Nebolo to sprisahanie proti Slovensku. Mladí futbalisti sú veľkou nádejou do budúcnosti

Aby sa slovenské futbalové reprezentácie kvalifikovali na záverečné turnaje, musíme mať výnimočnú generáciu a teraz sme ju mali: mladí futbalisti mohli nielen každého poraziť, ale ho aj porážali, hrali navyše moderný, rýchly a útočný futbal. Verili si.

Mohli sa – možno mali – ocitnúť medzi štyrmi najlepšími európskymi mužstvami. Nikto by nemohol namietať a to bol ten veľký rozdiel: do semifinále by sme sa neboli prekopali ani prebránili. Bol by nás tam dostal náš vlastný, odvážny a miestami dokonca okulahodiaci futbal.

No a teraz, keď sme si povedali, čo mohlo byť a nie je, povedzme si pravdu. Už len to, kde a ako slovenská dvadsaťjednotka hrala, je obrovským úspechom. Namiesto ublíženého pozerania do (včerajšej) minulosti sa pozerajme do budúcnosti.

Protislovenské sprisahanie? V žiadnom prípade

Ublížili nám, sprisahali sa. Ukázali nám, že sme malí. Toto je tá prvá liga Európy, v ktorej sme za poskokov.

Na vine je UEFA, Taliani, lebo vyhrali, Česi, lebo nevyhrali, a Nemci, lebo prehrali. Na vine sú zápasy, v ktorých sme nehrali, lebo nedopadli tak, ako sme potrebovali, aby dopadli. Stáli sme pred bránami historického úspechu, namiesto toho budú v nudnom semifinále Nemecko, Anglicko, Taliansko a Španielsko.

Tento pekný naratív je, bohužiaľ, nepravdivý – nikto nám neublížil. Česi hrali proti Dánom o víťazstvo až do polovice druhého polčasu, Nemci s Talianmi sa teda nemohli dohodnúť ani pred zápasom, ani cez prestávku. Navyše, ak by bol platil nemecký gól hneď z úvodu, všetky dohody by boli zbytočné.

Pravda je omnoho prozaickejšia.

Z niekoľkých desiatok možných výsledkov existovala presne jedna kombinácia, pri ktorej si Taliani s Nemcami dokázali postup ustrážiť medzi sebou. Nastala, bohužiaľ, ale nebola naplánovaná. Diváci na konci zápasu pískali, lebo ani jedno mužstvo s výsledkom nechcelo nič urobiť, ale bolo to prirodzené: načo dať gól, ktorý dať nepotrebujete, a riskovať gól, ktorý dostať nesmiete?

Získať nemôžete nič a stratiť všetko, nemá to oporu v logike ani športe. Zvíťazil pragmatizmus a pre tých, ktorí stále nesúhlasia, sa ponúka test Slovenskom: predstavme si našich futbalistov v rovnakej situácii. Chceli by sme, aby útočili, a vyčítali im, ak by to nerobili? Hovorili by sme o sprisahaní alebo o úspechu? No vidíte.

Najväčší prínos? Odvaha

Keď britský Guardian pred turnajom písal o slovenskej reprezentácii, označil ju za jasného outsidera nielen skupiny, ale po Macedónsku aj celého turnaja. Za najväčší talent pokladal Lászlóa Bénesa, ktorý nakoniec odohral niekoľko minút.

Sila slovenskej reprezentácie bola totiž inde – v kolektívnom výkone a v kolektívnom presvedčení. Všetci vedeli, aký futbal, akým spôsobom a s akým cieľom chcú hrať, a hrali ho. Proti každému súperovi mohli – a to je už floskula – vychádzať zo zabezpečenej obrany a počkať na príležitosti, ale namiesto toho hrali svoje vlastné zápasy.

Neprispôsobili sa, do každého zápasu vstupovali s presvedčením, že sú dosť dobrí na to, aby súperovi dokázali svoj štýl futbalu vnútiť. Aktivita a prevaha nie sú v slovenskom futbale vôbec bežné, sebavedomie a pozitívny prístup veľkou vzácnosťou. Juniori ukázali futbal, ktorý by sme v budúcnosti mohli hrať.

O postup ich nakoniec pripravil jeden nevydarený polčas s Anglickom, ale to nič nemení na tom, že dosiahli veľký, takmer historický úspech. Odvaha a viera v seba sú tým najvzácnejším, čo títo hráči jedného dňa môžu priniesť do seniorskej reprezentácie. Práve tak sa totiž z druhého najslabšieho mužstva turnaja stáva čierny kôň.

