Denník N

Nálepka nič neznamená: náboženstvo ako jed, placebo a liek

Brífing ĽSNS v parlamente. Foto N – Tomáš Benedikovič
Brífing ĽSNS v parlamente. Foto N – Tomáš Benedikovič

Strana Mariana Kotlebu sa môže paradoxne stať vakcínou, ktorá nakoniec slovenskú demokraciu posilní.

Autor je teológ a etik

Náboženstvo zohráva aj v 21. storočí dôležitú rolu nielen v privátnej sfére väčšiny jednotlivcov, ale aj v spoločenskom a politickom živote. Mnohí spoločenskí vedci minulého storočia by dnes s počudovaním sledovali, akým významným faktorom je náboženstvo v globálnej i domácej politike. Zamyslime sa len nad destináciami prvej zahraničnej cesty amerického prezidenta Donalda Trumpa, vzťahom ruského prezidenta Vladimíra Putina a pravoslávnej cirkvi, alebo programom slovenskej politickej strany, ktorej sloganom je „Za Boha a za národ!“ a okamžite pochopíme.

Osobná skúsenosť s náboženstvom ovplyvňuje ľudské vnímanie a postoj k tomuto komplexnému fenoménu. Hoci sa najmä v postkomunistických krajinách občas stretneme s názorom, že náboženstvá sú „rakovinou ľudstva“, a možno sa nájde i niekto, kto verí, že náboženstvo ako jediné môže ľudstvo – a to nielen v eschatologickom význame – spasiť, rozumní ľudia sa na náboženstvo nepozerajú cez malé čiernobiele obrazovky československých televízorov.

Za cenu určitého zjednodušenia, ktoré sprevádza typologickú metódu, je možné povedať, že náboženstvo môže v spoločnosti fungovať ako „jed“, „placebo“ alebo „liek“. Ak by mali ľudia na Slovensku priradiť k trom ampulkám s týmto obsahom tri nálepky – kresťanstvo, islam a budhizmus, asi tušíme, ktorá nálepka by u väčšiny skončila na ktorej ampulke. Rovnaký experiment by však pravdepodobne dopadol inak u nás, a inak v Saudskej Arábii či na Srí Lanke.

Vlastné náboženstvo (alebo ideológiu) mnohí takmer automaticky vnímajú ako liek, zatiaľ čo iné považujú v tom lepšom prípade za trochu menejcenné. Je to súčasťou ľudskej povahy a zjavne sa nevzťahuje len na vnímanie náboženstva. Faktom však je, že ani jedno náboženstvo nie je monolitnou konštrukciou a rovnaké platí o prejavoch nasledovníkov – bez ohľadu na nálepku, akou sa označia. To nie je obhajoba náboženskej ekvivalencie, ide o rozpoznanie, že aj ampulka označená nálepkou „kresťanstvo“ môže obsahovať niečo iné ako liek.

Nálepka kresťanstvo

V tomto článku sa zameriam na kresťanstvo – nie preto, že by som si myslel, že je inferiórne vo vzťahu k iným náboženstvám alebo svetonázorom. Alebo preto, že by som voči nemu prechovával otvorené či skryté antipatie. Naopak, v dospelosti som konvertoval na kresťanské náboženstvo, pretože si myslím, že najadekvátnejšie adresuje fundamentálne otázky ľudskej existencie a vo svojej autentickej podobe je liekom nielen pre ľudské srdce, ale aj spoločnosť. Nemôžem a nechcem preto prehliadať, keď sa nálepka „kresťanstvo“ nachádza na ampulke s jedom alebo placebom.

Robert Hanssen bol človekom, ktorý sa považoval za kresťana, no miesto toho, aby bol etickým agentom priaznivej zmeny, bol agentom FBI, ktorý viac ako dve desaťročia zrádzal (nielen) svoju krajinu vykonávaním špionáže v prospech Sovietskeho zväzu a neskôr Ruskej federácie.

David Wise – autor Hanssenovho životopisu, ho opísal ako „chodiaci paradox: kontrašpión FBI, špión KGB, zbožný katolík, posadnutý pornograf, ktorý pre svojho najlepšieho priateľa tajne vysielal sex so svojou manželkou, ochranca rodinných hodnôt, fiktívny James Bond, ktorý zobral striptérku do Hong Kongu a v kufri svojho auta nosil guľomet“. Hanssen bol aktívny v Opus Dei, pravidelne navštevoval omšu, skôr zmienenú striptérku chcel obrátiť na katolícku vieru a údajne daroval časť nelegálne získaných peňazí na charitatívnu prácu Matky Terezy.

Nielen jednotlivec, ale aj skupina ľudí zhromaždených v politickej strane sa môže paradoxne na jednej strane hlásiť ku kresťanskej viere a na strane druhej vyznávať hodnoty, ktoré sú s ňou nezlučiteľné. Kotleba – Ľudová strana Naše Slovensko pôsobí v spoločnosti toxicky a šírenie jej toxického vplyvu placebo nezastaví.

