Prečo Bratislava nechce dobrú knižnicu?

Ak stojí dom v stráni, je to samota, ako jedna dobrá kniha, ak je ich viac, je to osada, ako polička s knihami, ak ešte viac, je to dedina, ako skriňa plná kníh. A čo je mesto? Nákazlivo inšpiratívna knižnica.

Nepoznám dôvody, prečo sa Bratislava vzdáva daru, akým je Knižnica Jána Kalinu a Agneše Kalinovej. Najprv bola v ich byte pre nich a priateľov, po emigrácii ju preniesli do Mníchova a obstála v teste zmeny prostredia. Z jednotlivých kníh sa stal celok vypovedajúci o zdrojoch myslenia, formujúcich postoje majiteľov. Pri návrate do Bratislavy sa bývalý privátny ostrovček slobody jednej rodiny mohol stať zas napríklad pripomienkou, že sloboda nemusí byť večná.

Podobný export ducha knižnice som raz už videl. Keď odchádzal, spolu s Maxom Brodom, v roku 1939 z Prahy do Jeruzalema spisovateľ, novinár a knihovník Felix Weltsch, priateľ Franza Kafku, mal šťastie. Preniesol si s kompletnou knižnicou aj ducha slobodnej Prahy, ktorá sa z tej skutočnej práve stratila. Absurdný a krásny pocit, prechádzať sa po živom jeruzalemskom byte a zároveň byť v Prahe, ktorá už nie je. Na sekundu som privrel oči a videl som Kafku, ako číta Weltschovi a Brodovi úryvok z novej poviedky.

Prečo mesto nechce dar? Je Pistoriho palác malý? Alebo Ladislav Kalina a Agneša Kalinová sú málo významní? Pravda, Kalina nedostal Nobelovu cenu ani jeho žena nedostala Pulitzerovu cenu. Ale Nobelovu cenu nedostal ani Kafka a ani Weltsch nemá Pulitzera. Nové generácie čítajú Kalinove vtipy, gén Tatra revue, ktorú založil, je v bratislavskej DNA, doviezol na Slovensko humor Voskovca a Wericha, z jej prekladu Dejín filmu sa dodnes pripravujú študenti na skúšky a jej články sa dajú dodnes čítať. Tí dvaja urobili prievan a aj vďaka nim to tu vonia Európou.

V ich knižnici boli aj obrazy. Jeden bol mimoriadny. Nemaľoval ho maliar, ale architekt, ktorý kreslil a maľoval predovšetkým stavby. Jeho figúry a portréty ho asi veľmi nepreslávia, až na jednu výnimku. Obraz z dvadsiatych rokov zobrazuje dievčatko. Podľa mňa najlepší detský portrét u nás. Maliar obrazu, Eugen Bárkány, zakladateľ prvého židovského múzea u nás, autor výnimočnej zbierky insitných judaík, presvedčil rodičov dievčatka z obrazu, aby ju odviezli do budapeštianskeho kláštora, kde prežilo vojnu. Keby nebolo očarenie z maľovania, nápad, ako ju zachrániť, asi by nebola ani žiadna budúca Agneša Kalinová a možno ani knižnica. Ak, tak iba polovičná. Knižnica nie je len o knihách. Pred rokmi žila pri rieke Tisa konteska Néni. Povedala mi: keď zomrie človek, je to, ako keď zhorí knižnica. Ak nezhorí knižnica, koľkým dá život?

P. S.: Ak sa prenos knižnice nepodarí, zrejme sa neroztratí po antikvariátoch. Prečo však opakovať stratu ďalšieho priestoru slobody a knižnice, nestačila tá albrechtovská na Kapitulskej?