Denník N

Ťažbu uhlia zastavili vlastnými telami: zažila som environmentálny aktivizmus v Česku

Foto´– Limity jsme my
Foto´– Limity jsme my

V Českej republike zastavilo viac než sto aktivistov a aktivistiek ťažbu uhlia počas nenásilnej blokády priamo v uhoľnej bani. Prečítajte si, ako prebiehala česká občianska neposlušnosť.

„Je pre nás dôležité byť na Bíline, pretože práve tu sa limity ťažby prelomili,“ komentoval situáciu spoluorganizátor prvého českého Klimakempu Mikuláš Černík priamo počas sobotnej priamej akcie hnutia Limity jsme my.

Do povrchovej uhoľnej bane Bílina pri severočeskej obci Braňany vstúpilo asi 140 aktivistov a aktivistiek s úmyslom aspoň na krátku chvíľu pozastaviť ťažbu uhlia.

Príchodu na dno uhoľnej bane predchádzalo rozhodnutie vlády v októbri 2015, keď jednohlasne odsúhlasila ťažbu hnedého uhlia v bani Bílina, s ktorou súhlasil aj minister životného prostredia Richard Brabec zo strany ANO.

„Prelomenie limitov pre mňa nie je drancovanie prírody,“ povedal Brabec v rozhovore pre český iDNES, podľa ktorého hlasovať proti nemalo zmysel. Konal tak v rozpore s tým, čo by mal jeho rezort zastávať.

Pre české hnutie Limity jsme my, ktoré stojí nielen za priamou akciou, ale aj za organizáciou prvého českého klimatického kempu, je práve symbolické obsadenie uhoľných baní reakciou na nečinnosť vlády v ochrane životného prostredia a starostlivosti o zdravie svojich obyvateľov.

Prvýkrát v Česku

Päťdňový klimakemp trávili účastníci vzájomným vzdelávaním alebo čistením čiernych skládok v okolí. Otvoril tiež debatu, či sa pridať k nenásilnej akcii občianskej neposlušnosti namierenej proti miestnej uhoľnej infraštruktúre.

„Keďže zo strany štátu a ťažobných spoločností nevidieť snahu klimatickú zmenu riešiť, sme tu my,“ hovorí organizátor klimakempu Černík. Je podľa neho dôležité, aby krajiny tzv. globálneho severu, do ktorého patrí aj Česká republika, čo najrýchlejšie prešli na bezuhlíkovú ekonomiku a klimatická zmena sa stala kľúčovou témou aj na vládnej úrovni.

Podľa organizátorov klimakempu sa pri meste Most počas minulého týždňa zhromaždilo asi päťsto českých a nemeckých policajtov. Okolo baní videli hliadky v posledných dvoch mesiacoch pravidelne, informovali miestni obyvatelia. Policajti prešli intenzívnou prípravou na zásah proti „ekoteroristom“.

Foto – Limity jsme my

Ako povedal jeden zo spoluorganizátorov, Radek Kubala, takejto nadmernej kontrole predchádzali domnienky, že aktivisti a aktivistky chcú zničiť ťažiarenské stroje. Akcia však nebola namierená ani proti robotníkom, ani nemala v úmysle páchať akékoľvek ujmy na majetku.

Blokáde rýpadla na dne Bíliny priamo predchádzala oficiálna demonštrácia na hraniciach baní ČSA podnikateľa Pavla Tykača, ktorej sa zúčastnili asi tri stovky ľudí. Vytvorili ľudskú reťaz a červená čiara namaľovaná na bielych overaloch nesymbolizuje len ťažobné limity, ale aj ručičku globálneho teplomera, ktorá má ostať na 2 °C.

Inšpiráciou pre české hnutie Limity jsme my bol protiuhoľný kolektív Ende Gelände z Nemecka. Počas minulého roku sa priamej akcie, taktiež blokády uhoľnej bane, zúčastnilo približne štyritisíc ľudí, vďaka čomu považujú jej organizátori minulý ročník za najväčší prejav občianskej neposlušnosti.

