Štrajk v slovenskom Volkswagene poukazuje na európske rozdelenie

Slovensko je v mnohých ohľadoch východoeurópskym vzorom integrácie do Európskej únie. Ale štrajk, ktorý sa teraz odohráva v bratislavskom závode Volkswagenu, hovorí veľa o tom, aká rozdelená vyzerá Európa z pohľadu východných členov Európskej únie.

Východoeurópania majú často pocit, že ich krajiny sa zmenili na západoeurópske kolónie, a tento pocit môže byť pre jednotu EÚ ešte vážnejšou hrozbou ako brexit.

Nie je to obyčajný štrajk

Na rozdiel od väčšiny svojich susedov Slovensko prijalo euro a napriek tomu, že to mnohí predpokladali, neutrpelo tým. Od roku 2010 do roku 2016 rástol jeho hospodársky výkon priemerne o 2,9 percenta ročne. Tento pôsobivý rast bol možný vďaka tomu, že sa Slovensko stále viac špecializovalo ako výrobňa automobilov pre Európsku úniu. V roku 2005 sa v krajine vyrobilo asi dvestotisíc áut ročne. V posledných dvoch rokoch výroba presiahla hranicu jeden milión.

Podľa Organizácie pre ekonomickú spoluprácu a rozvoj, ktorá v stredu vydala správu o slovenskej ekonomike, tento sektor prispieva k priemyselnému výkonu Slovenska štyridsiatimi percentami a tvorí tretinu exportu krajiny (zväčša do krajín EÚ), ale čo sa týka pridanej hodnoty, ide len o 4 percentá: Slovensko sa veľmi dobre integrovalo do európskeho automobilového priemyslu a jeho ultrarýchlych produkčných reťazcov.

Na západe krajiny, kde funguje väčšina automobilových firiem, je nezamestnanosť menej ako 5 percent a tamojší pracovníci sa cítia silnejší. Porovnávajú sa s ľuďmi, ktorí vykonávajú tú istú prácu v západnej Európe a dokonca aj v bohatších častiach bývalého komunistického bloku, a preto majú pocit, že sa k nim ich vedenie nespráva férovo.

Zoroslav Smolinský, šéf odborov bratislavského Volkswagenu, nedávno v blogu napísal, že hoci na slovenské pomery zarábajú tamojší robotníci dobre, nie je fér, že ich platy sa ani nedajú porovnať s vlajkovou loďou Volkswagenu v nemeckom Wolfsburgu. A skutočne, priemerný hrubý plat vo Wolfsburgu je asi dvaapolkrát vyšší ako v bratislavskej továrni. (Samozrejme, náklady na život vo Wolfsburgu sú tiež vyššie ako v Bratislave, ale to sa zvyčajne nespomína.)

Slovenskí pracovníci Volkswagenu vyrábajú relatívne lacný model VW Up!, ale tiež ultraluxusné modely ako Porsche Cayenne a Audi Q7. Sú to práve luxusné autá, ktoré tvoria najväčší zisk spoločnosti a ktoré práve bratislavskí robotníci prestali vyrábať, keď začali v utorok štrajkovať po tom, čo odmietli ponuku manažmentu na zvýšenie miezd o 4,3 percenta, kým oni sa dožadovali šestnástich.

Nie je to obyčajný štrajk v priemyselnom podniku. Slovenský populistický líder, premiér Robert Fico, sa tvrdo postavil za robotníkov. Jeho opis konfliktu bol dokonca ešte agresívnejší ako Smolinského vyjadrenia: „Toto nechcú pochopiť naši západní priatelia, ak sa ich pýtame: prečo má robotník v Bratislave vo firme, ktorá má najvyššiu kvalitu, vysokú mieru produktivity, vyrába najluxusnejšie autá, možno o polovicu až dve tretiny nižší plat ako robotník v tej istej firme 200 kilometrov smerom na západ, v nejakej západnej krajine, kde má robotník nižšiu kvalitu, nižšiu produktivitu a vyrába menej kvalitné produkty?“

Obvinenia a hrozby

Tento pohľad nie je výlučne slovenský. Východoeurópania ako skupina cítia, že západní susedia ich o niečo ukracujú.

