Denník N

Fero Guldan: Naši dedovia by nám napľuli do tváre a poodtínali ruky za to, ako tu gazdujeme

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Sme takí hlúpi, že ako blázni jasáme nad električkou s dvomi zastávkami v Petržalke, tvrdí výtvarník.

FERO GULDAN sa narodil v roku 1953 v Nitre, vyštudoval Stavebnú fakultu SVŠT v Bratislave, navštevoval maliarske kurzy akademického maliara Mariána Velbu, pracoval ako projektant stavebných rekonštrukcií v Bratislavskom stavebnom podniku. Za socializmu sa pohyboval v disente medzi výtvarníkmi, ochranármi, architektmi, sociológmi a pamiatkarmi, po revolúcii v roku 1989 pôsobil ako redaktor novín VPN s názvom Verejnosť. V roku 1990 bol poverený riadením Slovenskej národnej galérie, odvtedy je na voľnej nohe. Je známym výtvarníkom, sochárom a publicistom, vystavuje doma aj v zahraničí, ilustroval množstvo kníh.

Žijete vo vinohradoch pri lese nad Svätým Jurom. Nevedie tam poriadna cesta, mobilný signál chytáte len náhodne a ešte to máte ďaleko aj do krčmy. Čo je za tým útekom z civilizácie?

Civilizácie som si užil dosť, býval som v Nitre aj v Petržalke na siedmom poschodí, ateliér som mal v centre Bratislavy. Ako stavebný inžinier vidím cez budovy rovnako ako lekár cez ľudí. V tom paneláku sa nedalo ani spať. Preto som vymýšľal, ako to vyriešiť, až som na inzerát ešte pred revolúciou kúpil vinohrad. Lacný bol práve z dôvodu, že je od mesta tak ďaleko.

Vyhovujú mi aj minimálne náklady na bývanie, lebo čím menej peňazí potrebujem, tým menej ich musím zarobiť. Je otrasné, ak človek musí niekde pol mesiaca muklovať len na to, aby mal kde byť. Nemienim sa naháňať za hypotékou a stresovať sa do konca života, či neostanem na dlažbe, stačí mi chalúpka z recyklovaných materiálov.

Nepatrili ste k tým, čo boli konformní so socialistickým režimom. Čo vás ovplyvnilo?

Rodina. Nik z mojich predkov ani z celého širokého príbuzenstva nebol komunista. Jeden starý otec bol vinohradník a ovčiar, druhý remeselník – živnostník. Ak ťa vychovávajú takíto ľudia, ani vo sne ti nenapadne kamarátiť sa so zlodejmi. Babka mi vyslovene kládla na srdce, aby som s boľševikmi nemal nič spoločné. Nepotrebujem to ani podrobne analyzovať, komunisti predstavovali zlodejskú kultúru a hotovo.

Kým neprišli k moci, takmer sa tu nekradlo. Bežnému človeku taký nezmysel v hlave neskrsol. Kto sa narodil za monarchie, toho viedli k poznaniu hodnôt. Navyše, ľudia na dedine sa vzájomne poznali, takže krádežou by sa dotyčný navždy diskvalifikoval.

Ako mohol kradnúť môj pokorný starý otec, keď pracoval s tým, čo sa rodí? Veď jemu sa všetko rodilo pod rukami. Opatrovanie viniča aj oviec naučí každého, kde je sever a o čom je život, človek sa vtedy stáva súčasťou kolobehu života a večnosti. Komunisti to však potom celé dokurvili. Až tak, že sme sa prestali správať ako ľudia.

V čom? 

Aj v základných a banálnych veciach. Keď sa po revolúcii v roku 1989 otvorili hranice a zrazu sme mohli cestovať do Rakúska, mnohí Slováci tam kradli ako straky. Jeden tamojší lokálny politik, tuším z Hainburgu, povedal, že od Slovákov chcú len jedno – keď sa s nimi stretneme na ulici, mali by sme sa aj pozdraviť.

Dalo ma to dole, lebo som si uvedomil, aký je rozdiel medzi nami a civilizovanou krajinou. Rakúšania jednoducho nechápali, prečo po ich uliciach chodíme ako debili a nevieme sa pozdraviť. Bol to však dôsledok našich vymytých mozgov vulgárnym materializmom.

Neuvažovali ste pred Novembrom o emigrácii?

Nikdy. Ako by som mohol odísť z dedovizne? Mali ísť oni, tie svine.

Prečo je tu stále toľko sentimentu za minulými časmi?

Lebo vtedy sme nemuseli nič robiť, nikomu sme sa nezodpovedali, nebolo treba dodržiavať Desatoro. Stačilo držať hubu. A kto ju držal, mal bývanie, chatu aj škodovku, dostal sa na dovolenku do Bulharska, takže mu bolo dobre. Mnohým to záhadne stačí.

Odvtedy však uplynulo dosť rokov.

Lenže tí, čo niečo vedia, odišli z krajiny, a ostatní šikovní sú radšej mimo politiky, lebo sa nechcú zaoberať tou špinou. Výsledkom je, že dnes páni hore vezmú ľuďom takmer všetko a podhodia im len toľko omrviniek, koľko stačí na to, aby držali hubu. Ostatné rozdrbú. Na rozdiel od feudálov, ktorí tiež brali, ale aspoň za to niečo tvorili.

Dejiny sa dajú čítať aj cez stavby. Všimnite si medzivojnové obdobie, koľko kvalitných budov škôl, úradov či bánk pribudlo. Nielen v hlavnom meste, ale po celej krajine od západu až po Ukrajinu. A teraz to porovnajte s obdobím dvadsať rokov po revolúcii. Nič nepribudlo. Kurvy, čo vládnu a čo získavajú pozemky, stavajú úplne zle, dokonca im tie budovy padajú. A nemyslím len to slávne bizniscentrum v Bratislave, ktoré musia rozobrať, aby niekoho nezabilo.

My sme dokonca takí hlúpi, že

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie