Laco Déczi: Ak chcú, aby som hral zadarmo, sľúbim sa, že prídem. A neprídem

LACO DÉCZI sa narodil v roku 1938 v Bernolákove. Hrať na trúbke začal v jedenástich rokoch, dnes patrí k najuznávanejším džezovým hráčom na tento nástroj. Začiatkom 60. rokov odišiel do Prahy, kde pôsobil až do svojej emigrácie v roku 1985. Pôsobil vo viacerých hudobných zoskupeniach, získal množstvo cien, vydal viac ako 20 albumov, hral vo viacerých filmoch. V USA vystupoval s množstvom skvelých džezových muzikantov (napríklad Elvin Jones, Bill Watrous, Junior Cook, Dave Weckl, Sonny Costanzo). Začiatkom júla sa končí jeho viac ako dvojmesačné turné v Európe, kde vystupoval so svojou kapelou Celula New York. V roku 2003 vyšla o jeho živote kniha Na plný plyn, v roku 2005 zase kniha Pravdy, venovaná jeho maliarskej tvorbe. Žije v USA neďaleko New Yorku.

Rozhovor s Lacom Déczim je vždy risk. Tento mimoriadny hráč na trúbku je nevyspytateľný. Je to živel, blázon, primitív, sexista, ale aj bohém, hudobný génius a mimoriadny zabávač, ktorý každému rovno tyká. Dokáže človeka neuveriteľne rozosmiať a vzápätí ešte neuveriteľnejšie vytočiť. Jedno sa mu však vyčítať nedá – napriek veku na pódiu stále pôsobí ako kráľ. Jeho rozprávanie sa nikdy nedá prepísať tak, ako zaznelo. Noviny by to množstvo vulgarizmov neuniesli, televízie zvyknú používať pípanie. Tento rozhovor nebol výnimkou – originál sprevádzalo množstvo nadávok a vulgárnych poznámok. Prinášame ho preto v upravenej podobe s trocha jemnejšími výrazmi.   

Pred rokom ste poskytli rozhovor českému časopisu Reflex. Malo to titulok – Česi sú zlodeji, Slováci ko… Niektorých na Slovensku sa to dotklo.

To bol humor. Ak to niekto nepochopil, naozaj je slovenský ko…

Citujem vaše slová: „Vieš, aký je rozdiel medzi Slovákom a Romákom? Jedine Slovák je pravý ko…!“ V čom spočíva pointa?

Nie medzi Romákom či Rómom, ale medzi robertkom, teda vibrátorom, a Slovákom. V Reflexe fakt napísali, že Romákom? Bože, to sú ko…

O rok máte osemdesiat rokov a nik by vám po celej tej kariére nezazlieval, keby ste si už len močili nohy v Atlantiku. Vy ešte chcete, alebo musíte hrať?

A čo by som robil, keby som nehral? Hrám a bavím sa. Mám čakať, až mi dá niekto do klobúka päť korún? Mám sa celý deň váľať a čakať na smrť?

Pouličným umelcom v Bratislave prekáža byrokracia, vybavovanie povolení, obmedzovanie miest a času, kedy a kde môžu vystupovať a zarábať si. V porovnaní s New Yorkom či s Parížom pôsobí naše hlavné mesto v tomto smere ako vymreté. Ako to zmeniť?

Všetky tieto zákazy a obmedzenia má na krku niekto konkrétny. Žiadni oni, ale niekto, kto má svoje meno a priezvisko. Vždy je za tým len jeden idiot. Ten to vymyslí a potom sa nájde iks ďalších, čo mu to schvália.

Preto treba toho idiota identifikovať, zistiť, kde býva, a všetci pouliční muzikanti by sa mu tam mali nasťahovať. Pred jeho barakom treba postaviť stany a otravovať ho, až sa doserie. Potom s ním urob rozhovor do novín, nech každý vidí, čo je zač.

Spýtaj sa ho, či už niekedy hral na nejakom hudobnom nástroji, či už niekedy musel žobrať, aby si na seba zarobil. Hajzel jeden. Skúsil vôbec niekedy, akým ťažkým chlebíčkom je muzika? Takéhoto úradníckeho smrada vyhodia z roboty a ešte dostane podporu. Muzikant z ulice dostane hovno.

