Ako Fico a Macron pohrozili odchodom automobiliek zo Slovenska

Európska únia si vydýchla a ako keby naberala druhý dych. Po tesnej prehre extrémistického kandidáta na prezidenta v Rakúsku a porážke krajnej pravice v Holandsku, po výraznom víťazstve Emmanuela Macrona vo Francúzsku a v očakávaní ďalšej výhry Angely Merkelovej v parlamentných voľbách v Nemecku sa svet zase javí v ružovom.

K pozitívnym správam únioví politici počítajú aj Pyrrhovo víťazstvo konzervatívcov v britských voľbách a porážku predstavy tvrdého brexitu. Aj keď to platí len čiastočne, o brexit tam až tak nešlo a britským labouristom je tiež blízky – mimo Únie by opäť mohli znárodňovať a dotovať domáci priemysel.

Motorom novej integrácie má byť opäť posilnená francúzsko-nemecká spolupráca. Pred prvým summitom EÚ, ktorého sa zúčastnil, Macron vyjadril nádej, že jeho spolupráca s Angelou Merkelovou bude pripomínať legendárne súznenie Françoisa Mitterranda s Helmutom Kohlom, ktoré Úniu nasmerovalo k hlbšej integrácii.

Únia po ťažkých rokoch povzbudiť potrebovala. Ružové okuliare však treba včas zložiť, aby neviedli k podceneniu problémov a k chybám. Spolupráca Mitterrand-Kohl je aj symbolom ťažkých kompromisov a riskantných politických obchodov, ktoré museli obaja uzatvoriť. Jedným z kompromisov mal byť nemecký súhlas so spoločnou menou, výmenou za francúzsky súhlas so zjednotením Nemecka. A to napriek neskôr naplnenej obave, že opustenie marky zlomí väzy politikovi, ktorý tento nápad Nemcom predloží – ako sa Kohl presvedčil na vlastnej koži.

Uskutočnenie Macronových predstáv o novej Únii vyžaduje skoro rovnako tvrdé kompromisy, len v ťažších podmienkach. Postavenie nového francúzskeho prezidenta nemusí dlho vydržať také silné, akým je dnes. Spolu s Merkelovou má obmedzený manévrovací priestor.

Súdržnosť Únie sa stále skôr oslabuje aj preto, lebo nástroje, ktoré chcú použiť na riešenie domácich kríz politici západnej časti EÚ, sú často v priamom rozpore s tým, čo s rovnakým cieľom presadzujú ich kolegovia na východe. Ani schopnosť Únie presadzovať vlastné hodnoty sa nijako nezlepšila.

Nestabilná väčšina

Macronovo hnutie a jeho spojenci nevyhrali v parlamentných voľbách tak výrazne, ako sa očakávalo. 350 poslancov z 577 vyzerá ako stabilná väčšina, treba si však uvedomiť, že polovica Macronových kandidátov boli pomerne narýchlo povyberaní ľudia, ktorých názory sú neraz veľkou neznámou. Pre voličov znechutených tradičnými stranami to bolo dobré lákadlo, lenže takáto vládna väčšina sa môže pri prvej kríze rozsypať.

Krízam sa pritom Macron nevyhne. Vzbudil obrovské očakávania a potrebuje rýchlo viditeľne zlepšiť stav ekonomiky a znížiť nezamestnanosť. Priemyslové podniky z Francúzska odchádzajú aj pre nepružný pracovný trh a 35-hodinový pracovný týždeň. Macron ako minister zrušil niektoré monopoly a púšťal súkromné podnikanie do regulovaných odvetví.

Nie všetko však presadil a jeho plány na liberalizáciu pracovného trhu určite narazia na radikálny odpor. Francúzsko navyše má aj v európskom porovnaní veľmi vysoké náklady na prácu, odvody a firemné dane. Bez ich zníženia krajina pre firmy stále nebude dosť atraktívna, ich zníženie však nepôjde bez škrtania štátnych výdavkov, prepúšťania verejných zamestnancov a nakoniec asi ani bez obmedzovania sociálnych výhod.

Macron s tým väčšinou počíta, znamená to však ďalší odpor a davy v uliciach. Pred tým doteraz francúzski politici vždy zaradili spiatočku. Macron môže byť odhodlaný zmeny presadiť, nemusí však mať čím.

Ak niekto po Macronovom úspechu oslavuje koniec starých skostnatených a sebeckých politických strán, mal by si uvedomiť, že tento trend prináša vážne riziká. Aspoň v západnej Európe to znamená koniec pomerne jasne ideovo definovaných partají a straníckej disciplíny, ktorú bolo možné zneužiť, bola však i základom stabilných vlád.

Nahradenie tradičných strán hnutiami nového typu nemusí priniesť viac istôt, po ktorých voliči tak túžia. A ak v ideovo neukotvených stranách vládne tuhá disciplína, obvykle to nie je pozitívum. Pozri české hnutie ANO pod jeho vlastníkom Andrejom Babišom.

