Oskar Fegyveres: Chcel by som mať iba život vo svojich rukách

Akých ste mali rodičov?

Veľmi dobrých. Otec bol kádrový námestník, najprv v ZIP, kde sa vyrábali vozíky, potom v ZŤS. Odtiaľ išiel do Lodeníc Komárno. Po páde komunizmu odovzdal komunistickú knižku a išiel robiť do Slovnaftu. Nakoniec pracoval ako správca tržnice na Žilinskej ulici, čo ho bavilo najviac. Bol tam v kontakte s ľuďmi. Mama robila vo fakultnej nemocnici účtovníčku aj skladníčku. Neskôr prešla do Ústavu srdcovocievnych chorôb.

Otec bol zarytý komunista?

Nie, vôbec. Politiku doma neriešili. Keď mali voľno, chodili sme do Maďarska, kde sa cítili najlepšie. Chodili sme sa kúpať na Lipót, do Budapešti. Mal som nádherné detstvo. V štrnástich som odišiel na internátne štúdium na Moravu do Holešova – na Strednú odbornú školu Pohraničnej stráže ministerstva vnútra.

Bola to prísna škola?

Bola prísna, ale vždy sa dali nájsť cestičky, aby sa človek cítil voľnejšie.

Prečo ste išli na túto školu?

Chcel som byť mäsiar, bavilo ma variť. Otec však povedal, že perspektívu má táto škola. Vtedy sa nepatrilo neuposlúchnuť otca.

Boli ste z toho nešťastný?

Vôbec. Prišiel som do školy, spoznal nových ľudí. Chodil som domov raz za tri mesiace. Disciplína musela byť.

Dnes bývajú muži u mamy aj po tridsiatke.

Viem, ale mne to neprišlo nejaké drsné. Pohoda. Bral som to ako súčasť školy.

Ako ste doma vnímali rok 1989?

Už som vtedy robil policajta, bol som v Devínskej Novej Vsi na oddelení Pohraničnej stráže. Chodili sme na námestie štrngať so sestrou, aj s kolegami, ktorí sa nebáli. Vtedy už aj s Robom. Aj potom, keď už padli drôty, stále prichádzali nariadenia, že nemôžeme ísť za hranice, ale to sme už ignorovali. Hneď ako sa otvorili, už aj sme išli s otcom von. Bol to piatok a boli sme sa len tak previezť autom.

Video: Oskar Fegyveres predáva zmrzlinu
Autorka: Martina Koník

Kde?

Hainburg, Kittsee. Zdalo sa mi to tam také čisté, sterilné. Otec pozerával aj diskusné relácie. Vtedy sa mu pozdával Adamec a mal veľmi rád Havla.

Bol vám niekedy sympatický Mečiar? Keď nastúpil, mnohých očaril.

Mečiar mi nebol sympatický asi nikdy. Mal taký zapálený prednes, čo ja veľmi nemusím. Nemám rád, keď sa niekto veľmi rozčuľuje a rieši veci hlasno. Mal som napríklad rád Kňažkov prejav.

Prečo ste sa v kauze únos rozhodli svedčiť?

Robil som predtým na polícii a nepáčilo sa mi, že štátny orgán bol takto zneužitý. To sa na polícii nikdy nestalo. Určite k tomu prispela aj mladícka nerozvážnosť. Jednoducho sme si s Robom povedali, že zmeníme svet, niečo spravíme. Určite som sa bál aj toho, čo mi môže zamestnávateľ spraviť, keďže nás zneužili na takúto akciu. Otec o tom, že budem vypovedať, vedel, nejaký čas ma aj odhováral.

Prečo?

Strašil ma, že sa už nikdy nebudem môcť vrátiť, že ma zabijú. Ja som bral svet ako gombičku, on mal trochu reálnejšie predstavy.

Keď ste boli na úteku, tak vám veľmi pomáhal.

Áno, nesúhlasil, ale bol strašne proti Mečiarovi a nakoniec povedal, že to treba spraviť.

Uvedomujete si, že ste spravili niečo výnimočné?

Vôbec. Beriem to tak, že hŕ-hŕ, poďme to zmeniť.

