Denník N

Objavujú čierne diery Slovenska: Staré fabriky sú ako hrady

Združenie Čierne diery (zľava): Martin Lipták, Andrej Sarvaš a Miroslav Beňák. Reprofoto - Most, Projekt roka
Združenie Čierne diery (zľava): Martin Lipták, Andrej Sarvaš a Miroslav Beňák. Reprofoto – Most, Projekt roka

Vlastníci často nechávajú budovy schátrať tak, že už nie je čo chrániť, tvrdí Andrej Sarvaš v rozhovore o slovenských priemyselných pamiatkach. So združením Čierne diery sa ich snažia popularizovať.

Andrej Sarvaš (29) začínal v roku 2010 ako editor v denníku SME, odkiaľ prešiel do Denníka N. Spolu s Martinom Liptákom a Miroslavom Beňákom patrí medzi troch zakladateľov združenia Čierne diery, ktoré od roku 2014 mapuje industriálne pamiatky a zabudnuté miesta Slovenska. Venuje sa im aj aktuálne vydanie N Magazínu. Združenie v roku 2016 získalo Cenu Most za Projekt roka.

Ako si vyberáte miesta, kam idete?

Začalo to tak, že sme chodili na akési poznávacie jazdy po Slovensku. Mnohé miesta sme vtedy objavovali takmer až náhodne. Uvideli sme ich pri ceste alebo nám o nich povedali miestni. Nafotili sme si ich, páčili sa nám, ale až spätne sme zistili, aké sú to hodnotné stavby. Dnes už chodíme cielene a snažíme sa hľadať miesta, ktoré sú mixom architektonickej kvality, historického významu, lokality a bizarnosti. Každá stavba potom skrýva nejaký veľký príbeh.

Koľko času vám zaberie zbieranie informácií o týchto miestach a koľko cestovanie?

Často chodíme v rámci troj-, štvordňových výjazdov, počas ktorých máme rozplánovaných 15 až 20 pamiatok, ku ktorým sa určite pridá niečo nové, o čom sme nevedeli. Pomáha nám komunita, ktorá sa okolo nás vytvorila a bez ktorej by sme nikdy neobjavili toľko miest.

Kto sú vaši fanúšikovia?

Sú skutočne rôznorodí. Od odborníkov i nadšencov z oblasti architektúry či histórie až po ľudí, ktorí na miestach, o ktorých píšeme, vyrastali, alebo stále žijú. U mnohých funguje nostalgia a páči sa im, že sa o týchto miestach hovorí. Sú na ne svojím spôsobom hrdí.

Andrej Sarvaš

Keď cestujete na tieto miesta a stretávate po ceste miestnych, vedia o týchto stavbách?

Miestni vedia vždy. Niekedy sú spočiatku trocha odmeraní, lebo sme pre nich cudzí. Napríklad obce na Gemeri žijú úplne iným životom, ktorý si mnohí v Bratislave nevedia ani len predstaviť. Ale potom, keď už padnú nejaké zábrany, povieme im, čo robíme, tak sa rozhovoria. Poznajú históriu, príbehy, ktoré sa tradujú, vedia, čo tam robili ich rodičia, prarodičia.

A vedia aj o tom, že o týchto stavbách píšete?

Po publikovaní nového miesta sa nám väčšinou už po pár hodinách ozvú pamätníci alebo ľudia, ktorí tam dodnes bývajú. Nedávno sme napísali o robotníckej kolónii Lucia Baňa pri Vyšnom Medzeve a jeden človek k fotke napísal: Vidím tam svoju babičku, ako je vonku so psom. Ďalší písali, že tam kedysi bývali. Stojí tam len dvadsaťpäť domčekov, nič viac, a ozvalo sa asi päť ľudí, ktorí v jednom z nich bývali. A toto sa nám stáva pravidelne.

Domy v robotníckej kolónii Lucia Baňa pri Vyšnom Medzeve. Foto – Andrej Sarvaš

Ak napíšete o nejakom mieste, začnú sa oň zaujímať miestne samosprávy alebo obyvatelia, že ho chcú zachrániť?

Snažíme sa popularizovať, takže dúfame, že sa to stane. Nie je však v našich silách, aby sme pamiatky dokázali sami zachraňovať. Sme taká „mäkká sila“, ktorá chce ukázať, že tu takéto miesta existujú, niekto sa o ne zaujíma, majú historickú hodnotu, príbeh, a treba ich chrániť. Naším cieľom je šíriť znalosť a osvetu o týchto miestach. Využívame Facebook, náš web, dostali sme sa do mnohých médií. Väčšinou nás oslovujú so záujmom sami.

Stalo sa vám, že ste niečo nafotili a do roka to niekto opravil?

Nie. Bol teraz jeden prípad, keď sa ozval teoretický záujemca, ktorý povedal, že tam vyrastal, pozná to miesto. A chcel by prispieť na opravu, alebo by to dokonca celé zaplatil. V takomto prípade sme ochotní začať vec riešiť. Ale v momente, keď sa do toho ponoríme, zvrtne sa to, objaví sa nejaký problém a ten človek stratí záujem.