V Bratislave sa tiež dlho snažili o prísnu reguláciu otváracích hodín podnikov v centre. Argumentovalo sa nočným pokojom. V praxi by to znamenalo obmedzovanie služieb vrátane hudby.

Kto chce mať v noci nočný pokoj, nemá nárok bývať v meste. Mesto je na to, aby žilo. V New Yorku je rámus 24 hodín denne a nik sa nesťažuje. Ak sa niekto sťažuje v Bratislave, nech ide na dedinu. Kto ho drží? Inak sa takéto zákazy budú len stupňovať, až sa skončia revolúciou. Ľudia sa naserú a začnú tých komunistických zmrdov vyhadzovať z okien.

Komunistom by ste ešte stále nezahrali?

Čoby nie? Musel by to však byť aspoň tristometrový kopec, ja by som stál na jeho vrchole a okolo by sa rozkladali ich mŕtvoly. Najviac mi prekáža, že komunizmus padol, a tie svine boľševické sa aj tak stále dostávajú do vlády. To nepochopíš. Myslím, že na Slovensku by také niečo nebolo možné, tam by ste ich poslali do riti. Zato v Česku…

Tak to sa mýlite. Slovenský premiér je bývalý komunista.

To fakt? Tie svine prežijú všetko. A ty mi tu vyčítaš, ako sa niektorých dotkne, keď poviem, že Slovák je ko…? Tak prečo volí komunistu?

Viete niečo o slovenskej politike?

Nie. Len som počul, že máte prezidenta, ktorý je vraj v pohode.

To sedí. Aj on sa však hlásil do strany, len ho nevzali.

Hm. A vieš, prečo je dobrý? Lebo je to biznisman. Ako Trump. Ten je biznisman, preto je dobrým prezidentom. Ostatní sú podvodníci, vôbec nič nevedia.

Viem, že ste Trumpa volili, ale prirovnávať ho ku Kiskovi je omyl. Trump je klamár, uráža a ponižuje ženy…

Aký klamár? Kde klamal? Nikdy nikde. A že uráža ženy? Tie v Amerike sú kravy, každá z nich si myslí, že je nadčlovek.

V čom bol Trump lepší ako Clintonová?

Pane bože, veď Clintonová je dedinská cibuľa. Chcela byť starostkou New Yorku! Ona, čo to mesto vôbec nepozná. Veď to je normálne krava. Taká je nabotoxovaná, že vyzerá ako nafukovacia Anča.

Môže Trump rozumieť problémom USA? Človek, ktorý všetko meria výhradne cez prachy? Čo on vie o problémoch chudoby? 

Rozumie im veľmi dobre. Predstav si, že skrachuješ. Nie však tak, že nemáš prachy, ale že si dlžný aspoň 50 miliónov dolárov. A teraz sa z toho vyhrab. On to dokázal trikrát. Trump je génius a úžasný človek. A najmä – hovorí to, čo si naozaj myslí.

Vravíte, že niekto je dobrým prezidentom, lebo je biznismanom. Andrej Babiš by z vás mal radosť.

Babiš je hajzel. Na rozdiel od Trumpa hrabe pre seba.

Zvládne Trump Putina?

Už teraz to s ním robí dobre. Putin je odporný primitív, ktorý sa hrá na Hitlera a Stalina. Je schopný vyvolať vojnu a zničiť zemeguľu. Trump to s ním preto musí uhladiť, nie ho len tak poslať do riti. Ide na to inteligentne, lebo Putin je fakt odporné ruské hovädo a jeden zamindrákovaný skrček, ktorý chodí strieľať zvieratá. To je normálny zmrd. Veď si videl, že z ničoho nič začal okupovať cudziu krajinu. Rusko je veľké ako hovädo, ukradne si Krym a ešte mu to nestačí? O chvíľu by si vzalo aj Slovensko.

Rozdelenie Československa ste kedysi označili za chybu. Nezmenili ste názor?

Nie, rozdelenie bola kravina. Máme rovnaký jazyk, rovnakých ľudí a rozdelíme sa? Načo? Na druhej strane je to už jedno, hranice sú aj tak voľné.

Stále tvrdíte, že v porovnaní s Čechmi a Slovákmi žijú v USA poctivejší ľudia?