Doteraz ide okolo vás fáma, že ste svedčili za peniaze, konkrétne za milión šilingov. Ako to bolo s peniazmi?

Po mojej výpovedi na polícii v roku 1995, kde som opísal účasť tajnej služby na únose, som odišiel s jednou taškou so základnými vecami do Maďarska. S Robom sme boli dohodnutí, že sa stretneme v Mosonmagyaróvári. Asi hodinu po mne prišiel Robo a doniesol mi pol milióna šilingov. Podľa toho, čo som neskôr počul, tak si myslím, že tie peniaze boli od Kočnera, ktorý bol známy Kováča mladšieho, a druhú polovicu si nechal Robo. Neboli to peniaze za moju výpoveď, ale na to, aby som mohol utiecť a žiť nejaký čas v zahraničí. Robo chcel tiež začať život v Čechách. S Robom sme si pôvodne mysleli, že to potrvá mesiac, dva, že sa to rýchlo vyšetrí, padne vláda a páchatelia budú odsúdení. A ono sa to naťahovalo. Určite to neboli peniaze na to, aby som sa mohol usadiť. Musel som pendlovať. Prvú z vecí, ktoré som si z nich kúpil, bolo auto. Poprosil som jedného taxikára v Maďarsku, či by sa na jeho meno nedalo kúpiť auto, za poplatok, aby ma neodhalili, keď na ňom budem jazdiť. Súhlasil, išli sme do bazára a kúpili sme staré ojazdené auto. S tým taxikárom som sa ešte dlhé roky kamarátil.

Ako dlho vám vydržali peniaze?

V podstate až do príchodu do Maďarska v roku 1998. Vrátil som sa tam po tom, čo som zrušil politický azyl vo Švajčiarsku. Dovtedy sme si za to prenajímali byty, platili letenky, cestovanie z miesta na miesto zožralo veľa peňazí. Pre svoje potešenie som si kúpil asi dve udice, lebo chodím rád na ryby.

Vo Švajčiarsku to už vyzeralo ako konečné útočisko. Získali ste azyl, mali ste dobrú prácu u známeho hodinára. Až kým vás nevypátralo komando SIS.

Áno, s azylom mi veľmi pomohol Milan Kňažko. Mal som dobrú prácu, staral som sa o otca majiteľa hodinárstva, ktorý prevážal diamanty, zlato, mal som stabilný plat, kamaráta, ktorý sa veľmi podobal na Roba, ale došlo k nášmu vyzradeniu a celé sa to skončilo. Žili sme tam vtedy už dva roky, niekoľko mesiacov z toho trvalo vybavovanie azylu. Veľmi dlho sme boli v utečeneckom tábore, kde sme dostávali tri franky na deň. Peniaze, čo som mal so sebou, mi zhabali. Časť sa mi podarilo schovať v aute. Keď nás ráno pustili von, išli sme s manželkou do hotela, len preto, aby sme si spravili základnú hygienu.

Čo pre vás znamenalo, že vás tam vypátrala SIS? Nemohli ste tam už zostať?

Dostali sme správy zo Slovenska, že sme boli prezradení, upozornil nás na to aj kamarát Milana Kňažka vo Švajčiarsku. Bál som sa o život. Anna Nagyová (pravá ruka Mečiara) vtedy chodila rokovať do Švajčiarska, aby Slováci mohli vstúpiť do Švajčiarska len na občiansky preukaz. Celé sa mi to nepozdávalo, bál som sa dohody medzi Slovenskom a Švajčiarskom.

V komande, ktoré prišlo do Švajčiarska, bol aj donedávna šéf Vojenského spravodajstva Ľubomír Skuhra.

To je super, kam sa až dostal. Gratulujem k funkcii (smiech).

Rovnako tam mala byť aj manželka Roberta Kaliňáka. Keď som sa s ním o tom kedysi dávnejšie rozprávala, povedal, že ona vám v skutočnosti pomohla, hoci mali rozkaz vás dopraviť na Slovensko. Ako to podľa vás bolo?

