Denník N

Fero Guldan: Naši dedovia by nám napľuli do tváre a poodtínali ruky za to, ako tu gazdujeme

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Sme takí hlúpi, že ako blázni jasáme nad električkou s dvomi zastávkami v Petržalke, tvrdí výtvarník.

FERO GULDAN sa narodil v roku 1953 v Nitre, vyštudoval Stavebnú fakultu SVŠT v Bratislave, navštevoval maliarske kurzy akademického maliara Mariána Velbu, pracoval ako projektant stavebných rekonštrukcií v Bratislavskom stavebnom podniku. Za socializmu sa pohyboval v disente medzi výtvarníkmi, ochranármi, architektmi, sociológmi a pamiatkarmi, po revolúcii v roku 1989 pôsobil ako redaktor novín VPN s názvom Verejnosť. V roku 1990 bol poverený riadením Slovenskej národnej galérie, odvtedy je na voľnej nohe. Je známym výtvarníkom, sochárom a publicistom, vystavuje doma aj v zahraničí, ilustroval množstvo kníh.

Žijete vo vinohradoch pri lese nad Svätým Jurom. Nevedie tam poriadna cesta, mobilný signál chytáte len náhodne a ešte to máte ďaleko aj do krčmy. Čo je za tým útekom z civilizácie?

Civilizácie som si užil dosť, býval som v Nitre aj v Petržalke na siedmom poschodí, ateliér som mal v centre Bratislavy. Ako stavebný inžinier vidím cez budovy rovnako ako lekár cez ľudí. V tom paneláku sa nedalo ani spať. Preto som vymýšľal, ako to vyriešiť, až som na inzerát ešte pred revolúciou kúpil vinohrad. Lacný bol práve z dôvodu, že je od mesta tak ďaleko.

Vyhovujú mi aj minimálne náklady na bývanie, lebo čím menej peňazí potrebujem, tým menej ich musím zarobiť. Je otrasné, ak človek musí niekde pol mesiaca muklovať len na to, aby mal kde byť. Nemienim sa naháňať za hypotékou a stresovať sa do konca života, či neostanem na dlažbe, stačí mi chalúpka z recyklovaných materiálov.

Nepatrili ste k tým, čo boli konformní so socialistickým režimom. Čo vás ovplyvnilo?

Rodina. Nik z mojich predkov ani z celého širokého príbuzenstva nebol komunista. Jeden starý otec bol vinohradník a ovčiar, druhý remeselník – živnostník. Ak ťa vychovávajú takíto ľudia, ani vo sne ti nenapadne kamarátiť sa so zlodejmi. Babka mi vyslovene kládla na srdce, aby som s boľševikmi nemal nič spoločné. Nepotrebujem to ani podrobne analyzovať, komunisti predstavovali zlodejskú kultúru a hotovo.

Kým neprišli k moci, takmer sa tu nekradlo. Bežnému človeku taký nezmysel v hlave neskrsol. Kto sa narodil za monarchie, toho viedli k poznaniu hodnôt. Navyše, ľudia na dedine sa vzájomne poznali, takže krádežou by sa dotyčný navždy diskvalifikoval.

Ako mohol kradnúť môj pokorný starý otec, keď pracoval s tým, čo sa rodí? Veď jemu sa všetko rodilo pod rukami. Opatrovanie viniča aj oviec naučí každého, kde je sever a o čom je život, človek sa vtedy stáva súčasťou kolobehu života a večnosti. Komunisti to však potom celé dokurvili. Až tak, že sme sa prestali správať ako ľudia.

V čom? 

Aj v základných a banálnych veciach. Keď sa po revolúcii v roku 1989 otvorili hranice a zrazu sme mohli cestovať do Rakúska, mnohí Slováci tam kradli ako straky. Jeden tamojší lokálny politik, tuším z Hainburgu, povedal, že od Slovákov chcú len jedno – keď sa s nimi stretneme na ulici, mali by sme sa aj pozdraviť.

Dalo ma to dole, lebo som si uvedomil, aký je rozdiel medzi nami a civilizovanou krajinou. Rakúšania jednoducho nechápali, prečo po ich uliciach chodíme ako debili a nevieme sa pozdraviť. Bol to však dôsledok našich vymytých mozgov vulgárnym materializmom.

