Denník N

Rudolf Sloboda o Pišťankovi: Jeho hrdina je sympatický dravec

Rudolf Sloboda. Foto – Literárny klub
Rudolf Sloboda. Foto – Literárny klub

Najvýstižnejšiu recenziu knihy Rivers of Babylon napísal spisovateľ, ktorý bol jeho priateľom a čitateľom.

V januári 1992 si Rudolf Sloboda do svojho denníka zapísal dlhý text o románovom debute Petra Pišťanka. Text sa objavil v knihe Listy a eseje, ktorú vydal Kalligram v roku 2004, a zostáva jedným z najpresnejších popisov nielen Pišťankovho románového debutu, ale aj jeho štýlu. Prinášame ho v plnom znení.

Peter Pišťanek debutoval pozoruhodnou knihou, románom. Nenašiel som v texte ani jednu štylistickú chybu, ani jedno miesto, ktoré by vybočovalo zo základnej tóniny – je to tónina silne tvrdá, hranatá, brnčiaca ako britvy vo vreci, a pritom nás tá tvrdosť ohýba a neodolateľne donucuje k smiechu, miestami až k stavom, ktoré človek pociťuje po náhlom vyzdravení, po utíšení bolesti zuba alebo hlavy. Každá veta má svoje miesto, je zaradená ako rímsky vojak do zostavy, a každá je perfektná ako dobre vycvičený rímsky legionár. Tomu sa hovorí technika.

Ja, ako Pišťankov trvalý priateľ a čitateľ môžem iných čitateľov ubezpečiť, že autorovo dielo nevyhúklo z neho ako gejzír za jednu noc alebo týždeň. Peter Pišťanek na sebe ako spisovateľovi pracuje už roky, najmenej desať. Je to autor, ktorý sleduje bedlivo každý záchvev reality, ale aj každý záchvev svojej mysle. Uvažuje o všetkom. Pravda, nepíše o sebe. Zdá sa, že to bude jeho program na dlhší čas. To znamená, že autorova subjektivita je stratená v opisoch cudzích osudov. Jeho hrdina – dravec – je výsostne sympatický typ. Je sympatický práve preto, lebo dravce v našej literatúre mali vždy okrajovú úlohu. O dravcoch sme sa dozvedali iba zo západných literatúr a hanbliví kritici im prisudzovali všetky možné necnosti, a tým v podstate znížili súdnosť slovenského čitateľa – ktorý vlastne obdivoval hňupov. Lenže to neboli hňupi, ale dravce, dravci. Dravec sa riadi svojimi neomylnými inštinktami: pravda, tie inštinkty dlho trénuje ako mláďa blízko hniezda a potiaľ nám býva jeho hra sympatická.

Pišťankov Rácz, dravec zo Slovenska, takisto najprv dlho trénoval svoje skoky: do kotolne prišiel dobre pripravený. Nerobil nič zbytočné. Útočil hneď. Neodkladal pomstu na potom, pomstil sa hneď. Fajnový typ bylinožravca tomu hovorí impulzívne, nepremyslené konanie. Zabúda na dravcov tréning. Zabúda na to, že dravec už sa nemôže a nesmie pomýliť. V každom čitateľovi vzbudzuje údiv rýchlosť, presnosť – a úspešnosť hrdinu. Ani jednu jeho obeť neľutujeme. Pišťanek geniálne vycítil, koho čitateľ neznáša. A jeho dravec každého potrestá. Keby bol autor len trocha sentimentálny, keby sa čo len na chvíľu takzvane vžil do duše obete, mohol by hádam znížiť oprávnenosť Ráczových akcií. Lenže tie obete sú vždy iba páchnuce, zdochýnajúce, neschopné figúry, ktoré mohli existovať len vďaka režimu, ktorý stál na mŕtvych dušiach, na neschopných riaditeľoch, na tupých vedúcich, na lenivcoch, darebákoch a iných deviantoch ako babylonská veža.

Keby dravec Rácz žil napríklad v roku 1980, tak sa istotne dostane do basy. Lenže Pišťankov sociologický záber je presný: takýto dravec môže – alebo hádam aj musí! – existovať práve teraz a dnes. Sám to trocha cíti, dravca na konci mierne pacifikuje, legalizuje. Jeho úloha sa skončila.

Pravda, také silné osobnosti ako Rácz nikdy nezaniknú. Predstavme si, že tento človek so svojou pomerne vzdelanou ženou bude mať deti, ktoré nebudú trpieť nijakým nedostatkom. Možno sa vzbúria, možno nebudú na otcovu minulosť hrdé – ale ruku na srdce: jeden z nich môže byť vynikajúci klavirista či organista, iný hokejista, ďalší dobrý kňaz. A to všetko im umožnia otcove peniaze, pokojná domácnosť bez stresov, blahobyt.

Prial by som si, aby aj tí čitatelia, ktorých ešte v próze poburuje oplzlé slovo, nezahadzovali knihu do koša. Raz pochopíme, že najoplzlejší boli hrdinovia, ktorí spisovnou a jemnou slovenčinou vešali, mučili, vydierali, trýznili slovenský národ.

© Kalligram

Teraz najčítanejšie