O Kaliňákovej manželke som od niekoho len počul. Vtedy som sa mal vo Švajčiarsku stretnúť s Kňažkom a Havlátom v jednej kaviarni. Keď sme na nich pred obchodným domom čakali, prišla nejaká Slovenka a začala sa s nami rozprávať. Pár dní po stretnutí som mal pri aute hodené papieriky od slovenskej čokolády, čo naozaj mohlo byť upozornenie. Možno časť z toho komanda mi chcela pomôcť, možno mi prišli pomôcť všetci, neviem.

Nikdy ste sa o tom s nikým kompetentným nerozprávali?

Nie, ani ich nepoznám. Ten papier pri aute ma však dosť nakopol.

Boli ste v kontakte aj s Robertom Kaliňákom.

Nebavili sme sa o týchto veciach. To, že tam mala byť aj jeho manželka, som sa dozvedel až dávno po tom, ako som s ním komunikoval.

Zo Švajčiarska ste sa vrátili do Maďarska, kde vám prvýkrát došli peniaze. Čo sa stalo?

Zrušil som politický azyl vo Švajčiarsku a snažil som sa so známymi riešiť trvalé usadenie v Maďarsku. Rozhodol som sa začať podnikať s cestovnou kanceláriou, potom sme prerábali dom na ubytovanie pre turistov, skúšal som mať potraviny, hračkárstvo. Vtedy nám začali dochádzať peniaze a prvýkrát som si na prerábku zobral úver z banky. Bolo to niekedy v roku 1998. Nevedel som v tom však chodiť, išlo to dole vodou. Mečiar už skončil, rozhodli sme sa vrátiť na Slovensko, pretože sa nám narodila dcéra, hovorila len po maďarsky a chýbali jej starí rodičia.

Ako ste splatili úver?

Nasledovala dražba, použil som byt svojej mamy na to, aby som vrátil peniaze maďarskej banke. Išlo o záložné právo s tým, že ak do pol roka nevrátim oveľa viac peňazí naspäť, tak tým, čo mi požičali, zostane byt. Za pol roka sa to samozrejme nepredalo a automaticky sa to prepísalo na nich. Nakoniec som si to mohol od nich na hypotéku kúpiť naspäť. Zároveň som čakal, kým sa nájde nejaký kupec na dom v Maďarsku. Predali sme ho pôvodnému majiteľovi pod cenu.

Čo sa dialo ďalej?

Zostal som bez dlhu v Maďarsku, ale nemali sme s manželkou Adrianou kde bývať. Zobrali sme ďalšiu hypotéku na byt. V banke nám hovorili, že to zvládneme, bol som už vtedy policajt, mal som stabilný príjem. Nejaký čas sme to splácali, potom sme chceli ísť na dovolenku, tak som si požičal peniaze z nebankovky. Postupne sa začali rôzne exekúcie, ktoré som zabíjal ďalšími úvermi a ďalšími nebankovkami. Nasledoval rozvod. Adriane a malej som nechal byt a začal sa môj život s Klaudiou, ktorá je Robovou sesternicou. Museli sme znovu platiť podnájom, splácať matkin byt. Nedalo sa to veľmi zvládať. Zostávalo mi z platu 350 eur. Byt v Bratislave sme už nedokázali utiahnuť, mama nás u seba nechcela. Bývali sme v Rajke, neskôr v Mosonmagyaróváre. Neplatil som ani výživné. Exekúcie ma dostali do štádia, že som finančne nevedel, čo so sebou. Matka sa nevedela zmieriť s tým, že príde o byt. Volali sme ju žiť s nami do Vojky, ale nezvládla to a spáchala samovraždu. V tomto čase som odišiel aj z polície, pretože som vedel, že sa mi nabaľujú exekúcie, a už som sa tam aj hanbil zostať.

Ako ste riešili celý exekučný kolotoč?

Na začiatku som sa to snažil vykrývať. Požičiaval som si peniaze od kamarátov a neskôr som začal hrať na automatoch.

Ako dlho ste takto fungovali?