Takže to nielen dokumentujete, ale sa aj aktívne angažujete?

Sami tú činnosť nevyvíjame, ale sme tomu otvorení. Ako teraz v Železníku, kde sa nachádza stará drevená kolkáreň, na ktorú spadol strom a vyžadovala by si opravu. Komunikujeme preto so združením, ktoré už opravuje miestne kino.

Robili sme napríklad kampaň na záchranu Smaltovne a Matadorky v Petržalke. S Klubom ochrany technických pamiatok sme dali ľuďom možnosť poslať miestnym poslancom pohľadnice so Smaltovňou a s textom Zachráň ma. Zatiaľ stojí.

Mlyn vo Veľkom Šariši. Foto – Andrej Sarvaš

Drvivá väčšina stavieb, o ktorých píšete, je schátraných. Prečo?

Jednak sú to komplikované vlastnícke vzťahy. Staré fabriky často prešli do rúk mnohých majiteľov, pozemky pod nimi vlastnia ďalší. Zároveň neexistuje reálna vymožiteľnosť od štátu smerom k súkromnému vlastníkovi, ktorá by ho donútila zachovať významnú stavbu.

Ako to vyzerá v zahraničí? Môže štát majiteľovi prikázať, aby sa o svoj majetok staral?

U nás sa štát nevie postarať ani o tie pamiatky, ktoré vlastní. Chátra tu napríklad Karlova huta pri Vlachove, ktorá je vo vlastníctve Slovenského technického múzea v Košiciach. Je stratená v areáli drevovýroby, v okolí sú traktory, kmene, špina. Urobili sa nejaké čiastkové úpravy, napríklad na streche, ale ten, kto sa sem príde pozrieť, musí zaplakať, lebo to nie je spôsob, ako by pamiatka mala fungovať. Pritom sa píše o jej európskom význame.

V Taliansku vláda napríklad vypísala projekt a ponúkla sto chátrajúcich hradov, kláštorov, starých fariem či nemocníc súkromným investorom, ktorí sa zaviažu, že z nich urobia turistický cieľ. Ak sa o stavbu budú dobre starať, prenájom mu opakovane predĺžia. Predtým takto ponúkali majáky, ktoré už na pobreží neboli potrebné. Samozrejme, nie je to cesta pre každú pamiatku, ale potenciál je určite aj u nás.

Fungovalo by to tu?

Či by to fungovalo, neviem, ale my sa o to ani nepokúšame.

Karlova huta pri Vlachove. Foto – Andrej Sarvaš

Ak je nejaká stará priemyselná budova v rukách súkromníka, môže si s ňou robiť, čo chce?

Ak je objekt pamiatkovo chránený, tak nie. Často však vlastníci nechávajú budovy schátrať tak, že už nie je čo chrániť. To je problém. Na druhej strane niekedy prísna formálna ochrana úplne znemožňuje investície. Potom je podľa mňa legitímna otázka, či by nestálo za to mať radšej napríklad kópie pôvodných okien, ale zachránenú budovu. Faktom však tiež je, že investori často hľadajú len cestu, ako ochranu obísť. Možno je to aj otázka na štát, aby im takéto v úvodzovkách straty seriózne kompenzoval. Lebo je to spoločné dedičstvo a on určil, že objekt je pamiatkou.

Staré pamiatky v mestách po novom prerábajú a stávajú sa kultúrnymi a umeleckými centrami ako napríklad košická Tabačka či Kasárne, žilinská Stanica alebo bratislavská Cvernovka. Dajú sa takto zachrániť len budovy vo väčších mestách alebo aj mimo nich, ako je napríklad pivovar vo Vyhniach?

Mestá na to majú oveľa lepšie predpoklady, žije v nich viac ľudí. Využiť takto pamiatky v menších obciach alebo na odľahlých miestach je ťažké. Niekedy je však zbytočné hľadať pre ne nejakú novú funkciu. Z tých budov sú často úplné ruiny a ich prestavba by bola veľmi nákladná. Navyše, dostavanie takýchto budov v pôvodnom vzhľade je diskutabilné. Aj odborníci zastávajú prístup, že by sa nemalo napodobňovať to, čo už raz stálo. Takéto historizujúce prvky sú ľahko zameniteľné s autentickými časťami.

Takže, keď je dnes nejaká polorozpadnutá pamiatka mimo mesta, je odsúdená na zánik?

Viac-menej áno. Ale k mnohým technickým pamiatkam, starým vápenkám, hutám či fabrikám by sa mohlo pristupovať rovnako ako k hradom. Priznať si, že sú v zúboženom stave, ale snažiť sa zachovať aspoň to, čo zostalo. Zakonzervujme ich, aby sa ďalej nerozpadali. Osaďme tam nejakú informačnú tabuľu a trocha spropagujme. To by mnohým miestam stačilo.

