Denník N

Peter Pišťanek o sebe a písaní (úryvky z rozhovorov)

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Prečítajte si citáty z rozhovorov so spisovateľom.

Vnímam pozíciu spisovateľa ako šaška, ktorý má za úlohu svoje publikum pobaviť a popri tom mu niečo závažné povedať. Beletristická kniha sa musí čítať ľahko a svižne, text sa nesmie pred čitateľom spínať na zadné a metať hlavou. Text si musí dať nasadiť ohlávku a unášať čitateľa hladko na zaujímavé, pútavé miesta. Aby čitateľ po prečítaní knihy nemal spomienku len na to, ako márne usiloval udržať sa v sedle textu.

Som presvedčený, že literárni kritici sa už so mnou zmierili, a často sa čudujem, ako priaznivo ma hodnotia niektorí ľudia, od ktorých by som to ani neočakával. Ja sám sa ani neusilujem o poňatie samého seba ako spisovateľa. Momentálne sa literatúre ani veľmi nevenujem. Neštylizujem sa do úlohy klasika. Možno to bude asi tak, ako mi kedysi povedal Dušan Mitana, že moje knihy spĺňajú v danej chvíli určitú zábavnú funkciu a to je asi všetko. Erotika je tam preto, lebo mňa samého to tiež zaujíma, sám som veľmi eroticky založený a presne viem, čo sa ľuďom páči. Nejaké hlbšie významy však idú naozaj mimo mňa. Neviem si predstaviť, že by som mal niečo písať z prostredia intelektuálov, redakcie alebo firmy, ktorá sa zaoberá videodistribúciou, aj keď práve tu stretnete omnoho menej intelektuálov ako povedzme v kyslikárni v Slovnafte. Druhá vec je, že mojím záujmom boli vždy outsideri, ľudia, ktorí pociťovali silnú túžbu po konformnosti a splynutí, ale práve táto túžba ich z obyčajného života vyčleňovala. Ak takýto človek uvažuje nad tým, že chce splynúť, stáva sa niečím výnimočným, a to je práve prípad mojich hrdinov, saxofonistov, divadelných šepkárov a podobne. Peter Pišťanek o sebe pre Literárne informačné centrum.

 

U Slobodu bol murár naozajstným murárom, jednoduchým človekom, ktorý nič neštudoval a ten autor to napísal tak, že to odrazu bolo zaujímavé. Veľký vplyv mal na mňa román Pomocník od Ladislava Balleka. Jeho vety boli ako vykované z jedného kusa železa, celý pôdorys románu i tie vety mi v dobrom pripomínali Kafku, je fascinujúce, ako sa ten Lančarič postupne zmocní celého Riečanovho biznisu, ten postupný vývoj. Nebyť Pomocníka, nebolo by asi ani Rácza (hlavnej postavy Rivers of Babylon). Keď som začal písať Rivers of Babylon, povedal som si, že pôjdem ďalej ako Ballek, že vykročím na pôdu, kam sa on už neodvážil. Nielen čo sa týka zápletky, ale najmä surovosti a absurdnosti príbehu.

Láska sa vždy dáva len tak, za nič. Svoje deti máme ľúbiť nie preto, aké sú, ale napriek tomu, aké sú. Ak toto rodičia z nejakého dôvodu nevedia alebo nepochopia, tak… tak možno vznikne ďalší spisovateľ (smiech). Vlastne ten márny boj o priazeň ľudí, ktorí logicky mali byť mojimi najbližšími spojencami, no neboli, zo mňa urobil to, čím som sa stal. Vlastne by som mal byť vďačný.

