Za horizontom večnosti miznú flotily pokladov

Autor je ekonóm, Prognostický ústav SAV

Pred šiestimi storočiami (v roku 1417) sa na svoju piatu námornú výpravu vydal Čeng Che. Vysokánsky chlapisko, čínsky admirál, eunuch a blízky spolupracovník cisára. Počas dvoch rokov navštívila jeho flotila dnešnú Malajziu, Srí Lanku, Indiu, Arábiu a východnú Afriku. Už prvá čínska flotila (z roku 1405) sa údajne skladala z 62 obrích „lodí pokladov“ a 190 menších plavidiel. Spolu sa na nich plavilo takmer 28-tisíc ľudí. Obrovské lode sa plnili korením, exotickými zvieratami, vzácnym drevom a inými divmi ďalekých krajín. Vtedy sa zdalo jasné, že Čína ovládne svet a jej flotily preniknú do všetkých jeho kútov.

No už o 80 rokov bolo všetko inak. Flotily pokladov zmizli za horizontom večnosti. Namiesto nich sa na svetových moriach objavili omnoho skromnejšie flotily. Boli plné zarastených bielych mužov, hladných po zlate. Posádka troch Kolumbových lodí (Santa Maria, Niña a Pinta) sa spolu odhaduje na 86 – 89 ľudí. Portugalský moreplavec Vasco de Gama vyplával v roku 1497 do Indie so štyrmi loďami a posádkou 170 ľudí. Čínske loďstvo pri nich vyzeralo ako flotila zo Star Treku. Čínska dynastia Ming bola vtedy najmocnejším impériom sveta. Podľa sčítania ľudu z roku 1393 mala ríša 60,5 milióna obyvateľov. V Španielsku a Portugalsku vtedy žilo dokopy len sedem miliónov ľudí.

A predsa to boli zarastení bieli muži v malých loďkách, ktorí vytvorili námorné ríše, nad ktorými Slnko nezapadalo. Čo sa stalo s čínskymi flotilami pokladov? Prečo Čína neovládla svet už v 15. storočí?

Rozdielne ciele

Čína a európske krajiny sledovali námornými výpravami veľmi rozdielne ciele. Kolumbus, Cortéz, Pizzaro a portugalskí moreplavci išli predovšetkým lúpiť zlato, získavať korenie a obracať „pohanov“ na vieru. Vedomosti Európanov o Zemi, jej kontinentoch a oceánoch však boli chabé. Kolumbus až do smrti odmietal uveriť, že objavil nový kontinent. Kubu a pobrežie strednej Ameriky považoval za brehy Japonska a východnej Číny. Treba však povedať, že v dosahovaní týchto cieľov boli Európania ekonomicky mimoriadne efektívni. Na rozvrátenie veľkých impérií v Amerike a čiastočne aj Ázii im stačilo niekoľko sto mužov, moderné zbrane a šikovné využívanie sporov medzi miestnymi vládcami. A, samozrejme, aj európske baktérie a vírusy, ktoré vyhladili desiatky miliónov domorodcov.

Číňania mali naproti tomu celkom dobrú predstavu o tom, kam plávali. V juhovýchodnej Ázii už vtedy žili početné čínske komunity, ktoré so svojou materskou krajinou obchodovali. Čo sa týka pobrežia Arábie a východnej Afriky (kam sa Čeng dostal na štvrtej až siedmej výprave), to bolo Číňanom známe. V Číne sa už od 8. storočia vytvárali významné moslimské komunity, ktoré konali púte do Mekky a rozvíjali obchod medzi Čínou a arabskými kolóniami v južnej Ázii a Afrike. Samotný Čeng Che bol mimochodom moslim. Hlavným motívom plavieb „lodí pokladov“ bola predovšetkým demonštrácia moci, bohatstva a kultúrnej prevahy mingského impéria, jedinej superveľmoci svojej doby.

Aj mingské flotily sa niekedy zamiešali do mocenských zápasov. Na Srí Lanke Čeng Che potrestal miestneho kráľa, ktorý sa mu postavil na odpor. Takisto nemilosrdne pochytal a popravil pirátov, ktorí kazili diaľkový obchod. Vo väčšine prípadov však stačila samotná prítomnosť obrovskej flotily na to, aby sa miestny panovník poklonil vyslancom čínskeho cisára. Gigantické námorné výpravy odrážali aj niektoré osobnostné vlastnosti cisára. Ču Ti (známy aj pod menom Jung Le) bol nemilosrdný megaloman a despota, ktorý chcel nájsť a popraviť svojho predchodcu, ktorý zmizol bez stopy. Čeng síce cisárovho predchodcu nenašiel, no aspoň uspokojil cisárovu záľubu v exotických tovaroch. Napríklad v trinástom roku vlády dostal čínsky cisár do daru žirafu zo somálskeho pobrežia.

Lode pokladov boli príliš drahým špásom aj pre takú bohatú krajinu, akou bolo mingské impérium. Na cisárskom dvore proti sebe bojovali kliky tradičnej pozemkovej aristokracie a vysokých štátnych úradníkov proti klike eunuchov a obchodníkov. Tradičné konfuciánske myslenie považovalo za zdroj bohatstva poľnohospodárstvo. Štát mala spravovať kasta osvietených byrokratov. Obchod podľa konfuciánov nevytváral nové hodnoty. Iba ich pomocou „nepočestných trikov“ prerozdeľoval. A čo sa týka eunuchov (ktorým bol aj Čeng), tí boli považovaní za menejcenné bytosti, ktoré majú škodlivý vplyv na cisára a chod štátu.