Obviňujú nadnárodné spoločnosti, že vo východných krajinách predávajú lacnejšie a menej kvalitné verzie značkových potravín. Tvrdia, že tým, ako EÚ rozdeľuje takzvané konvergenčné fondy do postkomunistických členských štátov, pomáha západným korporáciám rovnako – ak nie viac – ako týmto chudobnejším krajinám.

Hovorca maďarskej vlády Zoltán Kovács nedávno napísal v liste šéfredaktorovi servera Politico: „Výmenou za to, že dostávajú kohézne fondy, menej rozvinuté členské krajiny otvorili svoje trhy spoločnostiam zo všetkých členských krajín EÚ. Dobre z toho profitovalo veľa nemeckých firiem, užívali si neobmedzený prístup na nové trhy, nové zdroje vysokokvalifikovanej pracovnej sily a v prípade Maďarska aj najnižšiu – deväťpercentnú – firemnú daň v Únii.“

Slovensko, Poľsko, Maďarsko, Česko a Slovinsko sa pripojili k EÚ pred 13 rokmi. Niekto môže povedať, že prešli veľmi dlhú cestu za veľmi krátky čas, a aby dosiahli životný štandard, ktorý sa na Západe budoval viac ako pol storočia, musia byť trpezlivejší. A je pravda, že tamojší obyvatelia už zabudli na komunistickú minulosť a zaujíma ich len to, že ich životný štandard je stále príliš ďaleko od štandardu starých členských krajín. Čo sa týka platov, východoeurópske krajiny už šliapu na päty Španielsku, ale nie Nemecku.

V odpovedi na to môžu Západoeurópania poukázať na to, že vo východnej Európe rástli náklady na prácu rýchlejšie ako na Západe, čiže v tomto zmysle dobiehajú menej rozvinuté členské krajiny veľmi rýchlo.

Lenže toto veľmi neobstojí. S tým, ako sú Východoeurópania stále viac znechutení z toho, že sú chudobnejšími bratrancami, majú väčšiu tendenciu prikláňať sa k populistickým stranám, ktoré hovoria o väčšej národnej suverenite. Takéto sily sa už dostali k moci v Maďarsku i v Poľsku.

Odpoveďou zakladajúcich štátov EÚ – zvlášť Nemecka a Francúzska – sa zdá byť stále väčší príklon k takzvanej dvojrýchlostnej Európe, v ktorej budú niektoré členské krajiny integrovať svoje ekonomické a právne systémy rýchlejšie ako ostatné. To dáva zmysel zo západoeurópskej perspektívy, ale nie z východoeurópskej. A je to dôvod, prečo sa na Východe, zvlášť v Poľsku, na Nemecko pozerajú ako na príliš mocné.

Východná Európa riskuje, že svoje požiadavky poženie príliš ďaleko. Ak Volkswagen akceptuje, že náklady na prácu v Bratislave sa musia priblížiť nákladom v Nemecku – a takto to funguje už teraz –, nebude dávať veľký zmysel, aby sa luxusné autá vyrábali vo východnej Európe. Za veľa z toho, že sa východ kontinentu dostal z chudoby komunistickej éry, vďačí presne tým korporáciám, ktoré teraz kritizuje.

Lenže aj Západ musí hrať v tejto hre opatrne. Populistov vo východnej Európe možno pokarhať a ekonomicky potrestať, lenže je nepravdepodobné, že začnú strácať tak, ako sa to nedávno ukázalo v západnej Európe, kým ich voliči nepocítia hmatateľnejšiu ekonomickú konvergenciu a kým nestratia svoj koloniálny komplex. Bolo by nemúdre a tiež nepopulárne dávať im dodatočné príčiny na rebéliu. Nedávny výskum Chatham House ukázal, že kľúčovou hodnotou Únie je solidarita s ekonomicky slabšími krajinami: 77 percent európskej elity (definovanej ako jednotlivci vo vplyvných pozíciách) a polovica verejnosti verí tomu, že by bohatšie členské krajiny mali finančne podporovať tie chudobnejšie. Integrácia bola a zostáva úctyhodným cieľom. Vlády zakladajúcich členov by na to nemali zabúdať.

© Bloomberg