Neuvažovali ste pred Novembrom o emigrácii?

Nikdy. Ako by som mohol odísť z dedovizne? Mali ísť oni, tie svine.

Prečo je tu stále toľko sentimentu za minulými časmi?

Lebo vtedy sme nemuseli nič robiť, nikomu sme sa nezodpovedali, nebolo treba dodržiavať Desatoro. Stačilo držať hubu. A kto ju držal, mal bývanie, chatu aj škodovku, dostal sa na dovolenku do Bulharska, takže mu bolo dobre. Mnohým to záhadne stačí.

Odvtedy však uplynulo dosť rokov.

Lenže tí, čo niečo vedia, odišli z krajiny, a ostatní šikovní sú radšej mimo politiky, lebo sa nechcú zaoberať tou špinou. Výsledkom je, že dnes páni hore vezmú ľuďom takmer všetko a podhodia im len toľko omrviniek, koľko stačí na to, aby držali hubu. Ostatné rozdrbú. Na rozdiel od feudálov, ktorí tiež brali, ale aspoň za to niečo tvorili.

Dejiny sa dajú čítať aj cez stavby. Všimnite si medzivojnové obdobie, koľko kvalitných budov škôl, úradov či bánk pribudlo. Nielen v hlavnom meste, ale po celej krajine od západu až po Ukrajinu. A teraz to porovnajte s obdobím dvadsať rokov po revolúcii. Nič nepribudlo. Kurvy, čo vládnu a čo získavajú pozemky, stavajú úplne zle, dokonca im tie budovy padajú. A nemyslím len to slávne bizniscentrum v Bratislave, ktoré musia rozobrať, aby niekoho nezabilo.

My sme dokonca takí hlúpi, že do Petržalky chodí jedna električka, ktorá tam má dve zastávky, a všetci jasajú ako blázni. Rozumiete, mestská časť so 140-tisíc obyvateľmi má jedinú električku s dvomi zastávkami a ľudia sú radi! Ani im nenapadne ozvať sa, že má byť električkami prešpikovaná. Veď to je jebnuté na kvadrát.

Čiže ohýbanie chrbtov máme v povahe?

Patrí to k nám. Teraz sa všetci zaoberajú Kotlebom. Je to až trápne. Keby sme sa dvadsať rokov venovali Rómom a ostatným chudobným, ten šašo by neexistoval. S Robom Kirchhoffom som svojho času urobil film Čierne slovo, keď som sa pokúsil žiť medzi Rómami v Hermanovciach.

Odniesol som si odtiaľ najmä to, že dotyční tam nemajú šancu. Odtiaľ sa nedá vymaniť. Pozrel som sa vtedy priamo do rozďavenej papule bezmocnosti. Pochopil som, že to je peklo. Kotlebu sme teda stvorili my sami. A drbkovia vo vláde to berú len ako kartu na hranie. Žiaľ, intelektuáli zlyhali, a aj duchovné autority sú v riti.

Foto N – Tomáš Benedikovič

V čom zlyhali?

Ak ste raz kresťan, nemôžete nepoukázať na nespravodlivosť. A ak to neurobíte, stávate sa spoluzodpovedným. Skapína nám tu neviem koľká generácia segregovaných Rómov, papaláši im vykrikujú, čo majú robiť, nik im však nepomôže.

Potom začne pri povodniach a iných problémoch zasahovať Kotleba, až ho mnohí vnímajú ako spásu. Bodaj by nie, keď iný politik nezdvihne zadok a nepomôže. A vôbec, ako môže Fico sľubovať istoty? Odkedy môžu zlodeji, respektíve tí, čo ich kryjú, sľubovať čosi také?

Akosi sa tu zabúda, že keď sa vykašleš na ľudské práva, solidaritu, na pomoc slabším, skôr či neskôr skončíš. Na to predsa doplatilo aj KDH. Strana, ktorú som vždy volil.

Nadávame na tých pri moci, na druhej strane si ich volíme sami. Veď oni sú vlastne my, tak čo sa sťažujeme?

