Trump padá do ďalšieho desaťročia vojny na Blízkom východe

Autor je americký analytik
Článok uverejňujeme so súhlasom The Washington Post

Kým sme boli sústredení na výsledky doplňujúcich volieb, na sínusoidu vyšetrovania ruského zasahovania do minuloročných volieb a na najnovšie tweety prezidenta Trumpa, mimo dosahu radarov, zdá sa, nastáva významný a dlhý posun v americkej zahraničnej politike.

Povedané inak, Spojené štáty padajú do ďalšieho desaťročia vojny, ktorá sa odohráva na širšom Blízkom východe. A táto nasledujúca dekáda konfliktov sa môže ukázať ako ešte destabilizujúcejšia než tá predchádzajúca.

Kde je stratégia?

Donald Trump nastúpil do úradu s osviežujúcim skepticizmom voči americkej politike v tomto regióne. „Každý, kto sa dotkol Blízkeho východu, tam uviazol… My sme tam uviazli,“ povedal počas kampane. Lenže Trump sám seba vidí tiež ako tvrdého chlapíka. Na predvolebných zhromaždeniach opakovane tvrdil, že z Islamského štátu „vybombarduje aj h…“.

Teraz, keď sedí v Bielom dome a obklopil sa zástupom generálov, sa zdá, že jeho mačistický inštinkt vyhral. Jeho vláda pritvrdila operácie po celom širšom Blízkom východe, od Sýrie po Jemen, od Afganistanu po Somálsko – viac vojakov, viac bômb, viac misií.

Lenže aká stratégia sa za tým skrýva?

V boji proti Islamskému štátu americké sily agresívne rozpútavajú útoky, ktorých výsledkom je však aj povážlivý nárast počtu civilných obetí v Iraku i v Sýrii. Počas dramatickej akcie Američania zostrelili sýrske vojenské lietadlo, čím sa Washington dostal do priameho sporu so sýrskym spojencom Ruskom, čo môže reálne vyústiť aj do nepriateľských vojenských akcií medzi USA a Ruskom.

Ešte horšie je, že nie je jasné, ako táto bojovnosť proti režimu Baššára Asada pomôže vyriešiť tú jedinú úlohu, ktorú si Amerika v Sýrii dala a ktorou je porážka Islamského štátu. Je predsa logické, že keď Asad zoslabne, hlavné opozičné sily – rôzne militantné islamistické skupiny, vrátane Islamského štátu – zosilnejú.

Aby zakryla tento rozpor, vláda vysvetlila, že hoci napádala Asadove sily, nebojovala proti Asadovmu režimu a zostrelenie lietadla bolo jednoducho len prejavom „kolektívnej sebaobrany“.

Ešte niekoľko takýchto prejavov kolektívnej sebaobrany a zrazu zistíme, že americkí vojaci bojujú nielen nad Sýriou, ale už aj na zemi.

Afganistan a Jemen

Čo sa týka Afganistanu, Trump nechal detaily navýšenia americkej prítomnosti o 4000 vojakov na ministrovi obrany Jamesovi Mattisovi a iných vysoko postavených generáloch. Lenže aj tých najlepších vojakov obmedzuje ich postavenie.

Dôstojníci vám napríklad môžu povedať, či sú schopní dobyť nejaký kopec. Lenže slúži dobytie kopca širšej americkej stratégii? Dokážu kopec udržať za prijateľnú cenu? Nespôsobí táto misia, že na americké záujmy v iných častiach sveta už nezostane toľko energie? To sú otázky, na ktoré musí odpovedať najvyšší veliteľ.

Američania sú v Afganistane už 16 rokov. Už niekoľkokrát navýšili počet vojakov a v tejto krajine minuli už takmer bilión dolárov. Len minulý rok zodpovedala americká pomoc Afganistanu asi 40 percentám HDP tejto krajiny. A teraz Mattis priznáva, že USA „nevyhrávajú“. Môže štyritisíc nových vojakov dosiahnuť niečo, čo sa doteraz nepodarilo 130-tisíc vojakom?

V Jemene sa teraz USA aktívnejšie angažujú v konflikte, ktorý má len málo spoločné s vojnou proti radikálnemu islamistickému teroru. Naposledy dohodnutým predajom zbraní Washington len ďalej prilieva olej do zástupnej vojny, ktorú vedie Saudská Arábia proti Iránu a ktorá kráľovstvo priviedla do de facto spojenectva s al-Káidou v Jemene. Nový saudskoarabský korunný princ Muhammad bin Salmán zjavne podporuje pokračovanie konfliktu, hoci ten sa vyvíja omnoho horšie, ako sa očakávalo, a vyústil do humanitárnej katastrofy.

Podľa UNICEF v Jemene každých desať minút zomrie jedno dieťa z príčiny, ktorej sa dalo zabrániť. Najchudobnejšia krajina arabského sveta sa zmenila na pustatinu, kde budú v nasledujúcich desaťročiach proti sebe bojovať teroristické skupiny.

A čo potom?

Takmer všade, kde sa angažujú americké vojenské sily, pomôže skôr politické než vojenské riešenie. Toto sa ukázalo zvlášť na miestach ako Sýria a Afganistan, kde majú mnohé regionálne mocnosti veľké záujmy a kde rozširujú svoj vplyv.

Použitie vojenskej sily bez nejakej stratégie a hlboko premysleného politického a diplomatického procesu je predurčené na neúspech a možno dokonca prinesie sériu nepredvídaných dôsledkov. Stačí sa pozrieť na posledných šestnásť rokov.

Počas predvolebnej kampane sa zdalo, že Trump skutočne uvažuje o americkej úlohe na Blízkom východe. „Toto zvyčajne nehovorím, pretože som veľmi aktívny,“ povedal raz k tejto téme. „Lenže v tomto prípade by som sedel a čakal, čo sa bude diať.“

Mal pravdu. Po šestnástich rokoch neustálych bojov, po státisícoch obetí, po biliónoch dolárov a v situácii väčšej regionálnej nestability sa vo Washingtone niekto musí spýtať ešte predtým, než zvrhneme ďalšie bomby a vysadíme ďalších vojakov: Čo sa bude diať?