického študenta, ktorý zomrel po návrate zo severokórejského väzenia. Slovákov, ktorí navštívili KĽDR, sme sa pýtali na ich dojmy z krajiny.

Aj tí, ktorí o Severnej Kórei (oficiálne Kórejská ľudovodemokratická republika) veľa nevedia a nikdy tam neboli, si pri zmienke o tejto krajine vybavia prísny režim, kult osobnosti či absurdné pravidlá. Do izolovanej krajiny napriek tomu prichádzajú ročne stovky turistov a zájazdy tam organizujú aj niektoré slovenské cestovné kancelárie.

Jozef Zelizňák z cestovky BUBO, ktorá ponúka 11-dňový výlet za necelých 3-tisíc eur, hovorí, že do KĽDR cez ich kanceláriu cestujú Slováci približne dvakrát za tri roky v 8- až 10-členných skupinách.

Práve Zelizňák v roku 2005 zorganizoval prvý slovenský turistický zájazd do tejto krajiny. Dnes však hovorí, že do KĽDR by sa už nikdy nevrátil.

Foto – ap Whisky: Je to peklo
„Ešte dva týždne po návrate som mal nočné mory,“ vraví Zelizňák, ktorý viac ako 20 rokov profesionálne cestuje, no zážitok z cesty do KĽDR považuje za jeden z najsilnejších.

„Na uliciach nebolo ani jedno auto, neustále sme boli pod kontrolou a človek nikdy nevedel, či to, čo vidí, je realita, alebo len kulisy pre turistov,“ dodáva. Hovorí, že v roku 2005, keď v krajine bol, do nej ročne cestovalo približne 300 ľudí. Dnes je to omnoho viac, asi 2-tisíc. Zmenila sa aj situácia v hlavnom meste, áut je viac, v meste sa stavajú nové budovy.

Podobný názor má aj známy cestovateľ Whisky. „Už si nepotrebujem privodiť depresie. Druhý dôvod je, že cestovať do Severnej Kórey rovná sa podporovať ten režim,“ povedal pre Denník N.

Spevák Slobodnej Európy, ktorý precestoval viac ako 80 krajín a o svojich cestách pravidelne robí prednášky, hovorí, že niekoľko nocí spal v tom istom hoteli ako americký študent, ktorý v pondelok zomrel po návrate z KĽDR.

„Je to peklo, bola to úplná blbosť a vidím, že sa to môže stať v zásade hocikomu, takže som si uvedomil, že som dosť riskoval, keďže ja som fotil ozaj všetko, čo prišlo,“ hovorí Whisky o prípade Američana Otta Warmbiera.

Je výlet do KĽDR bezpečný?

Práve Warmbierova smrť vyvolala diskusiu o tom, či sú návštevy KĽDR pre cudzincov bezpečné. Čínska cestovná kancelária Young Pioneers Tours, ktorá zájazdy sprostredkuje, už informovala, že Američanov do Severnej Kórey voziť nebude.

22-ročný Otto Warmbier išiel do Severnej Kórey na výlet, no v hoteli si so sebou zobral propagandistický plagát. Dostal za to 15 rokov väzenia a nútených prác.

Režim ho síce po 17 mesiacoch prepustil a Warmbier sa vrátil domov do USA, no lekári po návrate zistili, že 15 mesiacov bol v kóme a jeho mozog je poškodený. Krátko po návrate zomrel.

Warmbier doplatil na to, že porušil prísne pravidlá, ktoré majú cestovatelia dodržiavať. Zelizňák hovorí, že je dôležité vedieť, čo si človek môže dovoliť. Klientom preto pred cestou vysvetľujú, ako sa správať. Dostanú informačné materiály a prednáška ich čaká znovu aj v Pekingu.

„Riziko pre slovenských turistov nie je pri dodržaní často absurdných pravidiel tohto zločineckého režimu v KĽDR vyššie než kdekoľvek inde vo svete,“ hovorí Zelizňák. Je presvedčený, že klientom jeho cestovky by sa podobná vec ako Warmbierovi nestala.

„Ten systém vedia nejakým spôsobom rešpektovať. Zároveň platí, že ak sa študent aj stal obeťou provokácie a kórejská strana si celú ‚krádež‘ vymyslela, americkí turisti, ktorí mali ešte donedávna zakázaný vstup do KĽDR, a systém krajinu nenávidí, sú oveľa pravdepodobnejším terčom provokácie než turisti z iných krajín.“

Kvety pre vodcu

Turisti si musia zvyknúť na absurdné zákazy a rituály. Cestovná kancelária BUBO aj na svojej stránke ako jeden z prvých bodov programu uvádza „prvé kvety pre veľkého vodcu“.

Ide o rituál, ktorý musia absolvovať všetci prichádzajúci turisti. Kyticu kvetov kúpite za prehnanú cenu v kvetinárstve, ktoré je nablízku, sprievodca ich položí k sochám Kim Ir-sena a Kim Čong-ila a návštevníci povinne zosnulým diktátorom zatiaľ vzdávajú hold.

