Ako veriaci sa radšej zamestnal vo výrobe, nepracoval v nedeľu, nechodil ani na manifestácie

Ondrej Kizek sa narodil 6. novembra 1926 v Ružomberku. Otec Ondrej pracoval ako mestský policajt v Ružomberku, matka Kristína Kizeková (rod. Šulíková) sa starala o chod domácnosti.

Rodičia sa zoznámili ako vdovci, takže k trom deťom z predošlých manželstiev pribudol Ondrej a jeho tri sestry. Keď Ondrej dospieval, zasiahla rodinu nešťastná udalosť. Počas služby jeho otec, ktorý pracoval v dôchodku ako nočný strážnik, zomrel. Utopil sa za nevyjasnených okolností počas zvýšenej hladiny Váhu.

Ondrej päť rokov chodil na ľudovú školu, potom pokračoval na reálnom gymnáziu v Ružomberku. Matka pochádzala z Černovej a deti odmalička viedla kresťanským katolíckym smerom. Politickú realitu arizačných a protižidovských opatrení si však uvedomoval len okrajovo. Rodina sa totiž vzmáhala z čerstvej straty otca a snažila sa uživiť v ťažkých časoch.

V meste mala v tom čase silné postavenie Hlinkova Slovenská ľudová strana, v rámci ktorej však medzi ľuďmi existovali akési dve frakcie. „V Ružomberku bola akási radikálna časť sympatizantov, hlásiaca sa k aktuálnej pronemeckej politike. Potom tu bola umiernenejšia časť ľudí, ktorej boli bližšie pôvodné myšlienky Andreja Hlinku, či jeho ideového nasledovníka Karola Sidora. Toho radikáli neskôr odstavili z veľkej politiky.“

Život rodiny v časoch SNP

S vypuknutím Slovenského národného povstania bol Ružomberok ako mesto so silným ľudáckym zázemím centrom mnohých vyhrotených situácií medzi nepriateľskými tábormi.

Rodina Kizekovcov bývala v blízkosti ružomberských kasární, ktoré sa počas SNP stali stanoviskom povstalcov. Pri neskorších náletoch nemeckých vojsk strely zasiahli okrem kasární aj množstvo miest v blízkosti objektu, okrem iných aj strechu domu Kizekovcov, z čoho našťastie všetci vyviazli bez ujmy.

Po neskoršom potlačení povstalcov prišli do mesta nemecké vojská a Kizekovci, ako mnoho ďalších rodín z obavy pred možnými represiami utiekli z mesta do neďalekých lesov.

„Vtedy mnoho ľudí, ktorí mali niekde lúky alebo senníky, ušli z mesta preč. Bol to dlhý zástup, predovšetkým žien a detí. Spávali sme so sestrami v senníkoch blízko Vlkolínca. Ten však neskôr vypálili. Potom sme utekali do lesov. Dlho sme však nemohli v tomto stave, bez poriadneho jedla a príbytku vydržať.“

Po ustálení situácie v meste sa rozhodol problém vyriešiť mestský vyslanec, ktorý sa vybral za utekajúcimi rodinami. „Bol to akýsi štatutár mesta, vyjednávač, volal sa Surový. Vybral sa za nami do lesov s bielou zástavou. Chcel nám oznámiť, že sa môžeme s rodinami bezpečne vrátiť domov. Samozrejme, bol to aj veľmi tvrdý ľudák, čo spečatilo jeho nešťastný osud. Po ceste ho totiž stretli miestni partizáni. Tí ho spoznali, zajali a odviedli so sebou do hôr. Neskôr ho veľmi škaredo trýznili a následne zastrelili.“

Ondrej s rodinou sa po týchto trpkých skúsenostiach nakoniec predsa len šťastne vrátil domov. Po skončení vojny musel druhýkrát opakovať maturitnú skúšku, keďže tú pôvodnú z marca 1945 absolvoval ešte za slovenského štátu a bola neplatná.

Ondrej však aj druhú maturitu zvládol bez problémov a mohol sa tak sústrediť na ďalšie štúdium. Ako humanitne zameraný človek sa rozhodol pre štúdium Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, kde ho zaujal odbor filozofia a ruský jazyk.