Pol roka určite. Došlo to do štádia, že som nemal výplatu. Klaudia dostala výplatu, ja som ju vybral a snažil som sa ju otočiť v herni. Neskôr som išiel za sestrou, ktorá ma skontaktovala s jedným lekárom a prihlásil som sa do liečebne na Hraničnej ulici. Klaudii som to ani nepovedal.

Hanbili ste sa?

Určite som sa hanbil. Dostával som rodinu do ešte väčších dlhov, v akých sme boli. Klaudia sa so mnou dala dokopy, už keď som mal dlhy. Prežíva to so mnou a celý čas mi pomáha. Ako zdravotná sestra sa vie stále zamestnať, ja som mal so zamestnaním problém. Písal som x životopisov a nikto sa mi neozýval. Dostával som síce policajný dôchodok, ale odišiel som z polície aj s vidinou toho, že budem mať dôchodok a nejakú ďalšiu prácu, a teda viac peňazí. Potom som zistil, že keď exekútor siaha na všetko, človek sa legálne zamestnať nemôže. Vždy by som dostal iba životné minimum. To platí dodnes.

Pomohlo vám liečenie?

Bol som tam párkrát a nakoniec som zistil, že potrebujem začať sám. Hlavný princíp bol, že nemôžem mať pri sebe peniaze. A to fungovalo. V roku 2013 som s tým skončil. Dúfam, že definitívne.

Nebola chyba, že ste odišli z polície?

Nebola. Tam každý každého pozná a hanbil som sa pre exekúcie. Necítil som sa dobre.

Ako ste fungovali ďalej?

Musel som robiť načierno a dodnes to tak funguje. Policajný dôchodok mám 360 eur, teraz ho dobrovoľne dávam celý na splátky.

Koľko dnes máte dlhov?

Spolu asi 30-tisíc eur. Rôzne nebankovky, vedenie účtu v sporiteľni, štúdium na vysokej škole, na výživnom, pokuty v dopravnom podniku.

Prečo máte dlh aj za štúdium na vysokej škole?

V roku 1994 som chodil na Akadémiu policajného zboru. Za to sa platí. Ak ste policajt, tak to splatíte prácou. Skončil som tam, lebo som išiel do SIS. Neskôr som utiekol a keď som sa vrátil k polícii, zistil som, že tam mám stále dlh, ale už sa to nedá splatiť tým, že budem policajt, lebo ubehol nejaký čas. Bolo to asi 8-tisíc korún a narástlo to do obrovských rozmerov. Potreboval by som to všetko zastaviť. Zvažujem osobný bankrot, na to však potrebujete právnika, ktorý si pýta veľké peniaze a na to treba zase našetriť. Chcel by som sa normálne zamestnať a mať normálny plat. Je to moja jediná šanca, ako ďalej. O chvíľu budem mať 50 na krku a pomaly aj problém sa zamestnať. Myslím si, že zaobchádzanie s peniazmi by sa malo učiť už na škole.

Čo robíte teraz?

Robil som v pizzerii, ale odtiaľ ma prepustili. Prišiel šéf a povedal mi, že ide vyhodiť môjho kolegu. Ja som to tomu kolegovi povedal, ten to nevydržal a pustil sa do šéfa. Tak som dostal výpoveď. Momentálne predávam zmrzlinu. Keď sú ľudia, tak ma to baví. Keď nie sú ľudia, čakám, kedy prídu, a cítim sa zbytočný. Je to práca, ktorú by zvládol každý. Cítim sa určite na viac.

Čo všetko ste už robili?

Taxikára, viazača železa, žeriavnika, v bezpečnostnej službe, robotníka na poli, rozvážača pizze.

Je Morava miesto, kde sa chcete usadiť?

Zvykol som si.

Čo by ste chceli robiť?

Chcel by som mať život vo svojich rukách, možno mať penzión alebo rýchle občerstvenie. Robil som vo viacerých gastrozariadeniach a naučil som sa, ako to má fungovať.

Nevolali vás niekedy do politiky?