Ak výhra 3:0 nestačí, všetko je v poriadku

Nielen tie veľké majstrovstvá Európy sú azda ešte kvalitnejšie ako svetový šampionát. Kvalita je koncentrovanejšia a rovnomernejšia, nenarazíte na nich na Nový Zéland. Prísny systém juniorských majstrovstiev navyše znamená, že ani dve výhry z troch – ako sme sa presvedčili – nemusia stačiť na postup.

Slovenskej dvadsaťjednotke navyše vylosovali výnimočne ťažkú skupinu. Polovica anglického mužstva hráva každý týždeň v omnoho ťažších súťažiach a Jordan Pickford sa počas šampionátu stal druhým najdrahším brankárom v histórii. Poliaci boli usporiadateľmi a Švédi obhajovali titul spred dvoch rokov.

Sotva to mohlo byť ťažšie, ale namiesto toho, aby slovenská reprezentácia hovorila o zbieraní skúseností a kde-tu nejakom bodíku, dva zápasy vyhrala a v tom treťom mohla pokojne remizovať. V každom z nich bola minimálne vyrovnaným súperom.

Áno, teraz sa ukazuje, aký zbytočný bol druhý gól proti Anglicku. Teraz vidíme, aká veľká bola Šofrankova šanca pred prázdnou bránou na konci zápasu so Švédskom, ale vráťme sa do reality. Ak hovoríme, že sme obhajcov titulu porazili iba o tri góly, hoci sme mohli o štyri, máme veľmi príjemné problémy. Všetko je v absolútnom poriadku.

Videli sme budúce jadro reprezentácie

Juniorské majstrovstvá sú zvláštna súťaž. Množstvo hráčov sa po nich nikdy nepresadí a svoju kariéru strávi ponevieraním sa po druhotriednych súťažiach. Nikdy sa im nepodarí dostať sa nielen do seniorskej reprezentácie, ale ani do toho seniorského futbalu, o ktorom snívali, keď na majstrovstvách hrali.

Tie isté juniorské majstrovstvá sú však aj obrovským odrazovým mostíkom. Tu sa rodia budúce svetové hviezdy, polovicu obecenstva tvoria futbaloví skauti z celej Európy. Kľúčová je otázka, koľkí slovenskí futbalisti sa dokážu naozaj presadiť, koľkí strávia kariéru v Cracovii Krakov a koľkí si zvolia istotu Turecka.

Matúš Bero by práve v tom Turecku ostať nemal, šampionát však ukázal prinajmenšom tri výrazné mená, ktoré sa v seniorskej reprezentácii ukážu skôr skôr ako neskôr.

Milan Škriniar už jej členom je a onedlho môže byť kvalitnejšou náhradou čoraz staršej dvojice Škrtel – Ďurica. Po vydarenej sezóne a vydarených majstrovstvách odchádza do Interu Miláno a bude mimoriadne dôležité, aby v ňom rástol a nezakrpatel.

Stanislav Lobotka ukázal nielen silu a vytrvalosť, ale aj hernú inteligenciu a odvahu. Hovorí sa o ňom ako o malom Andrésovi Iniestovi, hoci mnohokrát pripomína skôr N’Gola Kantého tým, ako ho nevidíte, až kým vám nezoberie loptu. Ak by ostal v Dánsku, bola by to škoda; priemerný klub v bundeslige, ktorý mu zaručí pravidelné zápasy, by preňho bol ideálny.

A nakoniec László Bénes – Guardian mal pravdu. Jeho vystúpenia boli skôr sporadické, ale to, ako hneď po príchode preberal do rúk taktovku, nebolo možné prehliadnuť. Bol nielen presný a pohotový, ale aj ambiciózny. Neuspokojil sa s krátkymi prihrávkami na istotu, naopak – väčšina z nich hru zrýchľovala, bola prekvapivá a prekvapivo presná.

Aj niekoľko minút v každom zápase stačilo na to, aby sme videli, že László Bénes je talent európskeho formátu.

Samé dobré správy

Kvalifikovať sa na majstrovstvá nie je samozrejmosť, hrať v nich o semifinále už vôbec nie. Majstrovstvá Európy do 21 rokov sa skončili veľkým úspechom. Slovensko porazilo domáce mužstvo aj obhajcu titulu a s Anglickom odohralo vyrovnaný zápas. Konečne raz môžeme namiesto hľadania chýb hovoriť iba o pozitívách.

Slovenskí hráči hrali ambiciózny a moderný futbal, táto generácia patrí v Európe vo svojej kategórii medzi najlepšie. Pre hráčov samotných to znamená, že záleží len na nich, ako dokážu svoje kariéry využiť – a seniorská reprezentácia má niekoľko veľmi dravých a kvalitných hráčov, ktorí o niekoľko rokov môžu tvoriť jej jadro.

Samé dobré správy.