Rozkol s režimom

Na vysokej škole Ondrej ešte viac rozvinul túžbu po uvažovaní a objektívnom vnímaní sveta. Okrem silnej kresťanskej viery, ktorú mal zakorenenú odjakživa, mu filozofia rozšírila ďalšie obzory. „Škola ma naučila samostatne uvažovať, nebrať veci ako samozrejmé, ale o všetkom diskutovať, hodnotiť svoje postoje a naučiť sa vnímať svet komplexnejšie. Vďaka tomu som mohol skutočne myšlienkovo dozrieť.“

Ondrej si však v nasledujúcich rokoch stále viac všímal zmeny vo vysokoškolskom procese, ktoré mala na svedomí komunistická ideológia. Usádzala sa čoraz pevnejšie vo všetkých sférach verejného života a jej doktrína sa preniesla aj na pôdu univerzity.

Ondrej nakoniec štúdium úspešne ukončil, ale uvedomoval si, že pod týmto ideologickým dohľadom nikdy nebude môcť vo svojej praxi plnohodnotne pracovať. V roku 1950 dostal ponuku pracovať ako stredoškolský učiteľ v Prešove, ktorú však nakoniec pre vnútorný nesúhlas s aktuálnou situáciou v školstve odmietol.

Medzitým dostal povolávací rozkaz a absolvoval povinnú dvojročnú vojenskú službu v Malackách, Prahe a neskôr v Martine pri miestnom delostreleckom pluku. Po návrate domov musel premýšľať, čo ďalej.

V totalite si budoval vlastnú cestu

Ondreja okrem jeho študijných skúseností veľmi formovala aj jeho kresťanská viera a presvedčenie. Naučil sa však nebrať vieru dogmaticky, ale snažiť sa neustále prehodnocovať, nájsť vlastnú cestu k Bohu a svoje miesto vo svete.

Od vysokoškolských čias bol veľmi ovplyvnený aj myšlienkami známeho chorvátskeho jezuitského kňaza Tomislava Kolakoviča, ktorý v čase slovenského štátu tajne pôsobil na našom území, ostro kritizoval hierarchickú spriaznenosť katolíckej cirkvi s Tisovým režimom a zapojil sa ako duchovná autorita do neskoršieho priebehu SNP.

Počas celého svojho pôsobenia Kolakovič zakladal miestne bunky veriacich vo viacerých mestách. Tieto krúžky sa nazývali „Rodina“. Kolakovič dával veľký dôraz na evanjelizačné poslanie cirkvi a veriacich, rozšírenie viery z kostolov do rodín a fabrík. Priblíženie sa bežným obyvateľom v zmysle pôvodného apoštolského poslania cirkvi.

Tento odkaz žitého kresťanstva bol veľmi blízky aj Ondrejovi, a tak sa rozhodol, že nebude slepým nasledovníkom režimu – tichým kresťanom. So svojím vysokoškolským vzdelaním si namiesto istoty pedagogickej činnosti vybral v roku 1952 robotnícku pozíciu v miestnych Strojárskych závodoch Rybárpole, ktoré boli plné angažovaných súdruhov nasledujúcich tvrdú stranícku líniu 50. rokov.

„Nestal som sa nepriateľom režimu pre rodinu, majetok, alebo postavenie. Vlastne som si dobrovoľne vybral svoju životnú cestu vediac, že sa skôr či neskôr stanem ich terčom. Pre mňa to však bola omnoho lepšia vízia, než prežiť svoj život v poslušnosti a strachu.“

Veriaci = nepriateľ režim

Ondrej teda nastúpil do závodov ako plánovač. Postupom času však čoraz viac upozorňoval na svoje odlišné postoje a zásady. Odmietal nedeľnú prácu, nezúčastňoval sa na politickom živote a ideologických manifestáciách. Niektorí súdruhovia mu začali jeho striktné náboženské postoje vyčítať ironickými poznámkami.

