Denník N

Je dobré odísť a môcť sa obzrieť späť

Maliarka Juliana Mrvová. Jej výstavu Travelóg môžete vidieť v trnavskej Galérii Jána Koniarka do 2. júla, kurátorkou je Beata Jablonská. Foto N – Vladimír Šimíček
Maliarka Juliana Mrvová. Jej výstavu Travelóg môžete vidieť v trnavskej Galérii Jána Koniarka do 2. júla, kurátorkou je Beata Jablonská. Foto N – Vladimír Šimíček

Štvrtkové noviny ilustrujú kresby a maľby Juliany Mrvovej. Posledných päť rokov strávila veľa času na rezidenčných pobytoch po celom svete, cestovanie je však iba zámienka pre to, čo ju zaujíma najviac: maľovanie.

Vraj je to ako choroba. Nemá ju len ona, tiež takých ľudí niekoľko pozná. Takých, ktorí ostanú nervózni, keď sú na jednom mieste už príliš dlho. Prejavy sú rôzne. Riešenie iba jediné: nová cesta, nové zážitky, noví ľudia.

„Nie je to pre mňa otázka, či chcem ísť alebo nechcem. Začnem cítiť, že niečo nie je v poriadku, a ťahá ma to preč. Aj teraz som tu už príliš dlho a jediné, na čo myslím, je, že už chcem byť niekde inde. Hoci­kde. Nepotrebujem ani tak vidieť novú krajinu, ako sa pozerať na svoj život z inej perspektívy. Ísť a ohliadnuť sa späť,“ hovorí Juliana Mrvová.

Práve teraz má v trnavskej Galérii Jána Koniarka výstavu Travelóg. Je ako mapa po jej cestách za posledných päť rokov. A že je ich tam celkom dosť – od rumunskej delty Dunaja až po mexickú Xalapu. Mesiac strávila v Khasi Hills v Meghalayi v Indii a rovnaký čas v malej dedine na francúzskom vidieku, putovala po juhovýchodnej Ázii a stopovala divú zver v litovskej Nide.

Jej cesty nie sú cestami turistov a jej objavy nie sú objavmi výskumníkov, ale jej kresby, maľby a cestovateľské denníky sú dobrodružnými výpravami, aké by ťažko sprostredkovali turisti alebo výskumníci. Okrem videného sprostredkúvajú aj zažité. Jej obrazy sú obrazmi maliarky a výbornej pozorovateľky, ktorá nachádza plnú koncentráciu a inšpiráciu aj v dňoch pokrytých hustou hmlou a počas snehovej búrky. A voči tomu, čo vidí, dokáže byť vnímavá i kritická súčasne.

Sohra in Rain (Pineapples), 2016.

Jackfruit, akryl na ručnom indickom papieri, 2016

Létea (Marek, Aleš, lebka koňa a osie hniezdo), 2015

Snívalo sa mi, že ti v hlave hniezdi kŕdeľ kormoránov (Gorgona), akryl na plátne2015

Prestanú zvoniť telefóny

„Keď som mala osemnásť rokov, cestovali sme s Interrailom po Európe. Vtedy som zistila, aký je to super pocit. Nemali sme peniaze a prespávali v nočných vlakoch, ale vždy sme niekde niekoho zaujímavého stretli, alebo sa na chvíľu zložili u kamarátov,“ hovorí.

Boli to prvé dobrodružné cesty, a presne tam niekde to prepuklo. Túžba byť chvíľu na inom mieste. Strach nikdy nemala, dokonca ani vtedy, keď sa na chvíľu ocitla sama. Naopak, čosi ju na tom priťahovalo, lebo práve vtedy si vraj človek oveľa viac všíma, čo sa deje okolo. Potom však začala študovať maľbu a cesty museli na čas ustúpiť do ústrania, peniaze šli najmä na farby a materiál, neskôr ju naplno zamestnávala práca v bratislavskej galérii Tranzit. „Stále sa tam niečo dialo, mala som pocit, že nemôžem odísť, až kým som si neuvedomila, že by som vlastne mohla – v zime, keď boli priestory galérie nevykúriteľné.“

Ešte netušila, že tento nápad ju na najbližších päť rokov dostane do takmer všetkých častí sveta. Ale to ani nebolo jej cieľom, išlo to všetko celkom nebadane a postupne.

Prvý bol Paríž, časť Montrouge, rok 2011. „Odišla som na dva mesiace na rezidenčný pobyt a po týždni mi došlo, že zrazu nikomu nechýbam. Nie v zlom, naopak, v dobrom – prestali mi zvoniť telefóny, nič som nemusela vybavovať, mohla som sa plne sústrediť iba na prácu.“ Máloktorý umelec si totiž môže dovoliť tráviť dni iba v ateliéri, a aj ona väčšinu svojho času vydeľuje medzi rôzne iné činnosti, ktoré jej pokryjú živobytie. Jej výhodou je, že rada robí množstvo vecí. Od učenia jazykov až po manuálnu prácu či prácu v záhrade.

