Denník N

Prišla éra obojsmernej zvedavosti

Vedci, ktorí vymýšľajú experimenty s cieľom „odmerať“ estetický zážitok, často pracujú mimo zavedených estetických teórií.

Možno, že vás estetika zaujíma preto, že ju študujete v škole. Alebo vás jednoducho vytáča, keď sa hádky o umení musia končiť šalamúnskym „každému sa páči čosi iné“ a chcete o týchto témach ďalej premýšľať. Knižka Terezy Hadravovej Co je nové v estetike (Nová beseda) je určená presne pre vás, hoci množstvom otázok, čo kladie bez odpovedí, vás môže aj iritovať.

Čo je krása? Čo je gýč a škaredosť? Prečo sa jedno umelecké dielo niektorým páči a iným nepáči? Prečo sa iné diela páčia po stáročia mnohým ľuďom, kým druhé sú odsúdené na zabudnutie? Je zážitok čitateľa z „evitovky“ taký ako z Dostojevského?

Za posledné dvadsaťročie si otázky tohto typu nekladú len filozofi od stola. Sú, s prispením tých najnovších technológií, častým cieľom empirických výskumov.

Vedci tak analyzujú pohyby očí návštevníka galérie či múzea, na ruku mu navliekajú dátovú rukavicu, ktorá zachytáva pohyb diváka priestorom, počet jeho krokov, kde sa zastaví, aj aký má tep a vodivosť kože. Respondenti dostávajú na vyplnenie dotazníky, či sa im to-ktoré dielo páči, alebo nepáči. Nový odbor neuroestetika zisťuje, ako mozog reaguje na rozličné estetické podnety, a tak si do obrovských skenerov funkčnej magnetickej rezonancie líhajú profesionálni hudobníci, aby sa zistilo, ktoré časti mozgu sa zapájajú do hudobnej aktivity, prípadne to, či sa anatomicky líšia mozgy muzikantov a laikov.

Dalo by sa teda čakať, že kniha nám zhrnie nové poznatky, ktoré starej filozofickej disciplíne prinášajú „tvrdé dáta vedy“. Presne to však nerobí a má na to dobrý dôvod. Pravidelná prispievateľka prestížneho média Estetika: The Central European Journal of Aesthetics Tereza Hadravová, ktorá tento odbor okrem Česka študovala v Kanade, odkiaľ si „priviezla záľubu v kimchi, iránsky obrus a zvedavosť na neurovedy“, nabáda na opatrnosť. Poznatky niektorých experimentov musíme brať s rezervou. Filozofi a vedci z laboratórií stále žijú v oddelených svetoch, ktoré si majú navzájom čo povedať. Mali by však lepšie počúvať, čo im druhá strana hovorí.

Vedci, ktorí vymýšľajú experimenty s cieľom „odmerať“ estetický zážitok, často pracujú mimo zavedených estetických teórií. Pod estetickým zážitkom si dosť často predstavujú jednoduchý súd typu páči / nepáči. Ten im síce elegantne umožňuje oháňať sa presvedčivým súborom dát, necháva však bokom fakt, že vnímanie umenia je viac ako jednoduchou reakciou na podnet. Je to aktivita, a to o dosť komplexnejšia.

Príkladom takého navonok solídneho výskumu, ktorý nebol dokonale premyslený, môže byť experiment Aarona Meskina o takzvanej teórii vystavenia. Tú môžeme zhrnúť tak, že čím viac nejaké umelecké dielo vystavíme verejnosti, tým viac sa bude páčiť. Teória znie kacírsky, lebo pôvod estetickej hodnoty nehľadá v umeleckom diele, ale mimo neho – v galériách, médiách či vydavateľstvách, ktoré dielo alebo reprodukciu šíria medzi publikum.

Pre to, aby maľba prenikla do dejín umenia, podľa tejto teórie nie je také dôležité to, ako dobre je namaľovaná, ale to, ako často ju ľudia vidia v múzeách a galériách či časopisoch. Alebo aj: okolo Mony Lisy je v parížskom Louvri taký dav návštevníkov nie preto, že by to bol najlepší obraz Leonarda da Vinci, ale preto, že tento obraz umelca je notoricky známym zdrojom mnohých reprodukcií.

Aaron Meskin chcel overiť výsledky starších pokusov, ktoré túto teóriu potvrdzovali. Študentov vlastného kurzu dlhodobo vystavoval dvom skupinám diel. Prvú z nich tvorili gýčové zátišia, druhú umelecké fotografie renomovaného autora. Na konci semestra zisťoval, ktoré diela sa študentom páčili takým spôsobom, že mali po šesťsekundovej ukážke hodnotiť výrok v znení „tento obraz sa mi páči“ na desaťbodovej stupnici.

Výsledky ho prekvapili, lebo úplne popierali teóriu. Podľa nej čím viac študentom vystavoval gýčové zátišia, tým viac sa im mali tieto obrazy páčiť. V skutočnosti to však bolo naopak. Čím viac ich nevkusným obrazom vystavoval, tým viac si začali respondenti všímať krikľavé farby, otrepané témy a babrácke prevedenie gýčových obrazov a tým nižšiu estetickú hodnotu im v záverečnom hodnotení prisudzovali.

Tu by mohla pokračovať óda na vedecký experiment, ktorý búra mýty. Problém je v tom, že aj tento pokus možno ľahko spochybniť, tak ako to robí v knihe autorka. Hadravová upozorňuje, že ak študenti dielam prisudzovali v dotazníku hodnotu na desaťbodovej stupnici, tak to ešte neznamená, že sa im naozaj páčili či nepáčili a to v tejto presnej miere. Nie náhodou sa dotazníková metóda v posledných rokoch veľmi často spochybňuje, pretože nemusí byť jasné, čo vlastne odpoveď v dotazníku znamená a čo „meria“. V dotazníkoch zameraných na zisťovanie predsudkov sa často stáva, že ľudia zatajujú svoje rasistické názory. Na odpovede môže vplývať nevedomé manipulatívne naladenie respondentov, takzvaný priming. A výsledky Meskinovho výskumu mohli byť „kontaminované“ aj tým, že tu účinkujú študenti literatúry, ktorí sú zvyknutí texty interpretovať. O experimente, ktorého cieľ oficiálne nepoznali, si určite vytvorili svoju hypotézu a možno sa odpoveďou v dotazníku snažili svojmu profesorovi zapáčiť.

Odolné voči pochybnostiam nie sú ani experimenty neurovedcov. Pri zobrazeniach mozgovej aktivity človeka funkčnou magnetickou rezonanciou sa napríklad dá pýtať, či je ležanie v obrovskom laboratórnom skeneri so zafixovanou hlavou skutočne tým najprirodzenejším spôsobom, ako vnímať umelecké dielo. A či je niekoľkosekundová ukážka výtvarného diela porovnateľná s časom, ktorý by sme dielu venovali v galérii.
Autorka predstavuje humanitný odbor na križovatke vedných disciplín. Podľa nej ak bude estetika viac otvorená empirickým výskumom a tie budú otvorené jej pojmom a teóriám, môže to viesť k prelomovým poznatkom. V niektorých prípadoch sa to deje.

Aj vďaka tomu sa atmosféra v obstarožnom odbore mení a „počiatočný boj medzi neuroskeptikmi a neuromaniakmi z prelomu milénia vystriedala obojsmerná zvedavosť“.

Teraz najčítanejšie