Názor pozemkovej aristokracie nabral na významne po veľkej porážke čínskej armády v roku 1449. Mongolskí jazdci dosekali čínske vojsko v tesnej blízkosti hlavného mesta a zajali aj samotného čínskeho cisára. Čínska vládna vrstva si vtedy uvedomila, že namiesto extravagantných námorných expedícií sa musí sústrediť na zdokonalenie obranných stavieb na súši. Štátne financie už nešli na budovanie flotíl pokladov, ale na opravu a posilnenie čínskeho múru. Niektorí provinční vládcovia a tiež súkromníci ešte pokračovali vo vysielaní menších flotíl do blízkych krajín. Ústredná vláda to považovala za plytvanie prostriedkami. Až nakoniec silne obmedzila diplomatický a obchodný styk so zahraničím. Dokonca aj vládcom z dnešného Vietnamu, Thajska a Indonézie zakázala vysielať posolstvá na mingský dvor častejšie ako raz za tri roky.

Hodnota za peniaze

Ukončenie námorného obchodu a sústredenie Číny na vnútorné problémy boli predmetom kritiky najmä britských historikov a ekonómov. Čína sa tak vraj odrezala od technologického, ekonomického a sociálneho pokroku. Zmeškala kapitalizmus i industrializáciu. A v 19. storočí sa zaostalé čínske impérium stalo ľahkou korisťou európskych mocností. Tento pohľad odráža históriu malej ostrovnej krajiny, ktorej sa za dve storočia podarilo vytvoriť globálnu sieť kolónií. A potom o tieto kolónie v priebehu pol storočia prišla. V Číne sa však odvetvia rozkvetu a úpadku dynastií striedajú minimálne štyri tisícročia. V 14. a 15. storočí bola Čína silná nielen vojensky, ale aj ekonomicky. Na rozdiel od predošlej dynastie Sung, dynastia Ming presadila pozemkovú reformu, podporovala rozvoj obrovských súkromných manufaktúr, a privatizovala štátne monopoly na soľ a čaj. Rozvoj obchodu podporovala aj nízkymi daňami a výstavbou dopravnej infraštruktúry, predovšetkým vodných ciest.

Čína v 15. storočí sa politicky, vojensky a ekonomicky sústredila na tradičné teritóriá v strednej Ázii a vo Vietname. Budovanie zámorských kolónií nemalo v Číne historickú tradíciu. Čo sa týka rozvoja ekonomiky, najvyššie zisky priniesol rozvoj obrovského domáceho čínskeho trhu. Náboženský zápal európskych dobyvateľov nechával pragmatických Číňanov ľahostajnými. Vo svojej dobe bolo mingské impérium aj ekonomickou superveľmocou. Nemalo na svete rovnocenného partnera. Na obchod s menej rozvinutými krajinami stačili aj menšie lode súkromných podnikateľov. Monštruózne „flotily pokladov“ preto nikdy nemohli priniesť „hodnotu za peniaze“. Peniaze potrebovala ústredná vláda inde. A čo sa stane o sto rokov neskôr, to nemohol nikto vedieť. Nástup európskych námorných mocností v 16. a 17. storočí už zastihol dynastiu Ming v zostupnej fáze ekonomického cyklu, keď musela riešiť problémy s mongolskými kočovníkmi a roľníckymi vzburami.

Čína však na „flotily pokladov“ nezabudla. Svoj vplyv v Afrike aj dnes presadzuje predovšetkým investíciami a ekonomickou diplomaciou. Pragmatickí Číňania sa nepozerajú na to, aký bizarný diktátor v nejakej africkej krajine vládne, ale či sa tam dá robiť biznis. Spolu s biznisom ide aj výstavba imidžových stavieb, ako sú cesty, štadióny a moderné mestá. Lode pokladov sa tak vrátili v nej forme.

Sú čínske investície pri budovaní impéria efektívnejšie ako španielske karavely a britské fregaty a delové člny? Zatiaľ asi áno. Zlato Inkov a Aztékov, a striebro z Potosí bolo pre španielske impérium prekliatím. Nerozvinutá španielska ekonomika nedokázala obrovský prílev drahých kovov rozumným spôsobom absorbovať. V druhej polovici 16. storočia vyhlásilo Španielsko štyrikrát štátny bankrot. Veľká Británia najprv dobyla Indiu, Afriku a severnú Ameriku. Kolónie v Amerike sa oddelili ako prvé. Kolónie v Afrike boli ekonomicky nerentabilné. India bola veľmi zisková, ale nedala sa udržať. A dnes už neudáva ekonomický tón vo svete ani Španielsko, ani Británia, ale zasa Čína, tak ako pred šiestimi storočiami.

Globálne vzory ekonomickej dominancie sa vytvárajú stovky rokov. A preto aj potrebujeme pár storočí odstupu na ich objektívne zhodnotenie. Viac nám na túto tému povedia ekonomickí historici niekedy po roku 2200.