Platí to, ak hovoríme o normálnych ľuďoch. Ak hovoríme o zlodejoch, najväčší na svete sú práve v USA. Amerika je najväčšia vo všetkom – od vynálezov až po kradnutie.

Bavme sa však o normálnych ľuďoch – ak ideš na Slovensku alebo v Česku predávať staré auto, nejakú prašivku, odrbeš toho chudáka, ktorý ju chce kúpiť, vo všetkom – stočíš kilometre, prestriekaš po nehode lak a tváriš sa, že auto je ako nové.

V Amerike to nehrozí – kupujúcemu každý predajca automaticky prizná reálny stav, že tlmiče sú v prdeli, výfuk je deravý, motor žerie olej, jednoducho všetko. Radšej zarobí menej, ale neoserie ťa. Jasné, nesmieš kupovať u Portorikánca či Kubánca, lebo tí odrbávajú.

Raz som na svoje auto kúpil náhradné tlmiče, lebo ich bolo treba vymeniť. Lenže auto mi ukradli. Tlmiče som mal potom v garáži snáď desať rokov, až som ich vzal do obchodu, kde som ich kúpil. Predavač sa do tej škatule ani nepozrel a rovno mi vrátil peniaze. To je Amerika.

Kde lepšie zarobíte – vonku na ulici alebo v bare?

Ja už na ulicu chodiť nemusím, kedysi som však hrával aj v Central Parku. Jeden z kolegov v kapele to vie porovnať – hráva v kluboch aj v metre. V metre vyzbiera za dve hodiny osemdesiat až sto dolárov, v bare neraz dostane päťdesiat babiek za celý večer.

Keby sa mu nepáčilo, vonku čakajú stovky rovnako dobrých. Inak, hrať v New Yorku na ulici nie je žiadna hanba. Tamojší muzikanti strčia do vrecka hocikoho na svete. Tam nie je hanbou ani umývať hajzle. Ak to robíš poctivo, vážia si ťa.

Ste známy cynickými poznámkami. Skúsite niečo aj pochváliť?

Pochválim dva zázraky priamo na Slovensku. Vlastním nahrávacie štúdio, takže sa vyznám v mikrofónoch. Vždy som mal sen kúpiť si značku Telefunken U-47. Pochádza z 50. rokov minulého storočia a dodnes je neprekonaná. Nahrával na ňu Frank Sinatra, Ella Fitzgerald, Miles Davis, teda špičky.

Dnes však už existujú len staré zaslintané kusy, ktoré nezoženieš. V jednom odbornom časopise som však našiel recenziu, že na svete existujú tri firmy, ktoré sa tento mikrofón pokúšajú nahradiť. Jedna z nich je v Považskej Bystrici. A práve jej výrobok sa ako jediný na svete kvalitatívne vyrovná tomu pôvodnému. Volá sa Flea, používa ho celý Hollywood. Ťažko sa zháňa, lebo dielňa ich vyrába len pätnásť mesačne. Dokonalá práca.

Máte ten mikrofón doma?

Zavolal som tam, že ak mi urobia dobrú cenu, brániť kúpe sa nebudem, ale ak aj neurobia, aj tak to zaplatím. Ani mi neodpovedali. O mesiac či dva mi do USA prišla debna a v nej ten mikrofón. Dali mi ho zadarmo. Myslel som si, že sa mi sníva. Nahrávam s ním všetky veci. Urob rozhovor s oboma chlapíkmi, čo za tým stoja. Svetová špička, o ktorej doma nik nevie.

Čo druhý slovenský zázrak?

Po desaťročiach sa hudobná technika vracia k starým elektrónkam. Zistilo sa totiž, že na prenos zvuku boli najlepšie. A v Čadci je najväčšia fabrika na tieto veci na svete. Zakladateľ firmy predtým robil v Tesle, ktorá po revolúcii vyhadzovala staré mašiny. Vzal si ich a začal s nimi podnikať, dnes firmu vedie jeho syn. Muzikanti mu za jeho prácu môžu nohy a ruky bozkávať.

Na Slovensku sa zaviedli povinné kvóty pre domácu hudobnú produkciu v rádiách. Má taká regulácia zmysel?