Zjavne nás nik nestihol naučiť vyberať si normálnych. Zlyhala teda výchova. A výhovorky na vlastné zlyhania potrebujeme ako soľ. Ak to chceme zmeniť, musíme niečo obetovať. Problém je, že to nevieme. Tak, ako nevieme pomáhať slabším, hoci podeliť sa s nimi je základ a naša povinnosť. Bojíme sa straty vlastného pohodlia. Je to normálne? Prečo vo svete nik nič nevie o Slovensku? Lebo o sebe nič nevie ani ono samo.

Kam mierite?

Dlho sme si tu pestovali sebauspokojenie, že sme stred sveta. Vyplynulo to z toho hnusného lacného materializmu. Ním sa dalo vysvetliť všetko, nepotrebovali sme transcendentno. Sťažujeme sa, že svet nás nevie nájsť na mape. Ako nás však môže nájsť, keď nič nerobíme? A čo vieme my aspoň o okolitých krajinách?

Poliakov berieme ako hlupákov za Tatrami, Ukrajincov máme za menejcenných, Maďarom jednak nerozumieme, jednak ich viníme, že sa sem dotrepali bohvieodkiaľ, Rakúšanom závidíme a Čechov máme za chumajov. Nielenže nič nevieme, my si dokonca ničíme to, čo je cenné.

Vo Svätom Jure pred farou vyťali tristoročný strom, lebo z neho padol konárik a ktosi usúdil, že nabudúce môže padnúť na auto. To normálny človek nepochopí, najmä ak si uvedomí, že ten strom ktosi zasadil, keď neexistovali nielen autá, ale ani bicykle. Ale čo sa čudujem, keď našimi novodobými chrámami sa stali obchodné centrá?

Pretavuje sa nevkus nášho vnútra aj do straty estetického cítenia?

Veď sa pozrite na podnikateľské baroko. Na vily, čo stavajú bohatí zúfalci, na tie ich vežičky, stĺpy a podobne. Veľmi chcú dať najavo, ako na to majú, pritom dávajú najavo len svoju vnútornú biedu. Celkovo čelíme veksláckej kultúre, založenej na tom, ako oklamať toho druhého.

Takže je jasné, čo vás štve na našej spoločnosti.

Vytáča ma naša rozmaznanosť. Naši dedovia by nám poodtínali ruky za to, ako tu gazdujeme. Napľuli by nám do tváre. A štve ma ten neustály strach o stratu nášho pohodlia, ktoré v skutočnosti aj tak za nič nestojí, lebo je povrchné. Nič nerobíme, a ešte sa aj bojíme, že prídeme o to, čo sme neurobili.

Trasieme sa tu o vlaky zadarmo, hoci tu bezbrehým zvieracím spôsobom živoria desaťtisíce sociálne vylúčených ľudí. Fakt nám nie je ľúto ľudí v osadách? Čo tie deti, ktoré sa odtiaľ nikdy nedostanú? Ak to máme na háku, sme totálni primitívi. Hanba na sto rokov.

A čo tí hrdí a obvykle tupí bojovníci za bielu rasu? Ako je možné, že biele ženy u nás takmer nerodia? Kde sú tí udatní machri, kde sú ich činy? Nemajú záujem, aby otehotneli? Nechce sa im sexovať, alebo sú len zbabelí? Biela sila a neoplodňuje? Nie je to náhodou tak, že je impotentná?

Čo s tým?

Skôr či neskôr dostaneme takú facku, že sa nespamätáme. A nebude to prvýkrát. História sa môže ľahko zopakovať.

Spomínali ste mi, že tu nemáme úctu ani k našim vlastným deťom.

Jasné, že nemáme. Vidíte predsa, koľko tu máme historikov. Máme akadémiu vied, ministerstvá kultúry aj školstva. Pod ne patria rôzne ústavy, v každom robia stovky ľudí, spolu sú ich tisícky. Tvária sa ako odborníci, pritom dodnes neurobili poriadnu učebnicu dejepisu. Nedokázali to, hoci ubehli desaťročia. Kde je ich úcta aspoň k ich vlastným deťom? Neexistuje, inak by niečo konečne stvorili.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Stále tvoríte vo vlnách, že občas nič a potom nárazovo veľa?