Foto – Limity jsme my

Po skončení demonštrácie kráčam spolu s aktivistami a aktivistkami do neďalekej obce Černice, ktorá je tiež bezprostredne ohrozená pre ťažbu uhlia. Celá trasa pripomína skôr školský výlet, len namiesto učiteľov nás stráži antikonfliktný tím.

Čakajú tu tri pristavené autobusy, ktorými zavezú aktivistov k areálu druhej bane Bílina, pri obci Braňany, a nastupujem do jedného z nich.

Nálada graduje, keď sa ozvú sirény. Predbieha nás zhruba desať policajných dodávok a cesta miestami pripomína akčný film. Aktivisti si obliekajú biele overaly.

Ozýva sa jeden z organizátorov nenásilného protestu a vyzýva tých, čo sa chcú zúčastniť nenásilnej blokády, aby o chvíľu vybehli von.

Tri, dva, jedna

Autobus zastavuje a ľudia v overaloch sa rozbehnú všetkými stranami. Vybieham aj ja, smerom k zvukovej zátarase, spod ktorej vstupujem do areálu bane Bílina.

Za zvuku ťažiarenského stroja, ktorý oddeľuje hlinu od uhlia, a pri ostrom poludňajšom slnku bežím v sprievode aktivistov a aktivistiek priamo do uhoľnej bane, ktorá pripomína scény z apokalyptického filmu. Vo vzduchu cítiť síru a okolo nás sa už týči obrovská lesklá čierna stena.

Všetci, vrátane novinárov, nasledujeme aktivistov, ktorí sa čoraz viac vzďaľujú. Za nami bežia policajti v civile.

Blíži sa zákruta, postavy sa rozdeľujú a križujú mi cestu. Ešte som sa snažila pobehnúť ďalej, no jeden z mužov skĺzol po páse uhlia a blížil sa spolu s ďalšími priamo ku mne.

Foto – Ondřej Bartoň

 

Nič, len čierna púšť

Keďže som už nemala kam ujsť, pokračovali v behu za vzďaľujúcimi sa bielymi overalmi a ja som ostala v nemilej situácii sama.

Po pravej strane sa týčila len čierna stena a po ľavej pás s uhlím. Nikoho som už nevidela a nepočula. Až keď som sa pozrela do diaľky k zvukovej zábrane, ktorou sme preliezli, uvedomila som si, aké je to tu obrovské.

Foto – Ondřej Bartoň

V taške takmer vybitý telefón, vo fľaši asi tri deci vody, ocitla som sa opustená v čiernej púšti, ešte k tomu s predčasne ukončeným zážitkom. Vyčítam si, že som nebežala rýchlejšie, nemala sa zastavovať kvôli fotkám a rozhovorom.

Moje úvahy preruší auto s miestnym robotníkom. „Nepotrebujete niekam hodiť?“ spýtal sa ma vodič s úsmevom, akoby sme boli na obyčajnej ceste. Kývla som na súhlas, rýchlo nasadla a vyrazili sme na cestu.

Foto – Limity jsme my

Volajme ich Honza a Pepa, dvaja robotníci, pre ktorých je uhoľná baňa živobytím, kde pracujú od skončenia strednej školy. Od začiatku bolo jasné, že voči aktivistom a aktivistkám nepociťujú žiadny hnev. Rozprávajú mi o práci v diere či o ich štrajku pred necelými dvomi rokmi, keď si vybojovali zvýšenie platov a zlepšenie podmienok.

„Ak chcete, môžete ostať vzadu v aute a budete mať jedinečný zážitok bez toho, aby vás zobrali policajti,“ hovorí mi Pepa, čo znie ako dobrý kompromis.

Foto – Ondřej Bartoň

Pánmi uhlia, pánmi sveta?

„Viete vy vôbec, aké máte šťastie, že ste tu?“ pýta sa ma Pepa, keď mi vysvetľuje, že do bane sa len tak hocikto nedostane. Z ich rozprávania cítiť hrdosť, keď mi ukazujú a vysvetľujú všetko o uhlí a o jeho spracovaní.

Vozíme sa po kopcoch, cez mláky až k vodopádom, kde steká hnedá voda. Rozprávali mi, ako sa krajina pri ťažbe postupne mení. Bývalé bane po čase tak či onak premôže sila prírody a neživá jama sa raz stane jazerom a sýpky s hlinou divoko zarastenými kopcami.