To je ťažká otázka. V USA ma niektoré stanice hrávali, nikdy som však za to nevidel ani cent, lebo tie svine neplatia tantiémy poctivo ako v Európe. Faktom je, že ak niekoho v Amerike hrajú, musí si to sám zaplatiť. Zaplatiť si to musel aj Michael Jackson. Tam fakt nikoho nezaujíma, že ľuďom sa nejaká muzika páči. Funguje len jedno – zaplať, zahráme ťa.

Možno na začiatku, nie? Pochybujem, že by zavedené celosvetové hviezdy platili, aby ich hrali.

Jasné, že platia. Akurát ja som platiť nemusel, lebo som tam mal kamarátov. Vedeli, že mám hovno.

Čím vás boľševici tak štvali, že ste v roku 1985 emigrovali? Nemali ste sa zle, chodili ste hrať na Západ. Dokonca na to, aby ste utiekli, ste boli ochotný podpísať aj spoluprácu s ŠtB.

Inak by som sa nedostal von. Keď sme hrali na Kube, dal som rozhovor americkej novinárke, ako sa žije u nás doma. Po návrate mi za to vzali pas. Mal som však šťastie – do Reduty chodil nejaký fízel, ktorý sa tváril, že má rád džez.

Tvrdil, že mi pomôže – ak vraj podpíšem spoluprácu, vrátia mi pas. Bolo to také upísanie sa diablovi vlastnou krvou. Eštebák sa totiž spoliehal na to, že neutečiem, lebo mám doma rodinu. O pár dní som zdrhol. Jeho snáď za to museli aj utýrať.

Ako sa dostali za hranice vaša manželka a syn?

Im pasy nevzali, takže potrebovali len výjazdné doložky. Žene ju namaľoval náš kamoš, geniálny maliar. Falšoval všetko vrátane lístkov do kina. Vtedy neboli počítače, komunisti to nemali ako overiť.

Syn sa dostal von cez Pragokoncert. Tvárili sme sa, že hrá s nami. Kamoška dala jeho výjazd podpísať komoušovi vo chvíli, keď bolo na kope množstvo pasov. Schválil to bez toho, aby si uvedomil, že vonku som aj ja. Vtedy šlo vlastne o život. Všetci sme sa potom stretli v Kolíne nad Rýnom.

Manželka však v roku 1988, teda o tri roky, zomrela na rakovinu.

Žiaľ, mala Hodgkinov lymfóm. Doktor jej povedal, že o šesť rokov sa choroba vráti, a ona sa, sviňa, vrátila. Bola v špičkovej nemocnici, ale nemala šancu. Najhoršie je, že dnes by žila, túto diagnózu liečia pomaly ambulantne. Vtedy jej dávali šialené lieky, až jej zničili srdce.

Muselo byť ťažké ostať zrazu sám so synom a v krajine, kde ste sa ešte poriadne nerozhliadli.

Nebol som úplne sám, mal som kamarátov muzikantov. Keď sa obklopíš kamošmi, dá sa to zvládnuť. Čo vlastne, do prdele, môžeš vtedy robiť? Len sa z toho otriasť. Ani len ožrať sa nemôžeš, lebo po vytriezvení je to ešte horšie.

Boli ste dlho bez ženy?

Mal som potom buchtu z New Jersey, ale objavila sa jedna japonská Číňanka. Keď som hral v New Yorku, stále za mnou doliezala. Nikdy som si ju nevzal, to bola strašná ježibaba. Svadbu som mal až so súčasnou ženou. A tá je skvelá.

To je zase bývalá partnerka vášho kamaráta, ktorý ju vymenil za mladšiu.

A tú mladšiu mu niekto pretiahol priamo na svadbe na hajzli. Dva dni po svadbe zmizla úplne, aby sa po piatich dňoch vrátila vysexovaná ako šarkan. A tak to bolo stále dokola. V podstate moja žena vychovala decko, čo sa im narodilo. Je fakt skvelá.

Už jej neprekáža, keď doma cvičíte na trúbku?

Kdeže, ona pri nej spí ako zabitá. Kedysi sa sťažovala, ale nahučal som na ňu, že ak jej prekáža trúbka, mala si vziať železničiara, ktorý by sa okolo nej šuchtal potichu a šepkal jej otázku, ako sa má, až by ju trafil šľak. Ešte aj bambus by si leštil potichu, aby nepočula viac ako šuch, šuch.