Robím nepretržite, najviac však cez víkendy. Ani neviem prečo. Nepotrebujem otvárať brány svojho podvedomia. Som síce katolík, s podvedomím sa mi však vôbec nechce narábať. Načo? Radšej robím pudovo.

Viete sa pri tvorbe zastaviť včas tak, aby výsledkom nebol gýč?

Viem, lebo mám nejaké poznanie. Najobyčajnejšou definíciou gýča je, že ide o čosi, čo sa hrá na niečo, čím nie je. Gýč je novodobá meštianska záležitosť, ktorá vznikla, keď chceli ľudia napodobňovať to, na čo nemali.

V tomto ponímaní je gýčom aj predseda parlamentu Andrej Danko. Hrá sa na niečo, čím nie je. Zúfalo chce byť autoritou, vyznieva však ako zlý komik.

Samozrejme, veď je nevzdelaný, neschopný, neovláda ani abecedu. Ak má byť niečo kvalitné, musí to byť ozajstné, pravdivé, uveriteľné. Ťažko však vznikne kvalita, keď už zadanie, v tomto prípade objednávka voličov, je scestné. Platí to v umení aj v živote.

Vašou špecialitou pri tvorbe je patinovaná asambláž. Čo vás k nej doviedlo?

Núdza. Naučil ma ju život. Musel som sa k nej dopracovať rokmi praxe. Rozhodne to nebolo tak, že ma osvietilo. Bol to proces, aj ten názov som si musel vymyslieť sám.

Ako také dielo vzniká?

Asambláž znamená nalepovanie skutočných predmetov. Najskôr teda na nejaký podklad nagebrím kompozíciu, teda si nakreslím, čo chcem mať vo výsledku, a ponalepujem materiál a predmety, ktoré sa mi hodia – môžu to byť orechy, drevo, čokoľvek. Pri abstrakcii to zase funguje ako pri komponovaní hudby, takže sa mi výsledok zjavuje postupne ako krásna harmónia.

Keď je reliéf hotový, nagebrím ho farbami s riedkym terpentínom a zapálim ho. Terpentínu musí byť tak akurát, aby som to s horením neprehnal, hrám sa teda s rizikom. Vznikne tak veľký oškvarok, na ktorý používam vosky. Najlepšie sú podlahové pasty, ktorými to vytieram, čiže sa hrám s tmavosťou spálenín. Výsledok prebrúsim, čím dielo získa patinu a plasticitu, pričom priehlbiny sú tmavé a vrchy svetlé. Zvyšok domaľujem podľa potreby.

Tvoríte, čo chcete, na zárobok príliš nemyslíte, veľa diel rozdávate. Lenže treba aj platiť, napríklad účty. Myslíte niekedy pri tvorbe aj komerčne?

Nie, kto by také obrazy či sochy vzal? Obrazov sa predá asi toľko, koľko je skutočných kresťanov v tejto krajine – nie viac ako päť percent. Navyše, hoci človek môže roky maľovať a nič nepredať, nie je to dôvod na skepsu, lebo to obdobie sa nakoniec môže ukázať ako dobrá príprava na pár skvelých obrazov, ktoré budú mať úspech.

Veď ja sa ani necítim ako maliar. Živia ma najmä práce na objednávku, vtedy však spolupracujem s architektmi, takto som robil napríklad veci pre múzeum Chatama Sofera. Načmárané som to mal za pätnásť minút, vyrobiť to však bola fuška.

Kedy máte umelecký orgazmus?

Vždy, keď sa mi podarí pri tvorbe prísť tam, kam som chcel. Je to ako v hudbe – keď harmónia zaznie a zarezonuje, vtedy viem, že všetko je v poriadku. Občas sa to pritrafí, časté to rozhodne nie je.

Ste autorom pomníka na mieste vraždy Róberta Remiáša, cien Biela vrana, pomníka nenarodeným deťom pri Modrom kostolíku, pomníka Karlovi Krylovi, vyzdobili ste kaplnku umučenej a blahoslavenej sestry Zdenky či synagógu v Šahách, vytvorili ste pamätník na trase úteku Vrbu s Wetzlerom z Osvienčimu. V podstate je to angažovaná tvorba, nie?

Dá sa to tak nazvať. Považujem to za umenie s obsahom. Dajú sa z neho vyčítať moje životné postoje.