Foto – Ondřej Bartoň

„My vás úplne chápeme a fandíme vám, aj keď my by sme tie limity prelomili pokojne ešte raz,“ hovorí mi Pepa. Nesúhlasne kývam hlavou a už-už som začínala argumentovať, že takéto konanie je krátkozraké a ľudia tak prichádzajú o celé domovy a miznú celé mestá, keď sa ozval Honza.

„Vieš, Pepo, oni to vidia vo väčšom meradle, ako globálny problém,“ hovorí pri šoférovaní Honza.

Foto – Ondřej Bartoň

Aktivisti a aktivistky prejdú tak štyri až päť kilometrov, kým prídu k cieľu, rýpadlu na najnižšom bode bane.

Stojíme na kopci a vidíme, ako sa biele overaly rozutekajú k rýpadlu o niekoľko minút skôr ako polícia.

„Akcia bola asi úspešná,“ smeje sa Honza, keď si húfne sadajú pod obrovské rýpadlo.

Foto – Ondřej Bartoň

Poslušne neposlušní

Autom sme dorazili až k nim, sedím na zadnom sedadle, oblečenú mám montérsku bundu. Píšem si poznámky. Až keď Honza stiahol okná, uvedomujem si, v akom prašnom prostredí sa nachádzame. Všade poletujú nepatrné kúsky uhlia a sadajú na pokožku.

„V súčasnej dobe ste všetci zaistení,“ ozývalo sa z policajného megafónu, keď sa policajti snažili ľudskú reťaz narušiť. Vidím, ako niekto leží na zemi, ale väčšina odchádza po vlastných, v sprievode policajtov. Všade okolo nich sú totiž železné diely, predchádzajú takto úrazom.

Foto – Limity jsme my

„Pomáhať a chrániť, nie uhlie brániť,“ skandujú pri zásahu policajtov, ktorí ich postupne usádzajú k dodávkam. Celá akcia trvá asi hodinu a všímam si, že robotníci nosia niektorým aktivistom a aktivistkám vodu, pretože ostré slnko nepoľavuje.

„Chcú to uhrať až do konca, inak by to brali ako prehru,“ hovorí mi Honza, ktorý celú akciu sleduje s nadšením.

Foto – Ondřej Bartoň

Keď som sa s robotníkmi lúčila a auto zastavilo pod kopcom, z ktorého som pred pár hodinami bežala do bane, všade okolo nás sa rozliehalo ticho a pokoj. „Toto tu už dlho nebolo,“ hovorí Honza. Ticho v uhoľnej bani je podľa neho extrémne zriedkavé, keďže ťažba uhlia prebieha celoročne a k jej pozastaveniu dochádza napríklad pri vážnej elektrickej poruche.

Malý krok pre človeka

Celkom 133 aktivistov a aktivistiek z Česka, Slovenska, Nemecka i Francúzska tak dokázalo na niekoľko hodín ochromiť ťažbu uhlia, čím poukázali na nutnosť odklonu od fosílnych palív a potrebu klimatickej spravodlivosti.

Aj napriek tomu, že všetkým zadržaným hrozí priestupková pokuta s hornou sadzbou približne 550 eur, ich nálada bola aj po náročnom dni a noci optimistická.

Českému klimakempu sa nepochybne podarilo úspešnou sobotnou blokádou posilniť české klimatické hnutie a organizátori plánujú aj naďalej pokračovať v boji za klimatickú spravodlivosť a odklon od spaľovania uhlia nielen v Českej republike.

„Keď ma policajt viedol so spútanými rukami k dodávke, práve nad baňou zapadalo slnko a ja som v diaľke uvidel veternú elektráreň,“ povedal mi jeden zo zadržaných aktivistov, ktorý bol medzi poslednými odvážanými.

„Vtedy som vedel, že všetko toto malo zmysel.“

Foto –  Ondřej Bartoň

Autorka je absolventkou environmentálnych štúdií Masarykovej univerzity.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Svet

Teraz najčítanejšie