To si, zdá sa, uvedomuje aj prezident Andrej Kiska, ktorý vo svojom nedávnom prejave na podujatí Otvorene o extrémizme v Banskej Bystrici povedal: „Táto doba je výzvou pre predstaviteľov cirkví. Aby zastavili tých, ktorí za Boha, za národ, za kresťanské hodnoty skrývajú svoju nenávisť. Nenávisť voči ľuďom inej rasy, inej farby pleti. To je úloha cirkvi.“

Kiska a Trump

Medzi prezidentom Kiskom a jeho americkým náprotivkom existuje množstvo rozdielov, no obaja sú presvedčení, že v lekárničke jednotlivých náboženských tradícií sa nachádza liek, ktorý by mal byť aplikovaný na extrémistické prejavy prítomné v týchto tradíciách.

Prezident Trump v Saudskej Arábii pred lídrami viac ako päťdesiatich moslimských krajín vyhlásil: „Náboženskí lídri to musia povedať úplne jasne: barbarstvo vám nezabezpečí slávu – zbožná úcta k zlu vám neprinesie dôstojnosť. Ak si vyberiete cestu teroru, váš život bude prázdny, váš život bude krátky a vaša duša bude odsúdená.“ Výzvy oboch prezidentov sa môžu z pohľadu náboženských lídrov javiť ako kafranie, no vzhľadom na súčasnú realitu sú opodstatnené.

Toxicita jedu býva rôzna – niektorý spôsobí okamžitú smrť, zatiaľ čo iný „len“ dočasné priotrávenie. Zabúdať by sme nemali tiež na to, že za určitých podmienok môže mať jed uzdravujúce účinky a liek naopak zabíjať. Nemali by sme sa báť nahlas vysloviť zdanlivo heretickú myšlienku – nie všetko, čo predmetná politická strana hlása, je zlé a väčšina z tých, čo ju otvorene alebo v skrytosti podporujú, má na míle ďaleko od stúpencov fašizmu.

Nenechajme sa zmýliť – strana si nepochybne zaslúži nálepku „jed“ a nepredstavuje prijateľnú alternatívu pre osobu hlásiacu sa ku kresťanskej viere. To by malo jednoznačne a súčasne zmysluplne odznieť z kazateľníc všetkých kostolov pred blížiacimi sa voľbami, najmä v Banskobystrickom kraji.

Druh jedu však musí byť presne identifikovaný a na uzdravenie spoločnosti nastavená správna liečba. Ak budeme k liečbe pristupovať rozumne, strana Mariana Kotlebu sa môže paradoxne stať vakcínou, ktorá v konečnom dôsledku posilní slovenskú demokraciu. Šarlatánske metódy liečby naopak k uzdraveniu nepovedú a môžu koncentráciu jedu ešte zvýšiť.

Preklínať tmu nie je dosť, treba zasvietiť na cestu. Nevyberané zaobchádzanie s ideologickými protivníkmi má zvyčajne opačný, než zamýšľaný efekt. Máločo dokáže mobilizovať či dokonca radikalizovať stúpeneckú základňu viac ako existencia vonkajšieho nepriateľa a vyvolať sympatie u ľudí ako pocit skrivodlivého hodnotenia.

Aprílový prieskum agentúry Focus ukázal, čo by nemalo byť žiadnym prekvapením: „hlboko veriaci“ diskutovanú stranu prakticky nevolia, napriek tomu, že jedným z jej troch deklarovaných „princípov“ je ten „kresťanský“. Títo veriaci dokážu rozpoznať vlka prichádzajúceho v ovčom rúchu, alebo inak, obsah ampulky nezávisle od jej nálepky.

Cieľom kresťanských lídrov musí preto byť, aby čo najviac z tých, ktorí sa pri sčítaní ľudu k ich cirkvám prihlásili, boli „hlboko veriaci“, respektíve, aby boli kresťanmi, ktorí chápu, že jadro ich náboženstva je obsiahnuté v takzvanom „najväčšom prikázaní“ – prikázaní lásky.

Tak ako strom spoznáme po ovocí, obsah ampulky rozpoznáme podľa účinkov. Judáš mal nálepku Kristovho učeníka, no stal sa jeho zradcom; Josef Mengele lekára, no bol bezcitným vrahom; a ten náš Jozef bol kňazom, ktorý sa Augustínovým „neubližuj a pomôž, keď môžeš“ v kritickom momente neriadil.

Nálepka je mimoriadne užitočná vec, no zároveň nič neznamená, ak nie sme dostatočne obozretní. Používanie kresťanskej nálepky v politickej aréne je vždy dôvodom na ostražitosť – pokušenie zneužiť kresťanstvo na získanie a udržanie politickej moci je druhom pokušenia, ktorému by aj Frodo Bublík odolával len s ťažkosťami. Nenechajme sa zmiasť ani zviesť falošnými nálepkami.

Teraz najčítanejšie