Denník N

Na niektoré hrozby NATO nestačí, potrebujeme spoločnú európsku obranu

Bez celoeurópskych obranných síl, najmodernejšej logistiky a technológie a spravodajskej výbavy budeme nielen ťahať za kratší koniec, ale budeme aj vydierateľní.

Autor je poslancom Európskeho parlamentu

Ak sme teda začali hovoriť o „integračnom exprese“, tak si túto vlakovú zostavu nepredstavujme len ako rad za sebou nasledujúcich krajín. Vagóny tohto expresu budú skôr predstavovať oblasti integrácie a jednotlivé krajiny budú alebo nebudú nastupovať do jednotlivých vagónov. Jedným z takýchto vagónov, a to asi na poprednom mieste, bude spoločná bezpečnosť a obrana.

Minulý týždeň sme mali v Európskom parlamente zaujímavú diskusiu s nemeckou ministerkou obrany (šarmantná a kvalifikovaná pani), a to práve preto, že Nemecko býva vo vojenských otázkach väčšinou zdržanlivé. No výsledok diskusie bol jednoznačný: Európska únia potrebuje vlastnú obrannú aj bezpečnostnú politiku, organizovanú na európskej úrovni. Alebo inak: rozdrobenosť na 28 armád a bezpečnostných štruktúr nielenže nedáva obranné ani bezpečnostné záruky, ale vystavuje každú krajinu rizikám.

Európska „ministerka“ zahraničných vecí Federica Mogherini zasa posunula na diskusiu svoju predstavu budúcej európskej obrany, a to v troch scenároch. Nie je, samozrejme, náhodné, že tak urobila aj s viceprezidentom komisie pre rast, investície a konkurencieschopnosť Jyrkim Katainenom. Lebo obrana má oba aspekty: vnútropolitický, zahraničnopolitický a, samozrejme, hospodársky.

O tom poslednom sa hovorí vždy otvorene, o tých dvoch predchádzajúcich sa skôr decentne mlčí. A tak do nich trochu načriem. Vnútropolitický vplyv spoločnej európskej obrany predovšetkým znamená, že sa všetky ozbrojené sily dostanú pod vzájomnú kontrolu. A teda aj vojenská sila a zámery jednotlivých štátov. Bol by to definitívny koniec vnútroeurópskych teritoriálnych vojen, koniec menenia hraníc násilím, koniec akýchkoľvek pokusov o regionálne hegemónie a koniec akýchkoľvek – aj potenciálnych – imperiálnych chúťok. A koniec možnosti vytvárania nejakých osobitných koalícií s mimoeurópskymi mocnosťami na národnej úrovni. Bola by to premena tej starej vojnovej geopolitiky, ktorá Európe prinášala stáročia iba vojnový hrmot, na europolitiku trvalého mieru a kooperácie.

Áno, možno sa nám to po 70 rokoch „mieru“ zdá abstraktné, málo hmatateľné. Lenže to je legenda, a preto som dal k mieru tie úvodzovky. Po druhej svetovej vojne nasleduje skoro päť rokov pomsty, ktorú sprevádzajú obrovské a aj násilné presuny obyvateľstva; sovietizácia a následná stalinizácia časti baltskej, stredoeurópskej, východoeurópskej, kaukazskej, čiernomorskej a balkánskej Európy; pokračujúca vláda fašistických diktatúr na Pyrenejskom polostrove, vojenské diktatúry, grécko-turecké vojny, rozdelenie Cypru, vojny v Severnom Írsku, hraničné konflikty Talianska a Rakúska, Baskov a Španielska, rozdelený Berlín plný vojenských jednotiek na západe aj východe; skoro pravidelné vojenské pochody ruskej armády všade tam, kde by sa socializmus chcel čo len zreformovať – a to neukončené pochodom 600-tisícovej ruskej armády naprieč Československom, lebo takéto pochody a výpravy pokračovali aj po „nežných“ revolúciách v línii od Pobaltia po Kaukaz a neustali podnes, opačne, rozšírili sa na Ukrajinu, Moldavsko, Gruzínsko…

Ešte mám čerstvo v pamäti balkánske vojny, a vôbec nič nie je ukončené a bezpečné v tejto časti Európy. Našiel by som za hrsť ďalších vojnových ohnísk, slovensko-maďarské „nevyrovnanie“ taktiež… A v tieto dni, len čo sa Briti začali vyťahovať z EÚ, okamžite zarinčali zbrane okolo Gibraltáru a slovná prestrelka mala skutočne rétoriku geopolitiky minulých storočí. A írskych poslancov obávajúcich sa o osud mierovej zmluvy v Severnom Írsku mám v mojej kancelárii každú chvíľku.

Nenamýšľajme si, táto geopolitika vojen stále striehne v pozadí a rada by roznecovala plamene ničenia, lebo ona ich chápe ako budúci vavrín slávneho víťazstva. Úsilie o vytvorenie európskeho obranného spoločenstva je práve cestou, ako tieto nástrahy geopolitiky definitívne znemožniť.

Vonkajšie dôvody vcelku poznáme, ale ich intenzita narastá: kyberútoky, hybridné vojny, dezinformačné vlny, terorizmus; ale aj vynáranie nových mocností s nejasnými cieľmi a nukleárnou výbavou na jednej strane a rozpadajúce sa štátne útvary na druhej. Únia nie je za obranným valom oceánov a morí ako USA. Je priamo spojená s eurázijským pásom ovládaným Ruskom; v priamom dosahu stredovýchodného „islamského kotla“ od Turecka cez Arábiu a Irán až k Pakistanu; a vystavená priamemu dotyku a vplyvu celého afrického kontinentu od Líbye po Južnú Afriku.

Áno, EÚ sa stále usiluje o tlmenie, neutralizáciu a zmäkčovanie týchto „dotykov“ politikou takzvaného susedstva či partnerstva. Tieto politiky sú založené predovšetkým na ekonomickej spolupráci a rozvojovej pomoci. Sú evidentne nedostatočné pre bezpečnosť Európy. Vlna migrantov nám to jemne naznačila, ale šírenie jadrového potenciálu, dronovej technológie, kalifátov, islamských štátov či území bez štátneho usporiadania a veľké vojenské mimoštátne hnutia, ako al-Káida, al-Šabab či Boko Haram, sú už jasnou výzvou.

EÚ potrebuje obranný val, nárazníkovú zónu alebo, ak chcete, široké pásmo stability. Lenže nie takej, akú ponúkali či ponúkajú diktátori à la Kaddáfí, Husajn, Asad, či nové hviezdy na tomto nebi, ako egyptský Sisi či turecký Erdogan… Aj voči takýmto ťaháme za kratší koniec. Bez celoeurópskych obranných síl, rýchlych jednotiek, najmodernejšej logistiky a technológie a spravodajskej výbavy budeme nielen ťahať za kratší koniec, ale budeme aj vydierateľní.

NATO nám v tomto nepomôže, to je ilúzia. Severoatlantická zmluva je garanciou teritoriálnej obrany v prípade napadnutia. Je iba mechanizmom medzištátnej vojenskej pomoci na zmluvnom základe. Nerieši a nemôže riešiť problémy, ktorým je Európa vystavená.

Ak chceme ostať Európanmi, s vytvorením spoločnej európskej obrany sme už v značnom omeškaní.

Teraz najčítanejšie