V Paríži sa zrazu mohla iba prechádzať a pracovať na kresbách. Práve tam začala robiť veľké formáty kresieb na papieri, v ktorých skladala dohromady rozličné prvky nájdené a odpozorované na ceste či na mieste aktuálneho pobytu. Tento postup práce nabral na intenzite, keď prišla do malej francúzskej dediny Camac. „V princípe to bola veľmi nudná krajina, samá rovina, topole a dážď. Bolo to v marci a vôbec nič sa tam nedialo. Ja som však chodila do krajiny na výskumné výpravy. Akvarelom robím rovno v prírode prvé skice tak, ako sa robili kedysi, keď neexistovali fotoaparáty,“ hovorí Mrvová a ukazuje skicáre plné náčrtov na jej výstave v trnavskej galérii. Trochu v tom vidí aj odraz minulosti, keď boli mnohé ženy súčasťou vedeckých výprav a zakresľovali novoobjavené druhy rastlín.

Napokon, kedysi sa aj ona zaoberala vedeckou kresbou rastlín, ale to možno preto, že v detstve si obľúbila knihu od Darwina o vývoji druhov. „Kvôli nej som chcela študovať vedu. Bola to pre mňa kľúčová kniha. Darwin so svojimi výpravami na Galapágy – to ma fascinuje od detstva. A ak sa raz na tie Galapágy dostanem, potom už nemusím nič. A pritom je to len detský sen, možno sa mi tam ani nebude páčiť,“ hovorí so smiechom.

Nečakaný ostrov, akryl na plátne, 2015

Siete (Marina di Pisa), 110 x 130cm, akryl na plátne, 2014

Le Couple grand, 250x190cm, akryl a pastelka na plátne, 2007

Cesta (To the Curonian Spit), akvarel, pastelka a ceruzka na papieri, 2013

Girl with Jackfruits, 160 x 140cm, akryl na plátne, 2016

Luang Prabang Market, 180 x 220 cm, akryl na plátne, 2017

Odvaha sústrediť sa

Litovská Nida leží na úzkom polostrove, je umiestnená v lagúne, na opačnej strane polostrov obmýva Baltické more. Cestu tam si nevysnívala, ale počas zimy v roku 2013 tam zažila dva mesiace, na aké zrejme nikdy nezabudne. Nida je v umeleckých kruhoch pomerne známa, prakticky od 19. storočia priťahovala umelcov a filozofov a doteraz tu funguje živá organizácia rezidenčných pobytov a programov. „Väčšina ľudí tam chce ísť v lete, keď sa dá ísť aj na pláž k moru, ja som prišla v zime. Všetko bolo zasnežené, slnko zapadalo o druhej popoludní. Časom sa mi vytvoril celkom nový režim fungovania, budila som sa v noci a štyri hodiny dokázala pracovať,“ hovorí.

Najbližší supermarket bol vzdialený dva kilometre a každý z rezidentov rešpektoval ticho a sústredenie ostatných. „Strávila som tam veľmi veľa času sama a zistila som, že mi to veľmi vyhovuje. Niekedy som sa aj dva dni s nikým nerozprávala, iba s predavačkou v obchode. A potom sa mi dokonca stalo, že všetci odišli na tri dni preč a prišla snehová búrka. Bolo to úžasné. Napadol sneh, vychádzala som von a stopovala zver ako kedysi, keď som bola dieťa. O živote losice, ktorá chodila okolo, som už vedela takmer všetko, rovnako ako aj o škaredom lišiakovi s čiernymi fľakmi. Skrýval sa za plotom, ale keďže som už vedela, že tam chodí, išla som ho pozdraviť. Bol to zvláštny pocit, keď sa človeku zdá, že už vie lepšie komunikovať so zvieratami ako s ľuďmi,“ hovorí.

Priznáva, že pre niekoho by podobná samota mohla byť utrpením, jej však vyhovuje, ak ide o prácu a koncentráciu. „Celkovo v živote nie som rada sama, ale na sústredenie potrebujem viac času, nemám rada, keď ma niečo vyruší. Môžete si vypnúť mobil, ale potom ho znova treba zapnúť. Keď však niekam odídete na tri mesiace, ľudia vám skrátka prestanú volať a ozvú sa, až keď sa vrátite.“

Tiež však dodáva, že na to, aby bol človek schopný pracovať v cudzom prostredí, si treba vybudovať disciplínu. Treba sa to skrátka naučiť. Ona má jednoduchú pomôcku: Keď niekam príde, pracovať začne okamžite. Ihneď vezme papier a zač­ne kresliť, čo je okolo, zisťuje si informácie o mieste, kde sa nachádza, podniká výpravy do okolia. „Treba to urobiť rýchlo. Tak má človek možnosť stať sa obyvateľom, nie iba turistom. Čím menšie je mesto, tým to ide lepšie – spoznáte sa s predavačkou v obchode a s barmankou v miestnom bare, dva-tri dni stačia, potom už človek iba pokračuje,“ hovorí.