„Mnohokrát som počul medzi ľuďmi poznámku, že zatiaľ čo oni verne budujú socializmus, tak Kizek si buduje niečo iné.“

Napriek tomu mal vo fabrike aj množstvo sympatizantov obdivujúcich jeho zásadovosť. Ružomberok bol totiž odjakživa silne kresťanským mestom.

Tieto peripetie s režimom však nemohli zostať dlhodobo nepovšimnuté, a tak po udaní Ondreja v roku 1953 zatkli: „Prišli domov, zhabali niekoľko kníh a zapečatili moju domácu knižnicu. Na ruky mi nasadili putá a odviedli ma do vyšetrovacej väzby. Podrobili ma viacerým výsluchom. Zaujímala ich predovšetkým otázka môjho členstva v Rodine, ktorá bola zakázanou kresťanskou komunitou.“

Ondrej bol však na zatknutie a vyšetrovanie pripravený a vyšetrovateľom sa nepodarilo nič podstatné dokázať. Po šiestich dňoch väzby ho nakoniec prepustili a vrátil sa do zamestnania. Vedel však, že zostáva neustále pod skrytým dozorom miestnych angažovaných udavačov.

V roku 1958 sa oženil s Otíliou Babálovou, s ktorou sa zoznámil v rámci spevokolu a kresťanských krúžkov. Z manželstva sa narodili dcéry Dominika, Mária, synovia Benjamín a Svorad. Rodina držala pri Ondrejovi aj v ťažkých chvíľach.

„Toto jediné som si možno niekedy naplno neuvedomoval. Bol som taký horlivý vo svojej ceste a presvedčení, že som nie vždy vnímal ako tieto okolnosti vníma moja manželka či rodina. Bol som skrátka taká povaha.“

Uvoľnenie režimu

V roku 1961 odišiel Ondrej z fabriky pracovať ako vedúci štátnej cestovnej kancelárie Čedok v Ružomberku. V nasledujúcom politickom odmäku 60. rokov a nástupe Dubčekovej éry sa mu podarilo zamestnať sa ako jazykový redaktor vydavateľstva Osveta v Martine, ktoré sa zaoberalo zdravotníckou literatúrou.

Po príchode vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 a následnom nástupe normalizácie sa politické tlaky začali znova prejavovať vo všetkých štátnych vzdelávacích inštitúciách. Ondrej teda opäť odišiel z ideológiou narušeného prostredia a v roku 1972 si vybral prácu zásobovača na železničnej stanici v Ružomberku, kde zostal až do dôchodku v roku 1986.

Ani tu sa mu však nevyhli intrigy zo strany súdruhov: „To bola skoro komická situácia. Na základe neznámeho udania som bol obvinený, že prezrádzam informácie o presunoch sovietskej vojenskej techniky po železnici. Samozrejme, že to  bola hlúposť a nepodarilo sa to dokázať. Niekomu som tam proste len prekážal.“

Počas celého obdobia komunistického režimu sa Ondrej venoval viere, kresťanským spoločenstvám, čítal množstvo literatúry a stretol sa s množstvom osobností z prostredia vtedajšieho kresťanského disentu.

V roku 1989 sa Ondrej konečne dočkal pádu komunistického režimu, ktorý ho pre jeho kresťanské a pacifistické presvedčenie nespravodlivo prenasledoval.

V neskoršom období sa okrem pokračovania svojej kresťanskej cesty zapojil aj do politického života. Stal sa členom KDH a zúčastnil sa na zakladajúcom sneme v roku 1990 v Nitre. Spoznal sa s prenasledovaným Antonom Srholcom, ale aj s množstvom politických osobností, ktoré navštívili Ružomberok a Ondreja brali vzhľadom na jeho vek aj minulosť ako určitú morálnu autoritu.

V neskoršom období sa s hnutím KDH rozišiel a istý čas bol členom SDKÚ v Ružomberku, keďže sa okrem kresťana považuje aj za liberálne zmýšľajúceho človeka.

V súčasnosti žije Ondrej Kizek v Ružomberku, kde stále prežíva svoj dôchodkový vek aktívne štúdiom literatúry, návštevami kultúrnych a športových podujatí, ako aj slobodným vyznávaním viery, ktorej napriek dobovým okolnostiam zostal verný po celý život.