V rozhovore Písať sa mi už nechce, ale iné robiť neviem s Dušanom Taragelom pre denník SME (2010)

Práve s tým, ako správne hovoríš, tónom, som sa natrápil najviac. Bolo mi jasné, že taký ten strohý cool štýl, ktorý ma zadefinoval a zaradil v 90. rokoch, je už staromódny a rozmenený na drobné desiatkami autorov, ktorí prišli po mne. Nóvum teda už vypáchlo a stalo sa z neho klišé. Tak som dlho skúšal všeličo možné, no napokon som stavil na úprimnosť, na to úplne klasické, možno až trochu utárané rozprávačstvo v úplne najtradičnejšom štýle, bez postmoderných štylistických schválností a brechtovských scudzovacích prvkov. Je to také emotívnejšie. Čitatelia zvyknutí na môj odosobnený rozprávačský štýl asi budú spočiatku nesvoji, hovorí Peter Pišťanek v rozhovore s Dadom Nagyom o románe Rukojemník pre Knižnú revue (2014).

 

Starnem a asi aj primerane senilniem. Čoraz menej vecí ma irituje, po čoraz menej veciach túžim, nachádzam radosť tam, kde mi ju predtým ani len na um nezišlo hľadať. Nejako som sa celý zjednodušil. Za to môžem ďakovať predovšetkým psychoterapii, na ktorú pomaly už tretí rok chodím, aby som dokázal zvládať svoju narcistickú poruchu osobnosti. V rozhovore s Elenou Akácsovou s názvom Koho pobodali v putike, ten všade vidí nože pre Knižnú revue (2006)

 

Starých rodičov mám pred očami stále. Znamenali pre mňa všetko. Hlavne môj dedo, bol to muž môjho života. On do mňa vložil fantáziu, istotu, že o všetkom sa dá rozprávať, že všeličo sa dá vymyslieť. Dodnes nedokážem pochopiť, kde sa v tom človeku nabrala ochota a vôľa venovať mi toľko svojho času. Rozprával mi rozprávky a robil to zvláštnym spôsobom. Bol v nich veľmi flexibilný, lebo reagoval na situácie, ktoré sa odohrávali v reálnom živote. Napríklad kozmické lety. Alebo preteky formuly 1, ktoré vtedy boli pre mňa ako dieťa veľmi atraktívne. Alebo doktor Barnard, ktorý v tom čase ako prvý transplantoval srdce. Vždy som prosil deda, aby mi rozprával rozprávku, ktorá by reflektovala takéto udalosti. A on bol schopný si ju na počkanie vymyslieť. Práve vtedy som podvedome zacítil, že to sa dá. A neskôr som sa sám odviazal. V rozhovore Už nie som schopný tak prežívať písanie s Evou Andrejčákovou v denníku SME (2015).

 

Bol tu svet, v ktorom sa pohyboval, dôkladne som ho mal ohmataný, no nevedel som nájsť metódu, ako ho uchopiť, prefabrikovať, skondenzovať a naliať do prózy. Potom som si prečítal Ruda Slobodu a všetko mi bolo jasné.

Umeleckú kritiku si vysoko vážim, ako nakoniec každú profesiu, ktorú neovládam, ale úprimne povedané, nesledujem ju, ani keď sa týka môjho vlastného písania. Oveľa viac ma zaujíma názor čitateľov, pre nich to píšem.

V mojich prózach sa už robilo naozaj všetko. Ako v živote – myslím tým život vo všeobecnosti, nie v mojom osobnom. Ten, naopak, do mojich próz nepatrí.

Necítim sa byť súčasťou literárnej obce. Tak sa zdá, že mojím jediným spojivom s takzvaným literárnym svetom je môj vydavateľ.

Film Rivers of Babylon sa mi neveľmi páči, stále sa nedokážem zmieriť predovšetkým s troma vecami: so zaradením vnútorného monológu, ktorý je v úplnom rozpore s mojím autorským štýlom, s vložením tých idiotských transcendentálnych sekvencií do deja, a do tretice s umelou a vyšpekulovanou smrťou jednej z hlavných postáv na konci filmu.

V rozhovore Knihy nepíšem pre kritikov s Alexandrom Baloghom pre denník SME (2002)

 

Teraz najčítanejšie