Aj rekordne nízka volebná účasť v parlamentných voľbách naznačuje, že nadšenie francúzskych voličov z Macrona nie je také jednoznačné, ako sa prezentuje. Skoro polovicu hlasov v prvom kole prezidentských volieb získali protisystémoví kandidáti, odporcovia globalizácie, Únie a voľného trhu, čiže presne toho, čo chce prezident posilňovať. Tieto hlasy a za nimi stojaca nespokojnosť sa Macronovým víťazstvom nevyparili.

Na presadenie svojich európskych plánov potrebuje Paríž Merkelovej súhlas s tým, či považuje za reformu Únie a z čoho väčšine nemeckých voličov behá mráz po chrbte: spoločné európske dlhopisy, čiže ručenie za dlhy iných štátov, spoločný rozpočet a dokonca nejakú formu vlády eurozóny. Otázka je, či Merkelová vôbec bude môcť súhlasiť, či na to bude mať doma politický priestor.

Macron si tiež vyberá

Macron navyše nie je dôsledný. Hlása globalizáciu a otvorenú ekonomiku a zároveň postih firiem, ktoré by ju využili na to, aby presunuli výrobu z Francúzska do krajín s nižšími nákladmi na prácu. Chce zachovať európske hodnoty, ale obmedziť pohyb za prácou. Chce uvoľniť francúzsky pracovný trh, ale tiež iným krajinám určiť výšku minimálnej mzdy, spoločné (pravdepodobne stále dosť vysoké) dane a odvody.

Presadzuje európsku obranu a nespoliehanie sa na USA, je však otázka, kde na aktívnejšiu obrannú politiku a posilňovanie armád vezme peniaze, ak doma nechce siahnuť na sociálne výdobytky. Hlavným dôvodom toho, prečo európske krajiny donedávna zanedbávali zbrojenie, nebola ich vrodená mierumilovnosť, ale to, že z ušetrených peňazí mohli budovať sociálny štát.

To však fungovalo, len kým boli Spojené štáty ochotné spoločný účet za obranu platiť. Niektorí východoeurópski lídri, ako Viktor Orbán, i dnes spoločnú obranu podporujú najmä pre nádej, že sa tým opäť vyhnú zvyšovaniu vlastných obranných rozpočtov. S Macronom to možno bude rovnaké.

Skrátka, Macron krajinám V4 vyčíta, že Úniu berú ako supermarket, z ktorého si môžu vybrať len to, čo im vyhovuje. Má pravdu, že to takto nejde, takto Únia nemôže fungovať nielen vo svojom prípadnom tvrdom jadre, ale ani v druhej lige. On sám však menej nápadne robí v podstate to isté.

Občas si Úniu so supermarketom mýli aj Nemecko. Berlín pomáhal zastaviť výstavbu ruského plynovodu, ktorý by obchádzal Ukrajinu z juhu, lebo protirečil európskej energetickej koncepcii a legislatíve. Dnes sa však tvári pobúrene, že sa chcú Brusel a iné členské štáty starať do podobne pochybného plynovodu, ktorý stavia spolu s Ruskom pod Baltským morom. Asi netreba hovoriť, že to súdržnosti Únie tiež neprospieva.

Hlavný problém však nakoniec môže byť, že opatrenia, ktorými chce krízu Francúzska a Únie riešiť Macron, často priamo protirečia tomu, s čím krízu viac-menej ustáli stredoeurópske štáty. A bez čoho by sme na tom ekonomicky a politicky boli oveľa horšie my.

Ekonomiky V4 a východoeurópskych členských štátov sa dnes nezaobídu bez toho, čo Macron nazýva sociálnym dumpingom a čomu chce zabrániť. Východoeurópske firmy nedokážu svojim zamestnancom dať západoeurópske platy a bez práce v západnej Európe by asi ani Slovensko nevykazovalo klesajúcu nezamestnanosť. Či sa nám to páči, alebo nie, mnohé západné firmy u nás stavajú továrne aj pre tunajšie nižšie mzdy a bez tejto konkurenčnej výhody niektoré asi odídu a ďalšie neprídu.

Zahraničné firmy, ako Volkswagen ešte môžu svojim zamestnancom platy výrazne zvyšovať, automobilky však nenaberú všetkých a mnohé iné domáce firmy by všeobecný tlak na radikálne zvýšenie miezd neustáli. Nehovoriac o tom, ak by sa u nás povinne zaviedli francúzske odvody, dane a minimálne mzdy, väčšina slovenských firiem by skrachovala.

Macronove plány a prvomájové požiadavky premiéra Roberta Fica na plošné rázne zvyšovanie platov by sa tak nakoniec mohli rovnať oznámeniu odchodu automobiliek zo Slovenska a koncu mnohých slovenských firiem.

Neznamená to, samozrejme, že si slovenskí zamestnanci nezaslúžia vyššie platy alebo že na ne nikdy nemôžu dosiahnuť. Podmienkou toho, aby ich všetci dostali, je však zásadná zmena štruktúry nášho priemyslu. Kým slovenskí politici nezačnú robiť niečo proti tomu, aby sme boli len montážnou dielňou automobilov, a len sa predháňajú v sociálnom populizme, režú ich výzvy na prudké zvyšovanie platov konár, na ktorom sami sedia. A my spolu s nimi.