Denník N

Prečo je ťažké založiť si rodinu a mať dieťa

Od zvyšku sveta počúvame, ako sa nám nechce do chomúta, ako nám závidia, že môžeme stále randiť, ale že „rôčky ujdú“ a na starobu ostaneme sami.

O mojej druhej knihe redaktor SME Tomáš Prokopčák napísal, že je univerzálna a presahuje obyčajný osobný zážitok. A podľa neho na toto zistenie „nemusíte byť tridsiatnik, ktorý čoraz častejšie rieši rozpor medzi patrí sa a chcem, pričom v tom čase nemať deti už prestáva byť vzburou a stáva sa nešťastnou zhodou okolností“. Mal na mysli hlavnú postavu, ale kniha bola aj o mne. Každá kniha je aj o autorovi. Roky ubehli, ťahá mi na štyridsať a poznámka môjho dnes už kamaráta je stále platná. Len by som svoj slobodný stav a bezdetnosť nezvaľoval na nešťastnú zhodu okolností.

Predpokladám, že nie som jediný, kto by rád žil v láskyplnom harmonickom vzťahu, ktorého súčasťou sa jedného dňa stane nádherný malý človek. Vlastný alebo osvojený. Lenže realita je iná, prázdnejšia. Prečo? Teoreticky by sme po každom stroskotanom vzťahu mali byť bližšie k odpovedi na túto jednoduchú otázku. Teoreticky. No prakticky viacerí berieme pevný vzťah založený na hlbokej láske k partnerovi ako nevyhnutný predpoklad na rodičovstvo. Moment, keď by sme mohli dať na Facebook nejakú veselú fotku s potomkom počas Dňa matiek či otcov, je tak podmienený spoločným životom s vaším odvážnejším ja. Prečo odvážnejším? Musel som ju zažiť, aby som si jedného dňa dokázal zadefinovať lásku ako vzťah k človeku, pred ktorým sa nemusíte báť byť sám sebou. V ktorom sa necítite sám.

Ale späť k otázke, prečo sa niekomu ani po dlhých rokoch nedarí nájsť životného partnera, s ktorým by si založil rodinu. Odpovedí je množstvo, sú individuálne, no platí, že všetci robíme chyby. Z niektorých sa dá poučiť, lenže pravdepodobnosť stretnutia životného partnera s pribúdajúcim časom od istého veku klesá geometrickým radom. A sú aj iné osudy: ľudia, ktorým zážitky z rodiny či traumy z mladosti bránia mať dôverný vzťah, a ani o tom nevedia. Ľudia s estetickými nedostatkami v dobe, keď mladosť a krása sú dominantnou metaforou na šťastie.

Od zvyšku sveta počúvame, ako sa nám nechce do chomúta, ako nám závidia, že môžeme stále randiť, ale že „rôčky ujdú“ a na starobu ostaneme sami. Toľko duchaplných rád nepočujú ani obézni, pritom im na skoncovanie s nadváhou stačí pevná vôľa a sedliacky rozum. Vo vzťahoch, naopak, je rozum často prekážkou. Človeku tiež napadne, o čo horší sme od tých, čo vstúpili do manželstva a po pár rokoch sa rozviedli? Niekto by povedal: o nič, lebo vy ste, na rozdiel od nich, neporušili sľub o milovaní „po všetky dni života“. Iný by namietal, že o mnoho, lebo sme ten sľub ani neboli schopní dať. Vyberte si.

Toto zamyslenie nemá pointu ani odporúčanie. Je len banálnou poznámkou pod čiarou v ľúbostnom románe, v polovici ktorého to nevyzerá na happyend. Hoci by si ho hlavné postavy aj čitatelia priali.

Komentáre, Zdravie

Teraz najčítanejšie