Priznal by som sa aj k vražde prezidenta, povedal obžalovaný. Vedec skúmal falošné priznania nevinného
Autor štúdie hovorí, že za vraždu Barbary Kralikovej z roku 1963 nemohol Alvin Mitchell. K vražde sa priznal, lebo ho bili, vyhladovali, psychicky ho týrali a vypočúvali do úmoru.
Vražda Kitty Genovese v New Yorku v roku 1964 otriasla svetom.
Dlho sa tradovalo, že sa ohavnému činu vraha prizeralo takmer 40 svedkov, ktorí nezasiahli a obeti nijako nepomohli.
Jav sa dostal do učebníc psychológie ako „efekt prizerajúceho“ (z angl. bystander effect).
Znamená, že ak sme v spoločnosti druhých ľudí, klesá šanca, že zasiahneme a obeti pomôžeme. V takýchto situáciách sa spoliehame na aktivitu druhých ľudí. Lenže ak takto uvažuje každý zo svedkov, nakoniec nikto neurobí nič.
Nepravdivý príbeh
Minulý rok sme písali o tom, že uvedený príbeh nie je celkom pravdivý. Jeden zo svedkov začal po vrahovi kričať, ten sa zľakol a utiekol. Neskôr sa však páchateľ vrátil a čin dokonal.
Chytili ho o päť dní neskôr, keď sa za bieleho dňa vlámal do domu. Sused mu neveril, že pomáha so sťahovaním, znefunkčnil mu vozidlo a zalarmoval druhého suseda, ktorý zavolal políciu.
Je paradoxné, že vraha a zlodeja Winstona Moseleyho chytili presne v rozpore s efektom prizerajúceho.
„Efekt prizerajúceho je osvedčený a mnohokrát overený jav, ktorý sa skúmal ako v laboratóriu, tak v prirodzenom prostredí. Ale je celkom iná otázka, či vražda Kitty Genovese prebehla tak, že ju videlo 38 ľudí, ktorí nijako nezasiahli. To je príbeh, ktorý je sporný,“ povedal pre Denník N Saul Kassin z John Jay College of Criminal Justice.
Kassin je autorom novej štúdie o vražde Kitty Genovese v časopise Perspectives on Psychological Science.
Falošné priznania
Z väčšej časti sa článok venuje javu, ktorý s Genovese vzdialene súvisí, no psychológovia sa tak zamerali na efekt prizerajúceho, že ho celkom opomenuli. Ide o takzvané falošné priznania (z angl. false confessions).
Autor v štúdii tvrdí, že v dôsledku nich za inú vraždu z roku 1963 – v tomto prípade 15-ročnej Barbary Kralik – nepykal skutočný vrah Winston Moseley (zabil aj Genovese), ale nevinný človek Alvin Mitchell.
Keď Moseleyho zadržali, priznal sa k celkovo trom vraždám žien, vrátane Genovese a Kralik.
Na súde opísal vraždu Kralikovej do posledného detailu. Lenže jeho výpoveď nepovažovali detektívi za dôveryhodnú a mysleli si, že ide o chvastanie aj preto, že mesiac predtým obvinili z vraždy 18-ročného Alvina Mitchella.
Vyhrážali sa mu
„Polícia vypočúvala Mitchella 7-krát spolu 50 hodín. Na konci bolo celovečerné vypočúvanie, ktoré trvalo takmer 13 hodín, po ktorom Mitchell kapituloval. O jednej ráno podpísal priznanie, ktoré spísali detektívi,“ píše Kassin v štúdii.
Autor dodáva, že Mitchell priznanie čoskoro poprel tvrdiac, že sa mu vyhrážali a telesne ho zneužívali. „Bili ho zvinutými novinami po hlave. Ide o zámernú praktiku, lebo nezanecháva žiadne viditeľné modriny alebo rezné rany,“ píše Kassin.
