Denník N

Breiner Pišťankovi: Nikto nie je dokonalý, na zdravie, Peter

V nedeľu večer zomrel spisovateľ Peter Pišťanek.

od prvej stránky som vedel, že Rivers bude skvelá kniha, a bola, napísal som na ňu asi jednu z prvých recenzií, Peter sa onedlho ozval a poďakoval a začal náš veľmi dlhý a kvalitný dialóg, miestami aj osobný, po prvý raz sme sa stretli v klube architektov a desať hodín v kuse sme sedeli a kecali a pili tmavé krušovické pivo, ktoré som dovtedy nepoznal, a už vtedy som žasol nad vedomosťami, ktoré neúnavne, systematicky a fanaticky zbieral, či už boli o Janáčkovi, alebo o rockovej hudbe, o starých klasických nahrávkach, ktoré mi ochotne napaľoval, o koňaku alebo o desiatkach verzií Smetanovej Má vlast, samozrejme, že sa mi páčil, lebo som hneď spoznal človeka, ktorý nikam nepasoval a nedával si obrúsok pred ústa a každému povedal rovno, čo si myslí, jeho internetové debaty s diskutérmi, poväčšine a štatisticky nevyhnutne hlúpejšími, boli úplne nekompromisné, ba dokonca neváhal kedykoľvek provokovať tým najdrastickejším spôsobom, ale najmä mi konvenovalo, že ak sa do čohokoľvek pustil, bola to profesionálna a systematická robota, napríklad aj také písanie či konštruovanie politicky úplne nekorektnej stránky na fejsbúku, to dokonca do tej miery, že aj blízki ľudia sa najprv čudovali a potom dokonca radšej prestali komunikovať, lebo nerozumeli tomu hroznému temnu, ktoré môže vzniknúť kombináciou klinickej depresie so zúfalstvom z nekonečnej ľudskej hlúposti, zbytočného utrpenia a katastrofálneho nedostatku akýchkoľvek dobrých riešení, mali sme nemálo rozhovorov o tom temne, o ktorom on vedel oveľa viac, a bolo mi ľúto, že sa taký talentovaný človek toľko trápi, ale vždy sme to zahnali inými témami, no čo, škoda, že to nevydržal, ale asi vedel, čo robí, aj tú stránku na fejsbúku si preventívne zrušil a teraz už celá jedna veľká polica v mojej knižnici, kde som mal knižky svojich kamarátov, je knižka mŕtvych autorov, posledné cédečko, čo mi napálil, bol Toscanini z apríla 1941, ako diriguje NBC Symphony v Carnegie Hall, Čajkovského 6. symfóniu, ktorú keď Peter Iľjič dopísal, napil sa cholerovej vody a dobrovoľne zomrel, a posledná veta, čo mi pred štyrmi dňami napísal, je v nadpise, tak už zostáva len posledné, idem si naliať ten najlepší koňak, čo tu mám, a Peter mi ho schválil, muselo to byť veľké trápenie, ale už nie je

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie