Zlo sa nestratí, len mení svoje podoby

Kniha Juraja Špitzera Nechcel som byť žid vyšla prvý raz v roku 1991 a v roku 1995 za ňu autor získal Cenu Egona Erwina Kischa. Terajšie vydanie tejto dôležitej knihy vo vydavateľstve F. R. & G. nie je iba jej klasickým druhým vydaním. Editor a vydavateľ Oleg Pastier do nej invenčne vkomponoval také nové časti, ktoré nielen dokresľujú samotné Špitzerovo dielo, ale prinášajú i nové skutočnosti o autorovi a o období vojnového Slovenského štátu (1939 – 1945).

Knihu obohatil úvodnou časťou, ktorú napísal Samuel Abrahám, politológ a šéfredaktor časopisu Kritika & Kontext (Antisemitizmus je vec antisemitu, nie moja; Sokratovská postava; Homo politicus), namiesto klasického doslovu zaradil dva rozhovory Petra Šporera s Jurajom Špitzerom a ešte predtým apendix: rozhovory Juraja Špitzera s  Alexandrom Machom. Knihu dotvára portrét autora od Laca Terena na obálke a v závere text O autorovi.

Juraj Špitzer (1919 – 1995) bol novinárom, publicistom, v 60. rokoch šéfredaktorom Kultúrneho života, filmovým scenáristom, od 70. rokov perzekvovaný (zákaz publikovať, vylúčený zo spisovateľskej organizácie). Pod vplyvom traumy z  roku 1968 si potvrdil, že „zlo sa nestratí, len mení podoby“. Toto bol popud, ako píše Abrahám, že „musel zo seba vydať vlastnú bolesť a skúsenosť kvôli sebe a tým, čo zahynuli“ počas holokaustu.

Reforma komunistického režimu nie je možná

Až vtedy si jasne uvedomil, že reforma komunistického režimu nie je možná a on, ktorý po vojne vstúpil do politiky, sa nevyhne kritike a odsúdeniu. Abrahámov text je výborný, hutný, Juraja Špitzera v ňom podáva na základe osobnej skúsenosti a okrem vykreslenia tohto významného človeka a obdivuhodnej osobnosti je jeho text obrazom nedávnej histórie i súčasnosti, keď vystihuje istú paralelu medzi dobou okolo 2. svetovej vojny a dneškom.

Maximálne aktuálny svojím obsahom je aj prvý rozhovor Petra Šporera, filozofa a sociológa, s Jurajom Špitzerom, hoci vznikol ešte v roku 1994. Myšlienky, ktoré nájdeme v  Špitzerových odpovediach, sú rovnako ako celá jeho kniha mementom pre súčasnosť i budúcnosť; „ľudstvo“ totiž „žije s  tieňmi minulosti. Holokaust sa môže volať aj inak“. A  antisemitizmus či antijudaizmus vôbec nezanikli porážkou fašizmu. Prišla druhá totalita a dnes si tiež niektorí myslia, že existujú nepriateľské etniká alebo národy. Človek sa nesmie vzdať úsilia o humanizáciu planéty.

Klesne do kolien a pobozká zem

Špitzer uvádza ako výnimočnú osobnosť pápeža Jána Pavla II., ktorý v každej navštívenej krajine „klesne do kolien a  pobozká zem“. Šporer kladie Špitzerovi otázky na vysokej úrovni a odpovede na ne sú múdre, s filozofickou hĺbkou. („Problémom človeka alebo pravidlom je, že potomkovia sa chcú poučiť predovšetkým na vlastnej skúsenosti. Nespokojní s dejinami predchodcov robia si svoje dejiny a zakladajú si oprávnenie na svoju pamäť.“)

Obidvaja si uvedomujú, že o existenciálnych otázkach uvažovala vždy malá skupina ľudí, ale týkali sa väčšiny. „Koľko rozvážnej a trpezlivej námahy treba vynaložiť, aby sa súčasný stav animozity nevystupňoval z teroristickej podoby do neudržateľných katastrofálnych rozmerov, ako sa to už v histórii stalo.“

Rozhovory s Alexandrom Machom sú zvlášť zaujímavé, keď si uvedomíme, že títo ľudia stáli v čase 2. svetovej vojny na úplne opačných, protiľahlých póloch. Pre pripomenutie či vysvetlenie: Alexander (Šaňo) Mach, pseudonymom Alexander Mach Mederský (1902 – 1980), bol slovenský ľudácky politik a novinár, veliteľ Hlinkovej gardy, minister vnútra a podpredseda vlády Slovenského štátu.

Ako kat a jeho obeť po nevydarenej poprave obidvoch

Ich výpovede v dialógoch sa zdajú úprimné, otvorené, Špitzer kladie aj nepríjemné otázky: Prečo ste boli antisemitom? Bolo by sa v roku 1942 deportovalo aj bez nemeckej iniciatívy? Nenávideli ste židov?

Mach bol pri rozhovoroch už po odpykaní 30-ročného trestu určeného súdom, ale „ako si ho odpykáva pred súdom svojho svedomia – to je jeho vec…“. „Paradoxné je, že sa Machovi v roku 1970 žije objektívne ľahšie ako mne,“ podotýka Špitzer. Ich rozhovory, ktoré boli pre Juraja Špitzera poučné, sú popretkávané jeho reflexiami i reminiscenciami.

V celej knihe je typická autorova irónia až sarkazmus, napríklad píše o probléme so vzájomným oslovovaním sa: „Nemohol som ho oslovovať pán minister a on ma nemohol oslovovať pán väzeň.“ Zhodli sa, že sa budú rozprávať ako kat a jeho obeť po nevydarenej poprave obidvoch.

Bez hnevu, s pocitom hanby za neho aj za seba

Špitzer hovorí: „Prejavil odvahu k pravde. Nevyhováral sa, nežiadal pochopenie, neospravedlňoval sa.“ Jeho vysvetlenia, odpovede na Špitzerove otázky, sú nesporne interesantné. V rozhovoroch prišla reč aj na pracovný tábor v Novákoch, kde je prevažná časť Špitzerovej knihy Nechcel som byť žid ukotvená.

Z učebníc a rôznych dokumentov sa nedá dobre spoznať obludnosť psychického a fyzického ponižovania ľudskej dôstojnosti, bezvýchodiskovosť postavenia prenasledovaných, zákulisie vzťahov medzi gardistami, dozorcami a  väzňami, intervencie i korupcia, ale najmä psychika ľudí, ktorí od večera do rána a od rána do večera boli v napätí, či dnes nebudú oni na rade nastúpiť do vagóna. O tom všetkom mohli rozprávať a napísať iba tí, ktorých sa to bytostne týkalo.

Takým bol Juraj Špitzer, ktorý prežil (na rozdiel od svojich rodičov) aj pracovný tábor v Novákoch, boje v  Slovenskom národnom povstaní a ktorý mal neustále výčitky, cítil sa vinný, že on, na rozdiel od tisícok iných, ostal nažive; dokonca o nepriateľoch uvažuje zmierlivo („Nebolo vo mne hnevu, iba pocit hanby za neho aj za seba.“). „Cítil som, že obviňovanie z kolektívnej viny je nespravodlivé… odvádza pozornosť od vlastnej viny.“

Osobitne a menovite sa venuje tým, ktorí sa dali do služieb fašizmu a „starali sa“ o slovenských židov, hoci neboli pánmi nad ich životmi, ale boli mocní ako vykonávatelia zla, mohli podľa svojvôle vyčleniť kohokoľvek do transportu.

Juraj Špitzer nevyužil možnosť absolútnej chronológie rozprávania a spomínania. Ako autor pracuje montážou príbehov (svojich i cudzích) a úvah, čiastočne používa aj dobové dokumenty. Text tejto 400-stranovej knihy sa dobre číta pre prevažne umelecký štýl a esejistické znaky, ale i preto, že hlavnou postavou je autor – rozprávač. Jeho reflexie, postavené na dobových reáliách, doplnené zažitými udalosťami, osudmi jednotlivcov i skupín, sú nespochybniteľné. Prostredníctvom tragických, často napínavých príbehov, ktorých je svedkom či účastníkom, vykresľuje pomery v zázemí ešte pred veľkými transportmi.

Porážka fašizmu nemusí byť porážkou antisemitizmu

Takto podrobne je opísaný pogrom na Židovskej ulici v Bratislave („Na obranu židov sa nepozdvihol ani hlások.“). „Pogrom je vybičovanie vášní, vtiahnutie masy do kolektívneho násilia…“ Alebo je to Leopold Friedmann (Leopold Lahola), ktorý bol jeho „prvým židovským priateľom“ a ktorý ho v nováckom pracovnom tábore opľul. K tomu sa však viaže celý príbeh. Špitzerove úvahy sú famózne, objektívne sa v nich spája so subjektívnym, dokresľuje ich napríklad citátmi z diela Feuchtwangera o Jozefovi, ktorý bojoval proti Rimanom, ba siahol aj k dielam židovského kňaza, učenca a historika (Flavius Josephus), ktorý v rokoch 66 – 70 n. l. napísal o prvej židovskej vojne (Vojna židovská).

Špitzer uvažuje: Prečo sa židia v 20. storočí nebúrili, prečo išli pokorne? Je to aj úvaha o vlasti a v tej súvislosti vystupujú ostré a objavné názory o boji židov a nežidov proti fašizmu. Zamýšľa sa nad zabíjaním v čase vojny, nad smrťou pre porušenie rozkazu či v sebaobrane a pod. Uvažuje o holokauste z hľadiska mravného („… začali sme poznávať, že porážka fašizmu nemusí znamenať porážku antisemitizmu.“), o židovstve, o jeho histórii a osude, o  ľudských tvárach pod vplyvom rôznych emócií, o smrti a individuálnom svedectve („Aj historikovi sa zmysel udalostí a ich súvislostí začína odkrývať, keď má odstup.“).

Všetky svoje úvahy, skúsenosti a spomienky nazýva Juraj Špitzer správou. A je to správa veľmi vážna a dôležitá pre všetkých terajších i budúcich.