Pochybné očité svedectvo
Moseley neskôr priznanie k vražde Kralikovej stiahol. Mitchellovi priťažilo doznanie 16-ročného chlapca Georgesa Borgesa, ktorý tvrdil, že v deň vraždy viezol Mitchella do domu Kralikovej a aj z miesta činu. „Každopádne, Borges neskôr tvrdil, že sa mu vyhrážali a polícia ho bila. Povedal, že príbeh, ktorý podal, nebol pravdivý,“ uvádza sa v štúdii.
Vodič autobusu, ďalší očitý svedok, vyšetrovateľom povedal, že 20 mesiacov pred vraždou nastúpila neďaleko Kralikovej domu do jeho autobusu osoba, ktorá sa podobala na Mitchella.
Kassin v článku píše, že išlo o nedôveryhodného svedka. „Podrobili ho veľmi sugestívnym rozhovorom, ktoré ovplyvnili jeho výpoveď a presvedčenie (že išlo o Mitchella, pozn. red.).“
Ako sa neskôr ukázalo, vodič autobusu neidentifikoval Mitchella klasickým spôsobom, že vedľa seba stojí viacero osôb a svedok si z nich vyberá páchateľa, ale z televízneho záznamu, keď Mitchella viedli v putách a on sa po 13-hodinovom výsluchu pred televíznymi kamerami priznal, že vraždil.
Pre Denník N Kassin povedal, že „k identifikácii na základe očitého svedectva pri súdnom pojednávaní s Mitchellom došlo za takých sugestívnych okolností, že je prakticky bezcenná“.
Priznal by sa aj k vražde prezidenta
Mitchella nakoniec odsúdili na necelých 13 rokov väzenia. Autor článku Kassin ho vyhľadal a osobne sa ho pýtal na okolnosti vyšetrovania vraždy Barbary Kralikovej.
„Mitchell povedal, že si spomína na vyhrážky a sľuby. Na to, že ho bili, že bol vyhladovaný a trpel nedostatkom spánku (…) a na to, ako ho presúvali z jedného policajného okrsku do druhého, aby ho nemohli nájsť rodičia.“
Autor štúdie sa Mitchella opýtal, prečo sa k vražde Kralikovej doznal. Odpovedal: „Priznal by som sa aj k tomu, že som zabil prezidenta, lebo tí ľudia ma vyľakali na smrť.“
Podľa Kassina štúdia ukazuje, že „u nevinných ľudí môžete spôsobiť, aby sa priznali k zločinom, ktoré nespáchali“. Kassin píše, že na základe falošného priznania obvinili a uväznili nevinného človeka.
Autor nám vysvetlil, že dôkazy o nevine Mitchella nepochádzajú ani tak z osobných výpovedí, ktoré Kassin nazbieral, ale z dôkazov, ktoré mala polícia na Moseleyho.
Za vraždu Kralikovej ho však neodsúdili. Doživotie dostal za vraždu Genovese a iné prečiny. Vo väzení strávil skoro 52 rokov a zomrel minulý rok.
Príbeh do učebníc
Kassin v štúdii upozorňuje, že vražda Genovese si v New Yorku vyžiadala vznik centralizovaného tiesňového telefónneho čísla, predchodcu 911, u nás 112.
Autor ďalej píše, že keď v New York Times prvý raz písali o vražde Kitty Genovese, venovali jej iba štyri krátke odseky a o 38 nečinných svedkoch sa nijako nezmienili.
Newyorský policajný komisár Michael Murphy neskôr novinárovi povedal: „Človeče, ten príbeh z Queensu (štvrť v New Yorku, pozn. red.) sa hodí do učebníc. 38 svedkov… to prekoná čokoľvek.“
Až po tejto správe, ktorú noviny rozvinuli, sa z „obyčajnej“ vraždy Kitty Genovese stala legenda, ktorá vošla do učebníc ako ukážkový príklad „efektu prizerajúceho“.
Dostupné z: 10.1177/1745691616679465
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