Tunajšie médiá vás neraz označujú za muzikanta svetových parametrov. Ak vás takto potľapkávajú po pleci, čo to robí s egom?

Veď v Amerike sú takí hráči, že nik z nás na nich nemá. Mňa vie naštvať skôr to, že ľudia mi tlieskajú, aj keď hrám zle. Vtedy len hľadám kanály, ktorými by som šiel domov. Strašný pocit. Kamoš a môj učiteľ mi vravel – len čo sa ti začne páčiť tvoje hranie, musíš sa na to vysrať.

Floskula, fráza…

Nie. Potom sa už predsa ďalej nedostaneš, lebo nad sebou stratíš kontrolu. Ak sa ti zapáči vlastné hranie, znamená to, že polovica tvojho mozgu je už v riti. Stále si musíš byť vedomý toho, že si mohol zahrať ešte oveľa lepšie.

Ale veď vy sa už ďalej ani nemáte kam posúvať. Máte 79 rokov, z objektívnych príčin sa zhoršuje nielen kondícia či sluch. Myslíte si, že dnes hráte lepšie, ako keď ste mali päťdesiat či šesťdesiat?

Ja nad tým nešpekulujem. Snažím sa stále zlepšovať a hotovo. Špekulujú len debili. Ja stále cvičím.

S metronómom?

Občas áno, lebo niekedy zistím, že idem mimo rytmu, a metronóm mi presne ukáže, aký som debil.

Je pravda, že trubkár má problém hrať, ak mu niekto v publiku ukáže citrón? Má totiž vplyv na tvorbu slín.

Ako kto, mne to neprekáža. To sú zábavky. Viem len, že citróny používajú najmä ženy. Preto kontrolujem kabelku aj tej svojej, či nejaký nenosí.

Dôvod?

Keď ženy celú noc nie sú doma, dôjdu domov, nakvapkajú si do lona citrón, celé sa im scvrkne a potom vyzerá nepoškvrnene ako biskup.

Do Európy chodievate na turné dvakrát ročne. Koľko kšeftov stíhate?

Teraz sme tu už dva mesiace a osem dní, za sebou mám 61 koncertov. Dnes sme hrali dva. Pred sebou máme ešte desať dní.

Riadna nádielka. Zvládate to?

Nefajčím, takže vládzem fúkať. Mojou zásadou je, že sa musím najmä poriadne vychrápať. Nevyspatý by som zahral veľké hovno. A veľa plávam, veď bývam pri mori. V zime sa len presťahujem do bazéna na neďalekej škole.

Pri baraku hodinu cesty od New Yorku máte štvorhektárový pozemok.

A vlastný les. Keď bola v Amerike kríza, kúpil som to za babku. Aspoň sa mám kam ísť vysrať. Poznáš herečku Janu Krausovú?

Jasné.

Skvelá kamoška. Bola u nás a zrazu ma videla, ako odchádzam do lesa. Pýtala sa mojej ženy, kam idem. Odpovedala jej, že „ten dobytok sa ide vysrať do lesa“. Jana pokračovala otázkou, či mám papier, žena priznala, že nie, a tak to Jana zabila slovami „vidíš, to je tiež zaujímavé“.

Jana raz inak letela lietadlom z New Yorku a vedľa nej sedel nejaký bulo. Do kalendára si zapisovala, v akých termínoch hrá s Karlom Rodenom v divadle predstavenie s názvom Sex pre pokročilých. Vyzeralo to takto – sex v pondelok, sex v utorok, sex v stredu dvakrát, a tak ďalej. Ten bulo si to všimol a začal na ňu mrkať a špúliť hubu. Skoro sme zomreli, keď nám to rozprávala.

Faktom je, že tieto vaše historky sú už legendárne.