Keď vznikne nápad, zlepšujete ho, alebo realizujete to, čo v hlave vzniklo na prvý šup?

Realizujem prvé, čo mi napadne. Som však projektant, takže zadanie si premyslím vopred. Keď som zdobil synagógu v Šahách, rozhodne som v hlave nemal viac alternatív, ako má vyzerať výsledok. Ani náhodou, vtedy jednoducho vezmem štetec a šliapem.

Trápi ma len jedno – výsledok vždy vidím výhradne svojimi očami. Nemám možnosť pozrieť sa naň očami iného, napríklad vás. Netuším preto, čo na danom mieste vidia iní. Považujem to za doživotné prekliatie umelcov.

Dá sa maľovaním vyjadriť všetko?

Nie. Ako sa dá maľbou poslať niekoho do riti aj s dôkazom, že je chrapúň? Lenže čo nedokážem namaľovať, dokážem napísať. Komunikácia smerom k obecenstvu je jedno i druhé.

Ak sa na obraz v galérii pozrie sto ľudí a každý v ňom uvidí niečo iné, má vôbec nejaké posolstvo?

Ľudia obrazom nerozumejú, vyznajú sa v nich maximálne dve percentá ľudí. Ešte aj bratov homosexuálov je viac ako tých, ktorých zaujíma umenie. Obrazy v kostoloch sa nezjavili preto, že mali prinášať posolstvo, ale preto, že ľudia nevedeli písať ani čítať. V tom čase to nevedeli dokonca ani králi.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Prečo vás pri tvorbe tak zaujímajú menšiny?

Sú najzaujímavejšie. Na rozdiel od väčšiny nie sú pohodlné. Keď sa pozriem trebárs na katolícku cirkev v Česku, kde je v totálnej menšine, a sledujem jej hierarchov, vidím, ako sa musia snažiť, bojovať. Preto je tamojšia cirkev oveľa potentnejšia ako na Slovensku. Musí byť životaschopnejšia, aby prežila, kým naša katolícka cirkev sa spolieha najmä na zotrvačnosť veriacich.

V roku 2011 vám vyhorel dom a prišli ste o všetko. Postaviť sa na nohy vám pomohli viacerí ľudia. O čom to vypovedalo?

Z ktorého konca to mám vziať? Lebo mnohí nám nezištne pomohli a iní zase ublížili. Musím to vnímať v celej komplexnosti. Napríklad mesto Svätý Jur mi po požiari naparilo pokutu dvetisíc eur za to, že som nemal stavebné povolenie, hoci stavba stála bez základov. Exekútorovi sa to dostalo do rúk ešte skôr, ako to poslali mne. Úradník ťa chladnokrvne zašliapne, aj keď si v najväčšej sračke.

Krčmové debaty sú pre vás celoživotným koníčkom. V krčme trávite dlhé hodiny, s Jurajom Špitzerom či Ľubomírom Feldekom ste v Lýceu dokázali sedieť aj deväť hodín.

Pre mňa to je podobné ako semestre na vysokej škole. Takéto debaty mi zapĺňali medzery vo vedomostiach, v informáciách. Keď sa dvaja spomínaní začali hádať o francúzskej poézii, len som sedel a pozeral ako trúba. Bola to vysoká škola intelektuálna.

Nedegraduje ju alkohol?

V prvej polovici debaty nie, v druhej polovici to býva horšie.

Fedor Gál o vás povedal: „Nikdy neabsolvoval formálne umelecké školenie, nikdy sa nepodriadil žiadnej inštitúcii, nikdy nezatúžil po kariére. A nikdy neprestal ilustrovať, vystavovať, písať, rozprávať a popíjať tempom, ktoré by normálneho smrteľníka priviedlo rýchlo a zaručene do hrobu. Niekedy je dokonca veľmi únavné sledovať prúd jeho myšlienok aj pri poháriku.“

Mojím cieľom je piť tak, aby mi doktor nikdy nepovedal, že už nesmiem. Tak to mám vymyslené. Pečeň mám zatiaľ dobrú, hoci tá netvorí celé telo. Debát v krčme sa však neviem vzdať. Potrebujem ich. A tak to bude až do konca.

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Teraz najčítanejšie