Sladovňa pivovaru vo Vyhniach. Foto – Andrej Sarvaš

Prečo si vlastne hrady vážime viac ako budovy niekdajších významných fabrík, ktoré nechávame úplne schátrať?

Priemyselné pamiatky ľudia často nepovažujú za hodnotné stavby. Sú z bližšej minulosti ako hrady, ktoré sú opradené legendami a čítame o nich rozprávky. Tie sú v našom povedomí odmalička a predstavujú akýsi monument, ktorý láka. Pri technických pamiatkach treba hodnotu vysvetľovať zložitejšie. Že často majú skutočnú architektonickú kvalitu a nie sú to len prosté haly, ale premyslená architektúra. Celé územie, kde továreň stojí, má svoju logiku a využíva dômyselné riešenia. Je jasné, že život vo fabrikách nebol ideálny. Tieto stavby však formovali charakter miest či obcí, sú dôkazmi o práci a spôsobe života, ktorý formoval našu spoločnosť. Od života fabriky neraz záviselo všetko na okolí. Bol to taký „živototvorný“ prvok.

Železiarne v Drnave. Foto – Andrej Sarvaš

Takže týmto stavbám by pomohla napríklad kniha poviedok a bájí o dobrosrdečnom pivovarníkovi a jeho troch dcérach?

Nie, pomohlo by, ak by sa napríklad aj vo vzdelávaní kládlo viac dôrazu na históriu nášho územia napríklad v 19. či 20. storočí. A nevnímať ju len cez rozbroje a striedanie moci. Ide o veľmi významné obdobie, môžeme sa baviť napríklad o Andrássyovcoch a úspešnej oblasti Gemera, kde pracovali s vyspelými technológiami. Aj keď platí, že život vtedy bol ťažký a zlý. Je zaujímavé, ako sa z centra života rýchlo stalo centrum úpadku. Všeobecných znalostí je naozaj málo. Jeden pamiatkar nám raz povedal, že relatívne nedávne 19. storočie je pre nás ďaleká temná minulosť a napríklad v Česku či Maďarsku to tak vďaka digitalizácii prameňov nie je.

Chodíte aj na miesta, ktoré stoja na súkromných pozemkoch. Je to všetko legálne?

Ploty nepreliezame. Budovy sú väčšinou voľne prístupné. Keď chceme ísť do nejakého areálu, ktorý je stále funkčný, oplotený alebo ho niekto stráži, snažíme sa vybaviť si povolenie.

Na väčšinu miest, ktoré ste nafotili, teda môžu ísť aj bežní ľudia?

Áno.

Ktoré miesto je tvoje najobľúbenejšie?

Celý Gemer s jeho zabudnutou atmosférou. Ukrýva množstvo stavieb, ktoré tam dnes chátrajú.

A ktoré miesto ťa príjemne zaskočilo?

Veľmi prekvapení sme zostali napríklad nedávno zo Sobraneckých kúpeľov. Netušili sme, že niečo také existuje, pritom je to nedávna história, zatvorili ich len v roku 2004. Je neuveriteľné, ako za pár rokov dokázali schátrať. Prišli sme na miesto, videli ruiny budov, bazén, ktorý bol stále napustený sírnou vodou. Prišli sme k informačnej tabuli a s úžasom zistili, aké významné kúpele to boli, že ich navštevovali ľudia z ďalekého zahraničia a kapacita často nestačila, ich voda je veľmi vzácna a vyvážala sa do celej monarchie. Písalo sa o nich, ako o slovenských Karlových Varoch. Miesto, o ktorom počujete prvýkrát v živote.

Sobranecké kúpele. Foto – Andrej Sarvaš

Koľko takýchto miest už ste zmapovali?

Dnes máme na webe publikovaných vyše sto miest, celkovo sme boli asi na dvoch stovkách. Ďalšie ešte čakajú na spracovanie a popritom chodíme na ďalšie a ďalšie.

Takže sa nebojíte, že o chvíľu nebudete mať za čím cestovať?

Každého pol roka sme si hovorili, že už musí prísť moment vyčerpania, už tu nič ďalšie nemôže byť. Ale nie, zoznam toho, čo ešte chceme navštíviť, má momentálne niekoľko strán.

Dá sa tým budovať aj vzťah ľudí k Slovensku?

Možno je to istá forma nášho vlastenectva. Aj naše cesty sa začali tak, že sme si povedali, že sme už boli všelikde, ale vlastne nepoznáme Slovensko. Spočiatku sme len navštevovali jedno miesto za druhým, pričom sme nemali veľmi konkrétny plán. Keď sme na niečo natrafili, až postupne sme zisťovali, že o týchto miestach existuje veľmi málo informácií, alebo dokonca žiadne. Napriek tomu, že to boli veľmi zaujímavé objekty.

Pekné veci

Teraz najčítanejšie