Ja som v ich prezentácii ešte slabý, to v Tanečnom orchestri Československého rozhlasu, kde som hral dlhé roky, pôsobil prvý trombonista Koželuh. Taká malá a ryšavá figúrka, skvelý muzikant, odo mňa asi o 30 rokov starší. Ten mal strašné reči. Keď sme chodili chľastať a zapáčila sa mu nejaká baba, povedal mi: „Vidíš tú peknú kočku? Skús ísť za ňou, ja ju vybozkávam a ty na nej odvedieš hrubé práce.“

Humor nás bavil aj počas vystúpení. Keď raz spieval Milan Drobný pesničku s textom „chcem žiť“, do ticha, kde sa tá fráza stále opakovala, som zrazu počul jemné klopkanie. To Koželuh vyklepkával zvuk slepeckej paličky. Ani sme ďalej nemohli hrať. Len si to predstav – niekto rozcítene vzdychá, že chce žiť, a do toho tá palička. Takmer nás šľahlo.

Prečo vo viacerých rozhovoroch kritizujete Felixa Slováčka? Ten asi nebol v spomínanom orchestri obľúbený. Pre vypúlené, respektíve vyvalené oči, ste ho dokonca prezývali Vivaldi.

Slováček nie je zlý muzikant, akurát nevie hrať na saxofón, vtedy len bečí falošne ako týraná koza. Je to gýčové, hnusné, nevkusné, odporné. Na klarinete pritom hrá výborne. Smolou bolo, že to bol všivák s veľkým egom, čo rozbil celý ten bigband.

Dnes je známy najmä neverami, ktoré rieši český bulvár.

Hlavne to bol blb, ktorý medzi tých profesionálnych muzikantov a rovných chlapov v orchestri vôbec nepasoval.

Chodili ste na festivaly politickej piesne do Sokolova či Martina?

Jasné, to sme museli. Raz sme hrali v Sokolove, v publiku samí komunisti. Po vystúpení nám rozdali lístky na večerný VIP raut. Srali sme na nich, lístky som zozbieral a na ulici rozdal Cigánom. Na raute to potom vyzeralo ako v Južnej Amerike. Komouši pobehovali, nechápali, ako sa tam všetci dostali. Vyhodiť ich nemohli, lebo všetci mali vstupenky.

Skladáte ešte nové veci?

Stále to skúšam. Občas sa niečo ujme, občas niečo stojí za hovno, tak to zahodím. Jasné, že ak niekto do kapely prinesie kravinu v štýle Ein Kessel Buntes, vyhodíme mu to.

Prečo nehrávate na bratislavských „džezákoch“? Nepozývajú vás?

Peter Lipa je asi urazený. Možno ani nie, čo ja viem? Voľakde sme spolu vystupovali, tuším na festivale v Hradci Králové, a v kapele som mal viacerých Američanov. Keď Lipa dospieval po anglicky, pravdivo som mu povedal, že mi riadne zamotal hlavu, lebo som musel tie texty kolegom prekladať. Jednoducho mu nerozumeli. Dotklo sa ho to. Vysrať sa na to, ani o ňom nehovorme.

Najväčším trestom pre niektorých ľudí je, že sa o nich nehovorí. V New Yorku si raz ktosi na strechu paneláka dovliekol sochu Lenina. Obrovská zábava, ale len pre nás, čo sme vedeli, o koho ide. Ostatným susedom ten ksicht nič nehovoril. A pre komunistu niet väčšieho trestu, ako keď ho nik nepozná.

Je to niečo podobné, ako keď svojho času skladal skvelú hudbu Claude Debussy. Tušíš, kto bol vtedy ministrom vnútra vo Francúzsku? Nemáš šancu. Zato vieš, kto bol Debussy. A takto bez toho, aby si ich niekto pamätal, zahynú všetci tí politickí hajzli, ktorí serú na ľudí a kradnú.

Celkovo však hráte na Slovensku málo. Nie je záujem? Alebo ste drahý?

Na Slovensku hráme maximálne tak u kamarátov, ktorí ma osobne poznajú. Manažér to skúšal prelomiť, ale nič. A či sme drahí? V Česku stojíme okolo 40- až 50-tisíc korún. Nezdá sa mi to veľa vzhľadom na to, že sem musíme priletieť cez oceán. Sú však aj takí, čo si myslia, že prídeme skoro zadarmo alebo rovno zadarmo.

Čo im odpovedáte?

