Zabúda sa, ale Helmut Kohl pomohol zachrániť Západ

Autor je bývalý šéf Rádia Slobodná Európa/Rádia Sloboda
Článok uverejňujeme so súhlasom The Washington Post

Bol známy pod prezývkou Der Dicke – Tlstý. A skutočne, meral 190 centimetrov a vážil vyše 130 kíl. Jeho najobľúbenejším jedlom bol Saumagen (plnený bravčový žalúdok) a jeho chuť do jedla bola legendárna.

Bývalému nemeckému kancelárovi Helmutovi Kohlovi, ktorý zomrel minulý týždeň vo veku 87 rokov, sa často vysmievali za jeho staromódne chute, nudnú predvídateľnosť a provinčnosť. Spolu s manželkou Hannelore chodili na dovolenku k rakúskemu jazeru Wolfgangsee – a boli tam 27-krát za sebou.

Škandál s darcom, ktorý jeho strane štedro prispel na kampaň, urobil z Kohla na posledných dvadsať rokov jeho života pre politické elity i pre nemecké médiá personu non grata.

To všetko môže vysvetľovať skutočnosť, že kým americký prezident Ronald Reagan, britská premiérka Margaret Thatcherová a pápež Ján Pavol II. sa stali všeobecne uznávanými gigantmi konca dvadsiateho storočia, kľúčová úloha Helmuta Kohla pri utváraní tejto doby sa často prehliadala či aspoň veľmi podceňovala.

Vyplatilo sa

Pomalý Kohl mohol len ťažko zažiariť ako rečník. Autori jeho životopisov ho opisujú ako generátora fráz. Lenže keby Kohl nestál na čele Nemecka dlhých šestnásť rokov, čo je obdobie, ktoré presiahol len Bismarck, história sa mohla uberať iným smerom. Na tom, či má človek víziu, totiž záleží.

Bolo to tri týždne po páde Berlínskeho múru v roku 1989, keď nemecký kancelár ohromil svet svojím desaťbodovým plánom na znovuzjednotenie Nemecka. Zmätený bol aj jeho minister zahraničia, ktorý poslal text jeho prejavu spolu s vysvetľujúcimi poznámkami americkému prezidentovi Georgeovi Bushovi až po tom, čo Kohl predniesol svoju reč v západonemeckom Bundestagu v Bonne. Oskar Lafontaine, líder opozičných sociálnych demokratov, proti tomuto plánu bojoval, britská premiérka bola rázne proti zjednotenému Nemecku z historických dôvodov – Nemcom nikdy neverila – i zo strachu, že by to zničilo geostrategickú rovnováhu na kontinente. Rovnako proti boli Poliaci, Holanďania i Francúzi. Prezident François Mitterrand inšpirovaný anekdotou, že Nemecko je také nádherné, že je lepšie mať ich dve, sa ponáhľal do východného Berlína, aby ochránil ohrozený komunistický režim.

Kohl však svoju myšlienku tlačil ďalej. Podarilo sa mu prekonať najkritickejší bod a dostal na svoju stranu Američanov. Spolu s Washingtonom bol už Bonn schopný presviedčať aj Michaila Gorbačova.

Sovietsky zväz mal vtedy vo východnom Nemecku ešte pol milióna vojakov. No nemecký kancelár zatiaľ menil realitu. Na zdesenie popredných ekonómov umožnil v lete 1990 sedemnástim miliónom východných Nemcov, aby si vymieňali svoje slabé marky za silné západonemecké platidlá v pomere jedna k jednej. Kancelár uvažoval, že buď sa západonemecké marky dostanú k východným Nemcom, alebo by riskoval destabilizujúci prílev utečencov na západ rozdelenej krajiny. Vyplatilo sa mu to, a tak stavil na to, aby v prvom rade prebehlo zjednotenie.

Za pershingy

Vo svojich pamätiach Kohl spomína na debatu o rozmiestnení amerických striel v západnej Európe začiatkom osemdesiatych rokov ako na jednu z „najdramatickejších, aké prebehli v nemeckej povojnovej histórii“. Bývalý šéf východonemeckej tajnej služby Stasi Markus Wolf mu neskôr vo svojej autobiografii dal za pravdu. „Vedeli sme, aký ťažký test to bol pre západonemeckú lojalitu k NATO,“ napísal.

Sovietsky zväz sa pripravoval umiestniť vo východnej Európe novú generáciu striel stredného doletu SS20 schopných zasiahnuť amerických spojencov. NATO sa tomu snažilo čeliť umiestnením amerických pershingov na území západného Nemecka.

Výsledkom bolo, že krajinou sa rozliala vlna neutralizmu, pacifizmu a antiamerikanizmu. V rokoch 1981 – 1982 vyšli do ulíc milióny ľudí vrátane odborárov, predstaviteľov cirkví, lekárov, právnikov, učiteľov – a dokonca aj príslušníkov armády a Kohlovej CDU. Sociálni demokrati pretláčali uzmierovanie. Rudolf Augstein, vydavateľ týždenníka Spiegel, čitateľom tvrdil, že medzi Moskvou a Washingtonom nie je zásadný rozdiel.

Kohl sa chcel odlíšiť. Kancelár potom spomínal, že mu Gorbačov neskôr hovoril, ako západonemecká vytrvalosť v rozhodnutí umiestniť na nemeckom území americké rakety prispela k „novému mysleniu“ v Kremli. Je jasné, že bez Kohla mohlo Nemecko z Aliancie odísť a Západ sa mohol rozglejiť.

Nielen minulosť

Kohla som prvýkrát stretol v roku 1995, keď som s ním robil rozhovor pre dokument PBS o Nemecku, ktorý som produkoval. Hovorili sme o mnohých z týchto detailov. Keď Kohl rozprával o Spojených štátoch, rozžiaril sa. Povojnová pomoc, Marshallov plán a berlínsky vzdušný most boli súčasťou minulosti, ale pre Kohla boli tieto veci živými príkladmi ochoty Spojených štátov postaviť sa za liberálnu demokraciu a proti autoritárstvu. A NATO preňho znamenalo to isté.

Emocionálne vzťahy medzi USA a Nemeckom síce upadli, ale Kohlova vízia a „hodnotové veci“ sú rovnako potrebné aj dnes.

© Washington Post