„Ja som zarytý odporca toho systému, ale tam to človek musí vnímať ako súčasť koloritu, kde to nemá šancu spochybňovať, nemôže povedať, že nechce. Keď tam človek ide, tak to skrátka musí urobiť,“ hovorí Zelizňák a medzi silné, no zároveň absurdné zážitky pridáva aj návštevu takzvaného Medzinárodného festivalu priateľstva – skál, do ktorých sú vytesané miestnosti s darmi, ktoré počas svojho života dostali Kim Ir-sen a Kim Čong-il.

„Keď sme tam boli , tak tam bolo asi 250-tisíc darov pre prvého a 100-tisíc darov pre druhého. Na záver sa ešte človek dostane do miestnosti, kde je figurína Kim Ir-sena, a asi minútu sme mu museli vzdávať hold. To bolo niečo, kde sa mi ozaj podlamovali nohy. Ak by si tam človek dovolil nejakým spôsobom prejaviť svoj názor alebo nenasledovať pokyny, tak si viem predstaviť, že by sa to skončilo veľmi zle,“ hovorí Zelizňák.

Stráž na každom kroku

Zelizňák aj Whisky potvrdzujú, že turisti nemajú v KĽDR prakticky žiadnu slobodu. Návštevník nemôže sám ani vyjsť z hotela. Ak sa o to pokúsi, zastaví ho stráž, ktorá je v hoteli.

„Dokonca keď sme išli po ulici, tak sa nás snažili nahovoriť, aby sme išli v dvojstupe,“ hovorí Whisky.

Už príchod na letisko prebieha podľa prísnych pravidiel. „Keď sme prišli na letisko, boli tam štyria sprievodcovia – jedna sprievodkyňa, ktorá vedela aj po slovensky, dvaja tajní policajti a jeden kameraman, ktorý to natáčal,“ opisuje Whisky.

Sprievodkyňa hneď na začiatku turistom povedala, že fotografovať sa môže, iba keď to dovolia sprievodcovia. Zakázané bolo robiť zábery miestnych aj fotografovať z autobusu.

Whisky to však nie vždy dodržiaval. Hovorí, že často zo skupiny vybiehal a fotil. Keď sprievodkyňa zistila, o čo sa pokúša, snažila sa ho v dobrom upozorniť, aby si dal pozor a hlavne aby nefotil vojakov, pretože armáda má v krajine takú moc, že ani ona by mu nevedela nijako pomôcť.

„Hovorí sa, že všetky izby sú odpočúvané a stále máte so sebou dvoch sprievodcov, ktorí vám rozumejú. Ono sa to nedá veľmi overiť inak ako provokáciou, čo však človek nesmie robiť,“ dodáva Zelizňák.

Sprievodca na nich síce dával pozor, no Zelizňák hovorí, že mali korektný vzťah. Počas jedného večera si od neho dokonca vypýtal škótsku, ktorú mal so sebou pre klientov.

„Nalial som mu asi dva deci a on s tým celý večer chodil, bol to pre neho kontakt s iným svetom. Možno niečo podobné, ako keď sme si v minulosti odkladali dolárové bankovky.“

Nechať si chcel aj prázdnu plechovku od Coca-Coly, ktorú slovenský sprievodca priniesol z Pekingu.

Domáci sú tabu

Kontakt s inými Severokórejčanmi je však vylúčený.

„Najhorší bol pohľad na bežných Severokórejčanov. Tí ľudia boli ako zombíci. Boja sa a majú zakázaný styk s cudzincami, nikto sa vám nepozrie do očí. Snažil som sa usmiať a slušne pozdraviť, ale všetci okamžite odvrátili zrak,“ opisuje Whisky.

Medzi najsilnejšie zážitky Jozefa Zelizňáka patrí práve situácia, keď sa pokúšal prelomiť bariéru s domácimi.

„V parku tancovali dôchodcovia a ja som ako sprievodca mal chuť prelomiť bariéru, tak som s klientmi vbehol medzi nich, spolu sme tancovali a spievali. Sprievodca nám to dovolil, mal som pocit, že sme sa dotkli reality, no po návrate domov ma čakal mail od severokórejskej cestovky. Písali mi, že tanec s dôchodcami, ktorý sme mali tento rok zadarmo, je budúci rok za 20 eur na osobu,“ opisuje situáciu, keď si uvedomil, že režim bol na nich naozaj pripravený po každej stránke.

Aj napriek tomu cestu do Severnej Kórey odporúča.

„Určite je to krajina, ktorú treba vidieť. Nie ako Disneyland, ale s cieľom spoznať zvrátenosť toho systému,“ uzatvára Zelizňák.

Severná Kórea

Teraz najčítanejšie