Rovno sa im na tú akciu sľúbim. Ešte sa spýtam, v akých oblekoch máme prísť. Zložím, a už ma nikdy nevidia. Chcel by som vidieť tie sprosté ksichty v deň akcie. Aj minule za mnou došiel nejaký idiot, že má za Prahou reštauráciu, že prídu fajn ľudia, že sa s nimi zoznámime, ale že peniaze nemá, tak nám dá aspoň najesť. Samozrejme, že som mu naše hranie sľúbil. Ako mu vôbec napadlo, že prídeme zadarmo? Môžem si potom ja vziať v obchode rožky zadarmo? Nemôžem? Tak prečo to ten idiot žiada odo mňa?

Robert Kirchhoff a Filip Remunda natočili film Para nad riekou aj o vás. Videli ste ho?

Len útržky, ale viac vidieť nechcem, lebo by som sa povracal. Kirchhoff je… ani to nepoviem nahlas. Raz som pre ten posratý film priletel do Prahy, volal som mu, vôbec nezdvíhal telefón. A potom mi povedal, že nakrúcanie padlo, ako keby som práve neminul 500 dolárov na letenku.

Navyše, toľko scén, čo v tom filme mali byť, v nich záhadne chýba… Načo sme to točili? Iné scény tam zase nechal bez toho, aby ich ukázal ako celok, takže chýbala pointa. Je to amatér.

U nás je oceňovaný.

To je práve to slovenské a európske zmýšľanie – že „takto to stačí“. Keby si čosi také vyslovil v Amerike, ideš rovno do riti. Raz sme hrali v klube a Kirchhoff došiel s jednou kamerou, že si to nahrá. Povedal som mu, že ak to dá do filmu, rozbijem mu držku.

Lenže s vami fakt nie je ľahké vyjsť. Čo vám prekážalo?

Veď by to bola antireklama. Ako keby ma nahral na mobil a zavesil na youtube.com. Bolo by tam počuť len chrčanie, nie poriadny zvuk. Vravím mu, že sa musí napojiť na mixpult, inak točí zbytočne. Lenže on o tom nič nevie.

Mám kamaráta z Brooklynu, super kameramana, ktorý točil svadby, ale aj krátke filmy a reklamy, dnes nakrúca filmy v Hollywoode. Ten sa ma rovno pýtal, kde som vzal toho „neschopáka“, veď nič nevie.

Až sa bojím spýtať, či ste spokojný s knihou Na plný plyn, ktorú o vás napísal Jiří Šebánek.

Som, veď so Šebánkom bola najväčšia zábava na svete. Už umrel, knihu písal takmer štyri roky. Stále mi do Ameriky posielal listy, že čo ako bolo. Keď ma to začalo srať a trochu som ho ignoroval, poslal mi ďalší list.

Stálo v ňom toto. „Blbeček, ak mi nebudeš odpovedať na moje otázky, napíšem knihu o tom vietnamskom spevákovi, ktorý ak sa chce pozrieť do ďalekohľadu, musí ho najskôr rozobrať, tak ďaleko má od seba tie oči.“ Mal na mysli Čmeláka Káju, teda Karla Svobodu. S tým, že on sa nazve Karel Maringott.

Čo vás v tomto veku najviac teší?

To, že mám skvelú ženu. Je krásna, citlivá, inteligentná, žiadny „bulšit“. Je odo mňa o 40 rokov mladšia, parádna baba.

Premýšľate niekedy aj nad blížiacim sa koncom?

Mám suseda, opravára áut. Chodí si ku mne pokecať. Vypráva mi také veci, až ma z nich striasa. Raz som mu povedal, že jeho sedemročný vnuk akosi podrástol. Odpovedal, že si to tiež všimol, a tak mu už dávajú menej jedla.

Ale k tej mojej smrti – minule som kúpil za dolár malý stromček, a keď som ho sadil, prišiel sused a hovorí: „Vidím, že sadíš stromček. O koľko rokov je mladšia tvoja žena? O štyridsať? Lebo taký stromček rastie dosť pomaly, takže keď bude mať meter, ty už budeš pár rokov mŕtvy, a tvoju ženu už bude chodiť preťahovať taký černoch s veľkým modrým oným ako ebenová tyč. V noci sa od nej bude vracať úplne vyčerpaný, zakopne o ten strom, vykríkne, že ktorý idiot ho tam nasadil, a rovno ho vytrhne zo zeme.“ Tak takto ja vidím blížiacu sa smrť.