Počas toho, ako sa nedávno hovorilo o amnestiách, som mal nezáväzný rozhovor s jedným opozičným politikom, ale viac sme sa nestretli. Chceli osobu absolútne čistú a ja mám na krku exekúcie, v knihe o mne sa píše, že som v minulosti užil drogy a že mi prišiel na svadbu Kaliňák. To im možno prekážalo. Dnes viem, že základ je postarať sa o rodinu a až potom o vlasť. O tú som sa už nastaral dosť. A aj keď človek niečo chce, nedosiahne to.

Nedosiahne?

Možno dosiahne, ale trvá to 20 rokov a ja už nemám čas 20 rokov.

Predstavujete si niekedy, aké by to bolo, keby ste po únose zostali v SIS ako tá mlčiaca väčšina, čo tak urobila?

Mal som také predstavy, ale človek spomína iba na tie dobré veci. Po psychickej stránke ma to určite zmenilo, ale za väčšinu si asi môžem sám. Nekomunikoval som s rodinou, nechával som si veci pre seba a ešte viac som to pokazil. To, že som nekomunikoval, je možno aj dôsledok úteku. Keď ste zašitá myška, čo sa bojí o život, moc nekomunikujete.

Ako vnímate to, že Michal Kováč mladší o celej kauze vôbec nerozpráva? Odmieta rozhovory, ani raz k amnestiám verejne nevystúpil, hoci je to celé o ňom.

Veľmi sa čudujem tomu, že mlčí, že napríklad nevystúpil po pohrebe svojho otca, ako to urobil Andrej Kiska. Chýba mi jeho hlas k tomu celému a neviem, prečo to tak je.

Rozprávali ste sa s ním o tom niekedy?

Raz sme sa stretli v Rakúsku po výpovedi na Krajinskom súde. Vtedy som ešte nevedel, že bude o tom celé roky ticho. Odvtedy som sa s ním ani nestretol.

Keď ste boli na úteku, tak vám za zmenu svedeckej výpovede ponúkali 11 miliónov korún (366-tisíc eur), prečo ste to vtedy neprijali?

Prišli za mnou vtedy kamaráti, ktorí túto ponuku doniesli od Stana Hábera (neskôr hovorca HZDS). Trval som na tom, že to bolo, ako to bolo. Vedel som, že aj tak by ma asi neskôr umlčali. Na takýchto hrách som sa nechcel zúčastniť.

Kto vám v živote najviac pomohol?

Určite Ján Havlát, Milan Kňažko, Robert Kaliňák. Bývalí a súčasní svokrovci, moja sestra, Klaudiina sestra, moji rodičia. A teraz Matúš Burčík, ktorý o mne napísal knihu. Začal som vďaka nemu znovu komunikovať a sme priatelia. To mi dosť chýbalo, mať niekoho, s kým sa môžem porozprávať alebo si dať pivo.

Nemali ste priateľov?

Už ani nie. Boli ľudia, ktorí si mysleli, že som zazobaný, a chceli odo mňa vylákať peniaze. A tým, že som si požičiaval peniaze a nevracal ich, tak som veľa priateľov stratil. Aj tí, čo mi hovorili, že sa môžem na nich obrátiť, keby som niečo potreboval, tak mi potom už nepomohli.

Chodíte voliť?

Naposledy, keď som volil, tak som dal hlas Bélovi Bugárovi, ale bolo to už dávno. Volil som vždy ako slovenský Maďar a kedysi mi Bugár pripadal normálny. Dnes už nie. Robí väčšie kompromisy, ako by mal. Hovoril, že nepôjde so Smerom a potom išiel. Teraz som voliť nebol. Sú to pre mňa zbytočné cesty. Peniaze, za ktoré by som cestoval hore-dole, môžem minúť na niečo iné.

Spoznávajú vás ľudia, keď predávate zmrzlinu?

Chodí sem veľa Slovákov, spoznávajú ma, podávajú mi ruky, robia si so mnou selfie. Ešte som nemal negatívny ohlas. Aj tento víkend tu bola skupina asi desiatich mladých. Prešli okolo, vrátili sa, dali si zmrzku a potom hovoria: „Ujo, my sme vás spoznali, držíme palce,“ a odišli preč. Po toľkých rokoch je to celkom radosť. Predtým som si pre meno ani prácu nevedel nájsť.