Bromelias (La Ceiba), 32 x 49 cm, 2016

Vor Kormoránov (Na rieke Son), 280 x 480 cm, tuš, akryl a pastelka na plátne, 2017

On the Mexican Table (La Ceiba), 158 x 185 cm, tuš a akryl na plátne, 2016

Terlingua (Into the Desert), 143,5 x 171,5 cm, tuš, pastelka a akryl na plátne, 2016

Má to dve strany

Samozrejme, nie vždy sa jej to podarí v takomto ideálnom scenári. Časť jej ciest tvoria umelecké rezidencie, druhou sú vlastné súkromné výpravy a výlety. A vtedy sa nedá tak celkom vyhnúť tomu, že sa človek stane aj neželaným turistom, ktorý nemá čas splynúť, lebo sa neustále presúva. Stalo sa to aj jej, keď bola s kamarátom na ceste po juhovýchodnej Ázii, chceli toho veľa vidieť, a tak nikde nezostali príliš dlho. „Je to zvláštny jav turistického priemyslu. Keď doma človek ukáže fotky z nejakej exotickej krajiny, ľudia híkajú, aké je to úžasné, ale nikto necíti, ako ho v tom momente štípali komáre a hrýzli pijavice, nikto nevidí tie deti okolo, ktoré si pýtajú peniaze. A vy už viete, že ak dáte jednému dolár, príde ich ďalších sto, a tak radšej nedáte dolár ani jednému a potom cítite výčitky. Nie ste tam iba ako votrelec? Pomáhate ľuďom, na ktorých ste sa prišli pozrieť? Alebo im vlastne škodíte?“ pýta sa Juliana Mrvová.

Spracúva to aj vo svojich maľbách. Na prvý pohľad vyzerajú presne ako idylické zábery z exotických dovoleniek, ale ich názvy naznačujú, že niečo tam predsa nie je tak celkom v poriadku. „Taký je aj tento – Slzy papájových polí alebo Girl with Jackfruits – boli to malé dievčatá, dvanásť-trinásťročné, ktoré sme videli pracovať na poliach. Prišli sme k nim na bicykloch a mne sa to zdalo hrozné, že ich len sledujeme, ale nemáme s nimi ani možnosť komunikovať, ani im nijako pomôcť. Alebo trh – všetkého tam prekypuje, lebo na toto miesto chodí veľa turistov, všade je hojnosť, no v obchodoch pre domácich je len ryža, cukor a soľ. Nič viac. A na to, čo je na trhu, väčšina domácich ani nemá peniaze.“

Popri maľbách a kresbách, ktoré Juliana Mrvová robí priamo na cestách či v ateliéroch, píše aj texty, zväčša denníkové záznamy svojho prežívania v novom prostredí. Je to ďalší pohľad vnímavej pozorovateľky. Rada by tieto zápisky vydala aj vo forme katalógu, ale podobne ako pri knihe Deleuze na pláži, ktorú vydala pred šiestimi rokmi, nechce, aby tam boli iba jej diela a texty. „Mala by to byť knižka na čítanie aj s textami kurátorov, ale od ľudí, ktorí nie sú umelci či kritici,“ hovorí o najbližších plánoch.

Tie cestovateľské si práve plní. Putuje po Balkáne. „Na cestovaní je fantastické to, že čím častejšie človek niekam ide, tým viac zisťuje, ako je veľa zaujímavých miest na svete, o ktorých dovtedy ani len netušil. A niektoré z nich nie sú ani tak ďaleko a nemusí to byť ani drahé. Aj o mne si mnohí myslia, že musím mať veľa peňazí, keď cestujem, ale to vôbec nie je pravda. Cestovaním akurát človek zistí, že toho vlastne nepotrebuje až tak veľa. A keď má iba jeden ruksak na chrbáte, môže čokoľvek. Je to pocit slobody.“

Juliana Mrvová. Foto N –Vladimír Šimíček

Juliana Mrvová

1979

Vyštudovala VŠVU v odbore maľba a iné médiá a od začiatku svojej tvorby sa profilovala najmä ako maliarka. V súčasnosti pracuje najmä s kresbou a maľbou, posledných päť rokov jej tvorby predstavuje výstava Travelóg v Kopplovej vile Galérie Jána Koniarka v Trnave, kurátorkou výstavy je Beata Jablonská, vidieť sa dá do 2. júla.

Okrem vlastnej umeleckej tvorby pôsobí aj ako organizátorka a kurátorka, pracovala v medzinárodnej organizácii Tranzit a viedla výstavný priestor Hangár, zúčastnila sa viacerých zahraničných umeleckých rezidenčných pobytov, domácich i medzinárodných výstav. Viac o Juliane Mrvovej a jej tvorbe nájdete na jej stránke – tu.

Teraz najčítanejšie